Pred niekoľkými dňami pribudol na plochu pána Petra NIŠPONSKÉHO blahoprajný obrázok s komentárom, v ktorom v mene komunistov Slovenskej republiky ďakuje za "príklad boja za ídey svetového robotníckeho a komunistického hnutia" a želá výdrž a úspech "v boji proti svetovému imperializmu" a "v rozvoji socializmu". Cieľom tohto článku nie je opätovná konfrontácia postojov RKS s názormi diskutujúcich členov KSS, ale sumarizácia prezentovaných postojov RKS k otázke LUKAŠENKOVHO údajného boja za komunistické myšlienky a rozvoj socializmu.Vnímajúc aktuálne aj nedávno-minulé zahraničnopolitické dianie okolo Bieloruska, musí byť aj politicky negramotnému človeku jasné, aký majú imperialisti záujem na zosadení LUKAŠENKA a že tento predstavuje silný bod vzdoru voči politike západnej reakcie. Tvrdiť však, že je príkladom boja za ídey svetového robotníckeho a komunistického hnutia či to, že v Bielorusku buduje socializmus, je trošku silná káva.
Ak máme uvažovať vedecky korektne, musíme rozlišovať medzi budovaním socializmu a medzi bojom proti imperializmu, čo sú odlišné kategórie marxisticko-leninskej teórie. A LUKAŠENKO v očiach marxistov-leninovcov obstojí výhradne z hľadiska druhého kritéria, podobne ako Čína, KĽDR či Venezuela, v žiadnej z ktorých v skutočnosti socializmus nie je. Fakt, že ich hospodárstvo nesie isté socialistické prvky a tiež skutočnosť, že predstavujú dôležité body odporu antiimperialistického hnutia, nemôže mať za následok neprimeraný záver, že v nich funguje socialistické zriadenie.
V rámci hodnotenia na osi lepšie - horšie sa akosi prirodzene ponúka tvrdenie, že tieto režimy sú predsa len lepšie, ako západný kapitalizmus. A je pritom pravdou, že uvedené body odporu môžu byť z hľadiska porazenia svetového imperializmu strategicky dôležité, a že v nich panujúce zväčša štátno-kapitalistické režimy sa usilujú koncentrovať ekonomickú moc do jedných (i keď v zásade neproletárskych rúk), čo môže byť výhodné pri neskoršom preberaní kontroly nad ňou zo strany pracujúcej triedy. Zároveň je však nevyhnutné jedným dychom dodať, že kapitalizmus je pre proletára vždy zlým a že strategickým cieľom komunistov v kapitalistickej spoločnosti musí byť definitívne odstránenie výrobných vzťahov založených na vykorisťovaní námezdnej pracovnej sily.
Pri pohľade na Bielorusko je teda potrebné pochváliť antiimperializmus MINSKU, určite však nie je potrebné vydávať LUKAŠENKOV režim za to, čím nie je - za socializmus. Ten pritom jasne definovali klasici marxizmu-leninizmu na základe nastolenia a vykonávania diktatúry proletariátom. Tá v Bielorusku nie je a pracujúca trieda nemá kontrolu nad výrobnými prostriedkami ani nad štátnym aparátom, ktorý ovláda značnú časť výrobných prostriedkov v krajine.
Je pravdou, že LUKAŠENKOV režim vo veľkej miere vytrvalo odoláva snahám o ovládnutie bieloruského hospodárstva zahraničnými investormi. V rámci rozlišovania kapitalistických a socialistických štátov však prítomnosť funkčných kolchozov a fakt, že väčšina priemyslu je v štátnych rukách, z Bieloruska nerobí diktatúru proletariátu. Nerobí ich ani s. GAĽOM spomínaný fakt, že bol LUKAŠENKO ako jediný postsovietsky líder proti rozpadu ZSSR. Len v nadchádzajúcom roku plánuje MINSK získať šesť a pol miliardy dolárov priamych zahraničných investícií a predať štátny majetok za 3 miliardy dolárov. Napriek jeho vytrvalému úsiliu však v Bielorusku pôsobí značný počet domácich privatizérov i zahraničných investorov z Ruska, Poľska či štátov Pobaltia a kontrola štátnej byrokracie nad značnou časťou ekonomiky z neho robí nanajvýš štátno-kapitalistickú mocnosť.
Podľa príbuzných scenárov rôznych farebných revolúcií z dielne amerického kongresu a CIA boli zosadzované už viaceré režimy v strednej a východnej Európe. Napr. podľa spôsobu zosadzovania Vladimíra MEČIARA a metód pokusov o zvrhnutie LUKAŠENKA boli zvolené názvy scenárov "MECIAR - MILOCHEVIC" a "LUKASHENKO" BRZEZINSKÉHO plán pre Ukrajinu. Režim v MINSKU pritom odoláva najdlhšie za relatívneho sociálneho blahobytu prevažnej časti obyvateľstva a zachovania kontroly štátu nad značnou časťou výrobných prostriedkov. Štátu však nie socialistického, ale štátno-kapitalistického, pričom aj nedávne zriadenia v Srbsku, na Ukrajine či na Slovensku vyznačovali sa relatívne vysokou (i keď nižšou) mierou kontroly nad časťou hospodárstva, čo najväčšmi dráždilo západnú reakciu usilujúcu sa o ovládnutie hospodárstva daného priestoru.
Môžno diskutovať napr. o tom, či taktickou úlohou komunistických síl v danom čase bolo nepodrývať vládu MEČIARA proti SDK, SMK, SDĽ. Nemožno však ďakovať MEČIAROVI, KUČMOVI či MILOŠEVIĆOVI a ani LUKAŠENKOVI za uskutočňovanie komunistických ideí či za boj za socializmus. Pre komunistu je kapitalistické zriadenie neprijateľné ako také a jeho cieľom musí byť podrývanie kapitalistického systému, pričom sa môže rozhodovať len medzi takticky výhodnejšími a menej výhodnými cestami oslabovania jeho moci.
Je pravdou, ako uvádza s. GAĽA, že je systém v Bielorusku vystavený atakom tak zo strany kapitalistického západu ako aj zo strany kapitalistického Ruska, a že vzhľadom na ekonomické možnosti takej malej krajiny ani nemôže byť celkom v súčasnosti možné budovať socializmus v momentálnych podmienkach. Preto, ako dodáva, bude možno nastolenie socialistického zriadenia "asi až po zvrhnutí kapitalizmu v samotnom Rusku a najlepšie opätovnom obnovení ZSSR".
LUKAŠENKA podporuje jediná bieloruská strana s atribútom "kumunistická" vo svojom názve a jediná ideologická následníčka Komunistickej strany Bieloruska - Komunistickej strany ZSSR (KPB - KPSS) Komunistická strana Bieloruska (KPB). Právna následníčka KPB - KPSS fungujúca v rámci rozdrobenej bieloruskej opozície pod názvom Bieloruská strana zjednotenej ľavice "Spravodlivý svet" (do roku 2009 Strana komunistov Bieloruská) zastáva hlboko revizionistické, pravicovo-oportunistické a eurokomunistické stanoviská. Napriek tomu je však možno LUKAŠENKOVI v jeho prístupe ku komunistickému hnutiu všeličo vyčítať.
Negatívom je bezosporu úloha systému pri rozpade PKB, v roku 1993 pohltivšej pôvodnú komunistickú stranu Bieloruskej SSR. K rozpadu došlo v roku 1996 pod taktovkou LUKAŠENKOVÝCH ľudí, ktorí v nej spôsobili rozkol a zohrávali úlohu pri diskreditácii tých, ktorí sa nepodriadili zrežírovanému podriadeniu bieloruského komunistického hnutia oficiálnemu MINSKU. Strana KPB, ktorá vznikla z tohto riadeného rozkolu, je projektovaná ako systémovo podriadená a LUKAŠENKOVÝM ľuďom poslušná organizácia, ktorej aktuálnym cieľom nie je zmena spoločenského zriadenia z kapitalistického na socialistické, ale udržiavanie fakticky sociálno-demokratickej vlády LUKAŠENKA.
Nechajme bokom skutočnosť, že časť komunistov môže prijať cieľ dočasnej podpory režimu z taktických dôvodov a vychádzajme z toho, že je pre komunistov "nedôstojné skrývať svoje názory a úmysly", ku ktorým sa nepochybne radí zvrhnutie celého kapitalistického systému vrátane LUKAŠENKOVHO režimu. Naproti KPB, ktorá sa daného cieľa aktuálne zriekla, stojí PKB (dnes "Spravedlivyj mir"), ktorého cieľom bolo ešte donedávna "dosiahnutie úplného oslobodenia od vykorisťovania vo všetkých jeho formách a budovanie beztriednej spoločnosti". Dnes, žiaľ, táto strana pod vedením jej dlhoročného predsedu KAĽAKINA pod vplyvom Západu prezentuje systémovo prijateľné eurokomunistické stanoviská, s ktorými sa nemôže stotožňovať žiaden slušný komunista.
Je zrejmé, že ak chce organizácia, ktorá sa odmietla podriadiť spravodajským hrám režimu, v podmienkach bieloruského štátu prežiť, musí sa spojiť aj "s čertom diablom". Z taktických dôvodov je to v prípade, že uskutočnila takéto rozhodnutie, často dokonca nevyhnutné. Napr. AKM , slovami s. VOCHYÁNA "najlepšia organizácia v Rusku", je integrovaná v orgánoch "Iného Ruska", ktoré kontroluje agent Západu a svetového židovsta Garry KASPAROV operujúci vďaka prostriedkom z vládnych fondov USA a zo sorosovských grantov.
Podobne v prípade PKB došlo k intenzívnym kontaktom so západnou reakciou, čo však zásadne ovplyvnilo jej komunistickú identitu. KAĽAKIN rozhodne nie je osoba, ktorá by bola RKS akokoľvek blízka a analógia s AKM slúži len na priblíženie situácie opozičných komunistických hnutí v časti východnej Európy. Zatiaľ čo AKM je principiálna organizácia, "Spravedlivyj mir" sa nechal poznačiť deformujúcimi procesmi, ktorých začiatok vychádza z útrob bieloruskej KGB pri rozkladaní komunistického hnutia. Ich výsledkom je skutočnosť, že dnes v Bielorusku niet reálnej komunistickej opozície.
Samotný fakt kontaktov a nevyhnutnej miery takticky podmienenej spolupráce so západnou reakciou nemožno odsudzovať, ak sa za ním skrývajú výhradne taktické ciele politického či iného prežitia a nie oportunizmus. Je nepochybne náročné fungovať v podmienkach nepriazne režimu v Rusku či v Bielorusku, ktoré sú síce v mnohom rozličné, spája ich však dôslednosť v uplatňovaní svojich štátnych záujmov o. i. na úrovni aktivít bezpečnostných služieb zameraných na subverzné skupiny, ktorá je pozostatkom slávnej éry ZSSR. A subverzia je neodmysliteľný záujem skutočného komunistu v rámci kapitalistickej spoločnosti, zahŕňajúcej aj Bielorusko.
Stručné zhrnutie:
Analýzou povahy režimu v MINSKU vo vzťahu k v úvode formulovaným otázkam sme dospeli k nasledujúcim záverom:
V Bielorusku - štátny kapitalizmus - ÁNO, socializmus - NIE,
LUKAŠENKO - sociálny demokrat a antiimperialista - ÁNO, komunista - NIE
Pri hodnotení situácie v BIELORUSKU sme vychádzali z jej pozitívnych aj negatívnych stránok, pričom sa domnievame, že zatváranie očí pred akoukoľvek z nich by deformovalo celkový pohľad naň a teda aj voľbu správnych krokov, ktoré s ňou súvisia.
Odpovede na položené otázky sme konfrontovali s principiálnymi cieľmi marxisticko-leninského hnutia a interpretovali z hľadiska ich dosiahnuteľnosti v aktuálnych spoločensko-politických podmienkach a zvolenia správnej taktiky zo strany revolučných síl proletariátu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára