
Uvedomelosť a živelnosť sú kategórie historického materializmu, charakterizujúce priebeh procesov spoločenského života. Vedomým je to, čo je realizované v súlade s vopred zadanými cieľmi, naopak živelným je to, čo sa uskutočňuje spontánne a nie je ľuďmi kontrolované. Napriek tomu, že človek koná uvedomelo, spoločenský život nepredstavuje od počiatku uvedomelý proces.
Ako uvádza V. I. LENIN (Zobrané spisy, 5. vydanie, diel 34.), živelnosť spoločenských hnutí je z jednej strany znakom ich nerozvinutosti, nedostatočnej organizovanosti, neexistencie riadenia a politickej strany, pričom triedny boj v svojich rozvinutých formách je bojom vedomým, z druhej strany, živelnosť môže byť znakom životaschopnosti hnutia a neudržateľného tlaku más. Ako sa uvádza v Leninskom zborníku XXVI (1934), marxisti sa usilujú meniť živelné hnutia v uvedomelé, lebo samotný živelný rozmach nestačí na víťazstvo v socialistickej revolúcii. Preto je potrebná marxistická strana, ktorá do masového hnutia vnáša uvedomelý začiatok.
Akceptujúc východisko, že živelnosť más, neriadená vedeckými princípmi, je nebezpečnou a mení sa, či už uvedomelo alebo nie, na proces v prospech buržoáznej triedy, nedá mi nepoložiť dve otázky:
1. Kde možno v slovenskom proletárskom hnutí nájsť živelný element, ktorý mení svet bez subjektívneho, uvedomelého základu, ktorý je neregulovaný a stáva sa tým nebezpečným?
2. Domnievajú sa Jágrikovci, napriek neexistencii komunistickej strany (KSS, ako bolo mnohokrát uvedené, nosí názov „komunistická“ neprávom), že živelné proletárske hnutie na Slovensku prerastá v masu, nedostatočne regulovanú príliš málo rozvinutou teóriou? RKSMP netvrdí, že je potrebný útlm teórie (toto východisko by bolo vo svojom základe v rozpore s ML východiskami), ale požaduje vzrast objektívneho, živelného elementu, ktorého nedostatkom slovenské proletárske hnutie trpí. Je slovenské proletárske hnutie, včítane teoreticky podkutej SVK, RKSMP, SZM či marginálnych, a predsa existujúcich pokrokových síl v KSS, nepripravené na začiatok rozmachu dnes totálne utlmenej živelnosti triedneho boja?
Teória a prax, podobne ako uvedomelosť a živelnosť, predstavujú duševnú a materiálnu, subjektívnu a objektívnu stránku spoločensko-historického procesu poznania a pretvárania sveta. Prax vystupuje vo vzťahu k teórii ako určujúca báza, z ktorej vyvstávajú ďalšie podnety k vedeckému bádaniu. Vedy od začiatku vznikajú ako dôsledok problémov praxe a dočasné odtrhnutie vedy od praxe vždy vedie k jej úpadku. Prax je základným kritériom poznatkov, lebo len v procese pretvárania vecí môžeme určiť skutočnú hodnotu poznatkov a teoretického predvídania. Duševný element triedneho boja vyrastá z materiálneho, teoretické aspekty revolúcie vyrastajú z ich materiálnej, živelnej stránky, a popierať túto skutočnosť by bolo napospol nematerialistické.
V. I. LENIN práci „Čo robiť?“, a to v jej druhej hlave „Živelnosť más a uvedomelosť sociálnej demokracie“, reaguje na obviňujúcu tézu Rabočego Dela, ktorá spočíva v redukcii významu objektívneho alebo živelného elementu vývoja. Reaguje tiež na obdiv k živelnosti zo strany časti sociálnych demokratov, ktorá v podmienkach masového! charakteru ruskej revolúcie smerovala k redukcii významu teórie a tým k hrozbe, že bude živelnosť proletárskeho hnutia viesť k realizácii záujmov vykorisťujúcich. Možno však porovnať živelnosť revolučného procesu v Rusku v čase, keď V. I. LENIN písal svoju znamenitú prácu, s umŕtvenou živelnosťou slovenských proletárskych más?
Ako píše V. I. LENIN (tamže), masový charakter robotníckych štrajkov po vynikajúcej petrohradskej priemyselnej vojne svedčil o hĺbke opäť vzrastajúceho národného hnutia, pričom píše o výraznom živelnom elemente štrajkového hnutia. V porovnaní so štrajkami v 70., 60. rokoch 19. str. a v jeho prvej polovici V. I. LENIN uvádza, že štrajky v 90. rokoch možno dokonca nazvať uvedomelými, a to v tej miere, v akej tieto predstavovali progresívny krok. V. I. LENIN preto hodnotí živelný element ako začiatočnú formu uvedomelosti, pričom aj primitívne vzbury 70., 60. rokoch 19. str. a v jeho prvej polovici podľa jeho slov predstavovali isté prebudenie uvedomelosti: robotníci stácali pôvodnú vieru v nemennosť ich utláčajúcich zákonov, a začínali nie chápať, ale cítiť nevyhnutnosť kolektívneho odporu.
Umŕtvená živelnosť proletárskeho hnutia na Slovensku mení teóriu, v ktorej sú Jágrikovci podkutí, na teóriu odtrhnutú od praxe, teóriu neverifikovateľnú a v istom zmysle úpadkovú. Slovenský proletariát nie je, čo sa týka svojej uvedomelosti, ani vo fáze primitívnych vzbúr ruských robotníkov v druhej polovici 19. str., ani nepociťuje, nieto ešte chápe nutnosť kolektívneho odporu voči utláčateľom. Akú živelnosť chcú Jágrikovci regulovať uvedomelosťou, pokiaľ triedna uvedomelosť a živelnosť slovenského proletára je v štádiu hibernácie?
Ako píše v práci „Čo robiť?“ V. I. LENIN, časť, či možno väčšina sociálnych demokratov, pôsobiacich v rokoch 1895—1898, úplne oprávnene považovala za možné, aby v samom počiatku živelného hnutia vystupovali s celkom širokým programom a bojovou taktikou. Z nepripravenosti väčšiny revolucionárov, javu absolútne pochopiteľného, nemohol podľa jeho slov prameniť žiaden strach. Pokiaľ boli úlohy správne vytýčené, ak bola energia na opätovné pokusy dané úlohy uskutočniť, dočasné neúspechy predstavovali úspechy.
Čo sa týka subjektívnych podmienok revolučného procesu a vedeckého poznania, slovenské proletárske hnutie je značne ďalej od 90. rokov 19. str. v cárskom Rusku, čo sa však objektívnych podmienok a živelnosti týka, slovenský proletariát sladko spí. Ako píše V. I. LENIN, každý obdiv k živelnosti spojený s redukciou úlohy vedomého elementu, či už si to jeho protagonista praje, alebo nie, predstavuje zosilnenie vplyvu buržoáznej ideológie. Všetci, ktorí rozprávajú o preceňovaní ideológie, o preháňaní role vedomého elementu, domnievajú sa, že čisto robotnícke hnutie si samé nemôže vypracovať a nevypracuje samostatnú ideológiu, aby robotníci vytrhli z rúk svojich veliteľov svoj usud. Ako však hodnotí V. I. LENIN, dopúšťajú sa tým hlbokej chyby.
RKSMP, napriek falošným interpretáciám zo strany Jágrikovcov, nevolá po redukcii úlohy vedomého elementu revolúcie. Nekáže o preceňovaní ideológie, ale o nedoceňovaní živelnosti a o jej potieraní zo strany SVK, obávajúcej sa z revolučnej unáhlenosti. RKSMP sa stotožňuje so slovami V. I. LENINA, že súčasné socialistické hnutie môže vzniknúť len na základe hlbokého vedeckého poznania a že každá redukcia socialistickej ideológie a jej odmietanie nie je ničím iným, ako zosilnením ideológie buržoáznej. RKSMP odmieta videnie živelnosti na spôsob B. KRIČEVSKÉHO, chápajúceho marxizmus á lа Karejevci a Michajlovskí a ktorý sa uspokojuje so živelnými elementami vývoja, ktoré zaťahovali legálnych marxistov do bernsteinovstva. Nevolá po oslabení duševného elementu revolúcie, volá po jeho rozvoji, ale v podmienkach, keď vedecké poznanie, ktoré má usmerňovať živelné masy, bude mať koho usmerňovať. Pokiaľ absentuje element živelnosti, teoretické poznanie sa odtŕha od praxe a revolučná teória zostáva teóriou, ktorú nie je možné v praxi verifikovať ani ďalej rozvíjať.
Ako píše V. I. LENIN (tamže), živelný rozmach más prebiehal s takou rýchlosťou, že sociálno-demokratická mládež bola nepripravená na uskutočnenie gigantických cieľov. Uvedenú nepripravenosť V. I. LENIN označil za všeobecnú biedu ruských sociálnych demokratov, pričom konštatoval, že rozmach más sa uskutočnil a šíril sa nepretržite a kontinuálne, tam, kde sa začal, neustával, ale zachvacoval stále nové miesta a spoločenské vrstvy a pod vplyvom robotníckeho hnutia oživilo sa vrenie študujúcej mládeže, inteligencie ako takej a dokonca roľníctva. Revolucionári za uvedeným rozmachom meškali a v svojich „teóriách“ a činnosti sa im nedarilo vytvoriť nepretržitú a kontinuálnu organizáciu, schopnú toto hnutie riadiť. Chcú azda Jágrikovci porovnávať objektívne podmienky ruskej revolúcie so súčasnými podmienkami na Slovensku? Boja sa už v náznaku akejkoľvek živelnosti vlastnej nepripravenosti? RKSMP takýto strach nemá, či už z hľadiska vlastnej pripravenosti, ale predovšetkým z hľadiska objektívnych podmienok, keď živelný rozmach más na Slovensku vyznieva skôr ako „zbožné“ prianie.
RKSMP, verná filozofii ML, sa plne stotožňuje so slovami V. I. LENINA (Zobrané spisy, diel 6.), že marxizmus nemá nič spoločné s oportunistickou filozofiu živelnosti, ktorá v hlavách robotníkov znehodnocuje teóriu, uvedomelosť. RKSMP priznáva ohromný význam uvedomelosti, energii a rozhodnosti vodcov národa. Samotné subjektívne faktory sú však, uvedomujúc si dialektickú povahu protikladu teórie a praxe a materialistickú povahu sveta, v zmysle ktorej teória vychádza z praxe a v praxi sa aplikuje a aplikáciou overuje, nedostatočné pre víťazstvo v socialistickej revolúcii a ako také bez spojenia s revolučnou praxou degradujú.
Ako píše V. I. LENIN v stati „Beseda s obrancami ekonomizmu“, základný omyl spočíva v chybnom chápaní vzájomných vzťahov medzi materiálnymi (živelnými) a ideologickými (uvedomelými) elementami hnutia. Autori listu, na ktorý V. I. LENIN reaguje, podľa jeho slov nerozumejú faktu, že „ideológ“ si len vtedy zasluhuje nazývať sa ideológom, keď stojí na čele živelného hnutia, keď sa stretáva s materálnymi elementami hnutia, stavia sa k nim kriticky, dokáže poukazovať na nebezpečenstvá a nedostatky živelného hnutia, keď dokáže živelnosť chápať uvedomelo. Možno však hovoriť v prostredí slovenského proletárskeho hnutia o ideológoch, keď, slovami V. I. LENINA, nestoja na čele živelného hnutia, nakoľko je toto hnutie hibernované a sami sa ho obávajú odmraziť v strachu o vlastnú „revolučnú unáhlenosť“?
V. I. LENIN v stati „Druhá Duma a druhá vlna revolúcie“ píše: „S nadšením vítame približujúcu sa vlnu živelného národného hnevu. Urobíme však všetko, čo od nás závisí, pre to, aby bol nový boj pokiaľ možno čo najmenej živelným a pokiaľ možno čo najviac vedomým, disciplinovaným a pevným. RKSMP, verná odkazu V. I. LENINA, víta hnev slovenského proletariátu a náznaky jeho živelnosti, a to aj v prípade ustanovení Ústavy SR zakotvujúcich nedotknuteľnosť členov buržoázneho parlamentu, hnev, v prejavoch ktorého by mal proletariát využiť buržoáznu ideu „rovnosti občanov“, t.j. „rovnosti“ pre vykorisťujcich, na postupné dosiahnutie „rovnosti“ pre vykorisťovaných. Slovenskí teoretici ML však náznaky živelnosti v slovenskom proletárskom hnutí odmietajú v strachu z nepripravenosti jeho lídrov, boja sa ich a vyzývajú na zdržanie sa revolučnej unáhlenosti. Poučme sa z postojov V. I. LENINA, ktorý, vidiac živelnosť más ruského proletariátu, s nadšením ju vítal a vytýčil úlohy smerom k jeho uvedomelosti! Postavme si aj my úlohy smerom k uvedomeniu slovenských más proletariátu, ktoré je však vylúčené bez rozvinutia živelnosti, sladko spiacej a umŕtvovanej tak buržoáziou, ako aj slovenskými teoretikmi ML!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára