Najreakčnejšie kruhy svetového kapitálu si od veľmi silne uvedomujú vážnosť situácie, v ktorej sa ocitá svetová kapitalistická sústava s anticipovaným krachom Grécka a ďalších členských štátov EÚ. Tá sa priamo dotýka ďalšej existencie spoločnej európskej meny a tým aj finančnej a hospodárskej stability svetového kapitalistického systému, ktorý umožňuje nadvládu buržoázie nad proletariátom a imperialistických veľmocí nad podrobenými národmi. Podľa vyjadrenia Georga SOROSA by zánik eura v dôsledku jeho prepojenia „so svetovým finančným systémom, materiálnymi hodnotami a dlhmi tohto sveta vyvolal zhubné procesy samotného jadra systému, ktoré by nedokázali utlmiť ani nemecké inštitúcie, ani ktorékoľvek iné inštancie“. Slovenský lokaj svetového kapitálu a účastník zasadnutia Bilderbergského klubu Ivan MIKLOŠ z uvedeného dôvodu prikyvuje a ostro kritizuje tiež-buržoázneho niemanda Richarda SULÍKA, ktorého postojom v danej otázke sme sa osobitne venovali v predchádzajúcom článku na našej stránke.
Riešenie, ktoré v súvislosti s očakávaným vývojom navrhujú špičky svetového kapitálu, už vopred zvestovali jeho hlásne trúby, podľa podaktorých liberálnych filistrov "komunisti" z buržoáznej strany Smer – osobitne Marek MAĎARIČ a Boris ZALA: ide konfederačno-federatívny model usporiadania EÚ. Osobitnú dôležitosť má opatrenie, ktoré George SOROS charakterizoval ako „pretvorenie Európskeho fondu finančnej stability na európske ministerstvo financií“, ktoré by zvýšilo dane a mohlo by si samo požičiavať peniaze. Výsledkom má byť vytvorenie novej imperialistickej veľmoci – akéhosi európskeho superštátu so štátno-kapitalistickým hospodárstvom (posledným stupňom vývoja kapitalistickej ekonomiky). Podľa zadubenca Richarda SULÍKA a jeho nohsledov zo strany SaS má ísť o hospodárstvo socialistické – páni liberáli akoby si tu neuvedomovali, že má nové usporiadanie Európy účel zachovania panstva súčasných mocenských špičiek a nie odovzdanie moci proletariátu, ktorý je ex definitione vládnucou triedou v socialistickej spoločnosti (v skutočnosti je však zrejme problém skôr v ich neznalosti či zahmlievaní významu termínu „socializmus“ než v presvedčení, že budú centralizačné opatrenia v rámci EÚ spojené s uchopením moci proletariátom). Plán vytvorenia európskeho superštátu je plánom centralizácie a koncentrácie kapitálu do rúk tých vykorisťovateľských vrstiev či skupín s neobmedzenou mocou, ktoré nadobudnú kontrolu nad jeho buržoáznym štátnym aparátom: výrobné prostriedky majú v ňom naďalej povahu kapitálu a nadprácu proletariátu si bez ohľadu na centralizované formy hospodárenia naďalej prisvojuje kapitalista. Zároveň je spomínaný plán nástrojom udržania imperiálneho útlaku nad podrobenými národmi, ktorý je jedným zo znakov zahnívania kapitalizmu v poslednej fáze jeho existencie.
Vladimír Iľjič LENIN nazval vtedajšiu (a dodnes pretrvávajúcu) formu existencie kapitalizmu imperializmom – parazitickým a umierajúcim kapitalizmom. Jeho základné znaky vymedzil ako 1. koncentráciu výroby a kapitálu, vedúce k vzniku monopolov 2. splynutie bankového a priemyselného kapitálu do finančného kapitálu 3. vznik finančnej oligarchie 4. nárast významu vývozu kapitálu a 5. fakt, že svet si medzi seba rozdelili medzinárodné zväzy kapitalistov a najväčšie kapitalistické mocnosti (podľa LENIN, V. I.: Vybrané spisy I. PRAHA : Svoboda, 1951).
Podľa Josifa Vissarionoviča STALINA „imperializmus vyostruje protirečenia kapitalizmu do krajnosti, do najkrajnejších hraníc, za ktorými sa začína revolúcia. Za najdôležitejšie z týchto protirečení treba pokladať tri protirečenia: 1. Prvým protirečením je protirečenie medzi prácou a kapitálom. Imperializmus je neobmedzená moc monopolistických trustov a syndikátov, bánk a finančnej oligarchie v priemyselných krajinách. V boji proti tejto neobmedzenej moci sa ukázalo, že obvyklé metódy robotníckej triedy – odborové organizácie a družstvá, parlamentné strany a parlamentný boj – sú úplne nepostačujúce. Buď sa vzdaj na milosť alebo nemilosť kapitálu, živor po starom a klesaj stále hlbšie, alebo chop sa novej zbrane – tak imperializmus nastoľuje otázku miliónovým masám proletariátu. Imperializmus privádza robotnícku triedu k revolúcii. 2. Druhým protirečením je protirečenie medzi rôznymi finančnými skupinami a imperialistickými mocnosťami v ich boji za zdroje surovín, za cudzie územia. Imperializmus je vývoz kapitálu k zdrojom surovín, zúrivý boj za monopolné opanovanie týchto zdrojov, boj za znovurozdelenie už rozdeleného sveta, boj, vedený neobyčajne zaťato novými finančnými skupinami a mocnosťami, hľadajúcimi svoje „miesto pod slnkom“, proti starým skupinám a mocnostiam, ktoré si pevne držia svoju korisť. Tento zúrivý boj medzi rôznymi skupinami kapitalistov sa vyznačuje tým, že zahrnuje ako nevyhnutný prvok imperialistické vojny, vojny za uchvátenie cudzích území. Táto okolnosť sa zasa vyznačuje tým, že vedie k vzájomnému oslabeniu imperialistov, k oslabeniu kapitalizmu vôbec, k priblíženiu okamihu proletárskej revolúcie a k praktickej nevyhnutnosti tejto revolúcie. 3. Tretím protirečením je protirečenie medzi hŕstkou vládnucich „civilizovaných“ národov a stámiliónmi obyvateľov koloniálnych a závislých národov sveta. Imperializmus je najnehanebnejšie vykorisťovanie a najneľudskejšie utláčanie stámiliónov obyvateľov rozsiahlych kolónií a závislých krajín. Vyprešovať nadzisky – taký je cieľ tohto vykorisťovania a utláčania. Ak však chce imperializmus vykorisťovať tieto krajiny, je nútený stavať tam železnice, továrne a závody, priemyselné a obchodné strediská. Vznik triedy proletárov, zrodenie sa domácej inteligencie, prebudenie národného povedomia, zosilnenie oslobodzovacieho hnutia – to sú nevyhnutné dôsledky tejto „politiky“ (...). Táto okolnosť je dôležitá preto, že od základu podkopáva pozície kapitalizmu, premieňajúc kolónie a závislé krajiny zo záloh imperializmu na zálohy proletárskej revolúcie. Také sú, všeobecne povedané, hlavné protirečenia imperializmu, ktoré premenili starý „kvitnúci“ kapitalizmus na kapitalizmus umierajúci“ (STALIN, J. V. : Otázky leninizmu. BRATISLAVA : PRAVDA 1951).
Na inom mieste Josif Vissarionovič STALIN uvádza tri základné tézy leninskej teórie proletárskej revolúcie: „Prvá téza: Panstvo finančného kapitálu v pokročilých kapitalistických krajinách, emisia cenných papierov ako najdôležitejsí úkon finančného kapitálu, vývoz kapitálu k zdrojom surovín ako jeden zo základov imperializmu, neobmedzená moc finančnej oligarchie ako výsledok panstva finančného kapitálu – to všetko odhaľuje nezastrene príživnícky ráz monopolistického kapitálu, robí útlak kapitalistických trustov a syndikátov sto ráz citeľnejším, zosilňuje vzrast pobúrenia robotníckej triedy proti základom kapitalizmu a privádza masy k proletárskej revolúcii ako jedinej záchrane. Z toho vyplýva prvý záver: zostrenie revolučnej krízy v kapitalistických krajinách, hromadenie výbušných živlov na vnútornom, proletárskom fronte v metropolách. Druhá téza: Zvýšený vývoz kapitálu do koloniálnych a závislých krajín, rozšírenie „sfér vplyvu“ a koloniálnych dŕžav na územie celej zemegule, premena kapitalizmu na svetový systém finančného zotročenia a koloniálneho útlaku obrovskej väčšiny obyvateľstva zemegule hŕstkou „pokročilých krajín“ – to všetko jednak premenilo jednotlivé národné hospodárstva a národné územia na ohnivká jednotnej reťaze, ktorá sa nazýva svetovým hospodárstvom, jednak rozdelilo obyvateľstvo zemegule na dva tábory: na hŕstku „pokročilých“ kapitalistických krajín, vykorisťujúcich a utláčajúcich rozsiahle koloniálne a závislé krajiny, a na ohromnú väčšinu koloniálnych a závislých krajín, ktoré sú nútené bojovať za oslobodenie spod imperialistického útlaku. Z toho vyplýva druhý záver: zostrovanie revolučnej krízy v koloniálnych krajinách a vzrastajúce pobúrenie proti imperializmu na vonkajšom, koloniálnom fronte. Tretia téza: Monopolné ovládanie „sfér vplyvu“ a kolónií; nerovnomerný vývin rôznych kapitalistických krajín, vedúci k zúrivému boju za znovurozdelenie sveta medzi krajiny, ktoré sa už zmocnili územia, a krajiny, ktoré sa tiež hlásia o svoj „podiel“; imperialistické vojny ako jediný prostriedok na obnovenie porušenej „rovnováhy“ – to všetko vedie k zosilneniu boja na treťom fronte, na fronte medzi kapitalistickými štátmi, zoslabujúcom imperializmus a uľahčujúcom spojenie oboch prvých frontov proti imperializmu, frontu revolučno-proletárskeho a frontu koloniálno-oslobodzovacieho. Z toho vyplýva tretí záver: neodvratnosť vojen za imperializmu a nevyhnutnosť spojenia proletárskej revolúcie v Európe s koloniálnou revolúciou na východe v jednotný front revolúcie proti frontu imperializmu“ (ibidem).
Fakt, že súčasný vývoj v mnohom kopíruje tridsiate roky dvadsiateho storočia, je evidentný už mnohým. O hrozbe hyperinflácie otvorene hovorí už nielen ekonóm SAV Peter STANĚK, ale najnovšie aj predseda poslaneckého klubu strany SaS Jozef KOLLÁR. V danej súvislosti sa natíska otázka, do akej miery možno očakávať analogický vývoj ako v rokoch, ktoré nasledovali po veľkej hospodárskej kríze v prvej polovici minulého storočia. Bez ohľadu na to, či vývoj povedie k uplatneniu práva veta niektorého z členov eurozóny, zablokovaniu posilnenia Európskeho fondu finančnej stability a tým aj urýchleniu pádu celého systému, alebo cestou hyperinflácie v dôsledku skutočností, o ktorých píše buržoázny ekonóm KOLLÁR, z marxisticko-leninskej teórie je známe, že imperializmus nedokáže vyššie zmieňované protirečenia riešiť ináč, ako vojnou, ku ktorej skôr či neskôr dôjde a s vysokou pravdepodobnosťou aj v záujmovom priestore strednej Európy. Pred komunistickým hnutím stojí otázka, akú taktiku zaujať v prípade, že sa udalosti budú vyvíjať týmto smerom. Medzinárodnú situáciu, ktorá zrodila leninizmus, Josif Vissarionovič STALIN popisuje nasledovne: „Význam imperialistickej vojny (...) je medziiným v tom, aby sústredila všetky tieto protirečenia do jedného uzla a hodila ich na misku váh, čím urýchlila a uľahčila revolučné boje proletariátu. Inými slovami, imperializmus nevedie len k tomu, aby sa revolúcia stala praktickou nevyhnutnosťou, ale aj k tomu, aby sa utvorili podmienky pre priamy útok na pevnosti kapitalizmu" (ibidem). Aj v nastávajúcej situácii nie je úlohou proletariátu nič iné, ako využiť oslabenie buržoázie na jej revolučné zvrhnutie, na následné uchopenie moci a na nastolenie diktatúry prostredníctvom svojho predvoja – revolučnej komunistickej strany. Je najvyšší čas pripravovať sa na krvavé a násilné udalosti, z ktorých vzíde zriadenie, ktoré potlačí triedu vykorisťovateľov a zamedzí obnoveniu jej nadvlády! Nemožno dopustiť, aby vzájomný boj kapitalistických mocností viedol k rozdeleniu proletariátu na skupiny, bojujúce medzi sebou na základe podpory tej či onej strany. Naopak, len frontálny útok na základne buržoáznej moci, oslabené ich vzájomným bojom, povedie k ich likvidácii a umožní nastolenie diktatúry proletariátu, ktorá nebude opakovať jeho predchádzajúce chyby a s buržoáziou a jej prisluhovačmi sa vysporiada ešte tvrdšie a nekompromisnejšie, ako v minulosti!
Riešenie, ktoré v súvislosti s očakávaným vývojom navrhujú špičky svetového kapitálu, už vopred zvestovali jeho hlásne trúby, podľa podaktorých liberálnych filistrov "komunisti" z buržoáznej strany Smer – osobitne Marek MAĎARIČ a Boris ZALA: ide konfederačno-federatívny model usporiadania EÚ. Osobitnú dôležitosť má opatrenie, ktoré George SOROS charakterizoval ako „pretvorenie Európskeho fondu finančnej stability na európske ministerstvo financií“, ktoré by zvýšilo dane a mohlo by si samo požičiavať peniaze. Výsledkom má byť vytvorenie novej imperialistickej veľmoci – akéhosi európskeho superštátu so štátno-kapitalistickým hospodárstvom (posledným stupňom vývoja kapitalistickej ekonomiky). Podľa zadubenca Richarda SULÍKA a jeho nohsledov zo strany SaS má ísť o hospodárstvo socialistické – páni liberáli akoby si tu neuvedomovali, že má nové usporiadanie Európy účel zachovania panstva súčasných mocenských špičiek a nie odovzdanie moci proletariátu, ktorý je ex definitione vládnucou triedou v socialistickej spoločnosti (v skutočnosti je však zrejme problém skôr v ich neznalosti či zahmlievaní významu termínu „socializmus“ než v presvedčení, že budú centralizačné opatrenia v rámci EÚ spojené s uchopením moci proletariátom). Plán vytvorenia európskeho superštátu je plánom centralizácie a koncentrácie kapitálu do rúk tých vykorisťovateľských vrstiev či skupín s neobmedzenou mocou, ktoré nadobudnú kontrolu nad jeho buržoáznym štátnym aparátom: výrobné prostriedky majú v ňom naďalej povahu kapitálu a nadprácu proletariátu si bez ohľadu na centralizované formy hospodárenia naďalej prisvojuje kapitalista. Zároveň je spomínaný plán nástrojom udržania imperiálneho útlaku nad podrobenými národmi, ktorý je jedným zo znakov zahnívania kapitalizmu v poslednej fáze jeho existencie.
Vladimír Iľjič LENIN nazval vtedajšiu (a dodnes pretrvávajúcu) formu existencie kapitalizmu imperializmom – parazitickým a umierajúcim kapitalizmom. Jeho základné znaky vymedzil ako 1. koncentráciu výroby a kapitálu, vedúce k vzniku monopolov 2. splynutie bankového a priemyselného kapitálu do finančného kapitálu 3. vznik finančnej oligarchie 4. nárast významu vývozu kapitálu a 5. fakt, že svet si medzi seba rozdelili medzinárodné zväzy kapitalistov a najväčšie kapitalistické mocnosti (podľa LENIN, V. I.: Vybrané spisy I. PRAHA : Svoboda, 1951).
Podľa Josifa Vissarionoviča STALINA „imperializmus vyostruje protirečenia kapitalizmu do krajnosti, do najkrajnejších hraníc, za ktorými sa začína revolúcia. Za najdôležitejšie z týchto protirečení treba pokladať tri protirečenia: 1. Prvým protirečením je protirečenie medzi prácou a kapitálom. Imperializmus je neobmedzená moc monopolistických trustov a syndikátov, bánk a finančnej oligarchie v priemyselných krajinách. V boji proti tejto neobmedzenej moci sa ukázalo, že obvyklé metódy robotníckej triedy – odborové organizácie a družstvá, parlamentné strany a parlamentný boj – sú úplne nepostačujúce. Buď sa vzdaj na milosť alebo nemilosť kapitálu, živor po starom a klesaj stále hlbšie, alebo chop sa novej zbrane – tak imperializmus nastoľuje otázku miliónovým masám proletariátu. Imperializmus privádza robotnícku triedu k revolúcii. 2. Druhým protirečením je protirečenie medzi rôznymi finančnými skupinami a imperialistickými mocnosťami v ich boji za zdroje surovín, za cudzie územia. Imperializmus je vývoz kapitálu k zdrojom surovín, zúrivý boj za monopolné opanovanie týchto zdrojov, boj za znovurozdelenie už rozdeleného sveta, boj, vedený neobyčajne zaťato novými finančnými skupinami a mocnosťami, hľadajúcimi svoje „miesto pod slnkom“, proti starým skupinám a mocnostiam, ktoré si pevne držia svoju korisť. Tento zúrivý boj medzi rôznymi skupinami kapitalistov sa vyznačuje tým, že zahrnuje ako nevyhnutný prvok imperialistické vojny, vojny za uchvátenie cudzích území. Táto okolnosť sa zasa vyznačuje tým, že vedie k vzájomnému oslabeniu imperialistov, k oslabeniu kapitalizmu vôbec, k priblíženiu okamihu proletárskej revolúcie a k praktickej nevyhnutnosti tejto revolúcie. 3. Tretím protirečením je protirečenie medzi hŕstkou vládnucich „civilizovaných“ národov a stámiliónmi obyvateľov koloniálnych a závislých národov sveta. Imperializmus je najnehanebnejšie vykorisťovanie a najneľudskejšie utláčanie stámiliónov obyvateľov rozsiahlych kolónií a závislých krajín. Vyprešovať nadzisky – taký je cieľ tohto vykorisťovania a utláčania. Ak však chce imperializmus vykorisťovať tieto krajiny, je nútený stavať tam železnice, továrne a závody, priemyselné a obchodné strediská. Vznik triedy proletárov, zrodenie sa domácej inteligencie, prebudenie národného povedomia, zosilnenie oslobodzovacieho hnutia – to sú nevyhnutné dôsledky tejto „politiky“ (...). Táto okolnosť je dôležitá preto, že od základu podkopáva pozície kapitalizmu, premieňajúc kolónie a závislé krajiny zo záloh imperializmu na zálohy proletárskej revolúcie. Také sú, všeobecne povedané, hlavné protirečenia imperializmu, ktoré premenili starý „kvitnúci“ kapitalizmus na kapitalizmus umierajúci“ (STALIN, J. V. : Otázky leninizmu. BRATISLAVA : PRAVDA 1951).
Na inom mieste Josif Vissarionovič STALIN uvádza tri základné tézy leninskej teórie proletárskej revolúcie: „Prvá téza: Panstvo finančného kapitálu v pokročilých kapitalistických krajinách, emisia cenných papierov ako najdôležitejsí úkon finančného kapitálu, vývoz kapitálu k zdrojom surovín ako jeden zo základov imperializmu, neobmedzená moc finančnej oligarchie ako výsledok panstva finančného kapitálu – to všetko odhaľuje nezastrene príživnícky ráz monopolistického kapitálu, robí útlak kapitalistických trustov a syndikátov sto ráz citeľnejším, zosilňuje vzrast pobúrenia robotníckej triedy proti základom kapitalizmu a privádza masy k proletárskej revolúcii ako jedinej záchrane. Z toho vyplýva prvý záver: zostrenie revolučnej krízy v kapitalistických krajinách, hromadenie výbušných živlov na vnútornom, proletárskom fronte v metropolách. Druhá téza: Zvýšený vývoz kapitálu do koloniálnych a závislých krajín, rozšírenie „sfér vplyvu“ a koloniálnych dŕžav na územie celej zemegule, premena kapitalizmu na svetový systém finančného zotročenia a koloniálneho útlaku obrovskej väčšiny obyvateľstva zemegule hŕstkou „pokročilých krajín“ – to všetko jednak premenilo jednotlivé národné hospodárstva a národné územia na ohnivká jednotnej reťaze, ktorá sa nazýva svetovým hospodárstvom, jednak rozdelilo obyvateľstvo zemegule na dva tábory: na hŕstku „pokročilých“ kapitalistických krajín, vykorisťujúcich a utláčajúcich rozsiahle koloniálne a závislé krajiny, a na ohromnú väčšinu koloniálnych a závislých krajín, ktoré sú nútené bojovať za oslobodenie spod imperialistického útlaku. Z toho vyplýva druhý záver: zostrovanie revolučnej krízy v koloniálnych krajinách a vzrastajúce pobúrenie proti imperializmu na vonkajšom, koloniálnom fronte. Tretia téza: Monopolné ovládanie „sfér vplyvu“ a kolónií; nerovnomerný vývin rôznych kapitalistických krajín, vedúci k zúrivému boju za znovurozdelenie sveta medzi krajiny, ktoré sa už zmocnili územia, a krajiny, ktoré sa tiež hlásia o svoj „podiel“; imperialistické vojny ako jediný prostriedok na obnovenie porušenej „rovnováhy“ – to všetko vedie k zosilneniu boja na treťom fronte, na fronte medzi kapitalistickými štátmi, zoslabujúcom imperializmus a uľahčujúcom spojenie oboch prvých frontov proti imperializmu, frontu revolučno-proletárskeho a frontu koloniálno-oslobodzovacieho. Z toho vyplýva tretí záver: neodvratnosť vojen za imperializmu a nevyhnutnosť spojenia proletárskej revolúcie v Európe s koloniálnou revolúciou na východe v jednotný front revolúcie proti frontu imperializmu“ (ibidem).
Fakt, že súčasný vývoj v mnohom kopíruje tridsiate roky dvadsiateho storočia, je evidentný už mnohým. O hrozbe hyperinflácie otvorene hovorí už nielen ekonóm SAV Peter STANĚK, ale najnovšie aj predseda poslaneckého klubu strany SaS Jozef KOLLÁR. V danej súvislosti sa natíska otázka, do akej miery možno očakávať analogický vývoj ako v rokoch, ktoré nasledovali po veľkej hospodárskej kríze v prvej polovici minulého storočia. Bez ohľadu na to, či vývoj povedie k uplatneniu práva veta niektorého z členov eurozóny, zablokovaniu posilnenia Európskeho fondu finančnej stability a tým aj urýchleniu pádu celého systému, alebo cestou hyperinflácie v dôsledku skutočností, o ktorých píše buržoázny ekonóm KOLLÁR, z marxisticko-leninskej teórie je známe, že imperializmus nedokáže vyššie zmieňované protirečenia riešiť ináč, ako vojnou, ku ktorej skôr či neskôr dôjde a s vysokou pravdepodobnosťou aj v záujmovom priestore strednej Európy. Pred komunistickým hnutím stojí otázka, akú taktiku zaujať v prípade, že sa udalosti budú vyvíjať týmto smerom. Medzinárodnú situáciu, ktorá zrodila leninizmus, Josif Vissarionovič STALIN popisuje nasledovne: „Význam imperialistickej vojny (...) je medziiným v tom, aby sústredila všetky tieto protirečenia do jedného uzla a hodila ich na misku váh, čím urýchlila a uľahčila revolučné boje proletariátu. Inými slovami, imperializmus nevedie len k tomu, aby sa revolúcia stala praktickou nevyhnutnosťou, ale aj k tomu, aby sa utvorili podmienky pre priamy útok na pevnosti kapitalizmu" (ibidem). Aj v nastávajúcej situácii nie je úlohou proletariátu nič iné, ako využiť oslabenie buržoázie na jej revolučné zvrhnutie, na následné uchopenie moci a na nastolenie diktatúry prostredníctvom svojho predvoja – revolučnej komunistickej strany. Je najvyšší čas pripravovať sa na krvavé a násilné udalosti, z ktorých vzíde zriadenie, ktoré potlačí triedu vykorisťovateľov a zamedzí obnoveniu jej nadvlády! Nemožno dopustiť, aby vzájomný boj kapitalistických mocností viedol k rozdeleniu proletariátu na skupiny, bojujúce medzi sebou na základe podpory tej či onej strany. Naopak, len frontálny útok na základne buržoáznej moci, oslabené ich vzájomným bojom, povedie k ich likvidácii a umožní nastolenie diktatúry proletariátu, ktorá nebude opakovať jeho predchádzajúce chyby a s buržoáziou a jej prisluhovačmi sa vysporiada ešte tvrdšie a nekompromisnejšie, ako v minulosti!
V súčasnom svete nie je ani tak problém zvrhnutia vlád a nastolenie akejsi diktatúry (napr.diktatúry proletariátu), ale problém je v globalizácii a ekonomickej moci nadnárodných korporácii. Takže problémom je opäť základná diléma, ktorá bola medzi Leninom a Trockým - revolúcia v jednej krajine, alebo celosvetová revolúcia. Túto otázka v čase začiatkov imperializmu bola zodpovedaná. Revolúcia a nastolenie diktatúry proletariátu v jednej krajine a následne vývoz revolúcie do sveta. Platí táto teória aj v súčasnosti? Pokiaľ akákoľvek ideológia zostáva dogmatická (islám, neoliberalizmus, marxizmus) stráca táto ideológia svoju revolučnosť, aj keď sú už nezvratné dôkazy, že sa systém (imperialistický) neosvedčuje.
OdpovedaťOdstrániť