Pri príležitosti 25. februára, ktorý je v istom zmysle alfou a omegou socializmu u nás, sme už zverejnili článok s názvom "Dve výročia", v ktorom sme o. i. reagovali na kontrastné pohľady na tézu o zostrujúcom sa triednom boji v epoche výstavby socializmu. Tie sme dali do súvisu s dnešným 63. výročím februárového víťazstva pracujúceho ľudu nad buržoáziou a reakciou i s 55. výročím prednesenia CHRUŠČOVOVHO prejavu "O kulte osobnosti a jeho následkoch" na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Článkom sme nadväzovali na text s. Ivana GAĽU, zverejneného pod názvom "Postrehy k 25. februáru" o. i. formou poznámky v sieti Facebook. Nakoľko spomínaný text považujeme za podnetný, ideologicky správny a v mnohom inšpiratívny, so súhlasom autora ho prinášame našim čitateľom aj na tejto stránke.
Postrehy k 25. februáru
V týchto dňoch si pripomíname 63. výročie Víťazného februára. Tento deň je významným medzníkom v histórii nášho pracujúceho ľudu – robotníkov, roľníkov a pokrokovej časti inteligencie. V tento deň sme starému svetu povedali raz a navždy dosť! Bol to deň socialistickej revolúcie v Československu. No v žiadnom prípade to ešte nebolo definitívne víťazstvo. A tu je podstatný rozdiel medzi buržoáznou a socialistickou revolúciou.
Buržoázna revolúcia:
V okamihu uchopenia politickej a ekonomickej moci buržoáziou sa končí. V buržoáznej revolúcii využíva buržoázia ostatné triedy v boji proti starej vládnucej triede (feudálom), aby ich následne sama mohla vykorisťovať. Je nastolená diktatúra buržoázie – diktatúra menšiny v prospech menšiny.
Socialistická revolúcia:
V okamihu uchopenia moci proletariátom sa v skutočnosti ešte len začína. Triedny boj vstupuje do svojej najkomplikovanejšej fázy. Účelom socialistickej revolúcie je nastolenie diktatúry proletariátu ako politického nástroja revolúcie, ako panstva proletariátu nad zvrhnutou, no nie ešte definitívne porazenou buržoáziou. Diktatúra proletariátu je diktatúrou obrovskej väčšiny v prospech obrovskej väčšiny.
Vieme, že v tej dobe obdobný proces prebiehal aj v ďalších štátoch Európy a Ázie. Vznikala svetová socialistická sústava – zoskupenie štátov fungujúce na princípoch jednoty, proletárskeho internacionalizmu, družby, priateľstva, rovnosti a všestrannej hospodárskej a kultúrnej spolupráce medzi národmi. Ešte viac sa zúžil teritoriálny priestor pre imperializmus. Ešte viac sa prehĺbila všeobecná kríza kapitalizmu. Kapitalisti si boli tohto faktu veľmi dobre vedomí. Už od konca druhej svetovej vojny spriadali plány na rozbitie ZSSR a zvrhnutie socializmu. Typickým príkladom takého plánu je plán Alana DULLESA z roku 1945:
„Skončí vojna, všetko nejako zovšednie, usadí sa a upokojí. A my použijeme všetky sily, všetko zlato, všetky materiálne sily pre oklamanie a ohlúpnutie ľudí! Ľudský mozog, ľudské vedomie je prispôsobivé ku zmenám. Zasejeme tam chaos a nepozorovane nahradíme skutočné hodnoty falošnými, v ktoré budú veriť. Ako? Nájdeme s nami rovnako zmýšľajúcich, spojencov a pomocníkov v samotnom Rusku. Krok za krokom sa bude vyvíjať obrovská, nezmerná tragédia k zániku najnepokornejšieho národa sveta. S konečnou platnosťou a nezvratne uhasíme jeho sebavedomie. Napríklad z literatúry a umenia postupne vytrhneme jej sociálnu podstatu. Maliarom vezmeme túžbu zaoberať sa zobrazovaním a skúmaním procesov prebiehajúcich v hlbinách národných más. Literatúra, divadlo, kino budú zobrazovať a oslovovať najnižšie ľudské pudy a vášne. Všemožne budeme podporovať a vyzdvihovať tzv. umelcov zastávajúcich a stelesňujúcich v ľudskom vedomí kult sexu, násilia, sadizmu a zrady – skrátka všetku nemorálnosť. Chaos a neporiadok vytvoríme i v riadení štátu. Neviditeľne, aktívne a trvalo budeme podporovať nepoctivosť úradníkov, korupciu a všetko, čo povedie k svojvoľnosti. Byrokracia a nesvedomitá práca budú vydávané za cnosť. Čestnosť a pracovitosť budú na posmech a nikomu potrebné. Budú patriť minulosti. Sprostota a drzosť, lož a klam, opilstvo a narkománia, živočíšny strach z druhých, nehanblivosť, zrada, nacionalizmus a nepriateľstvo medzi národmi, najviac ale nepriateľstvo a nenávisť k ruskému národu – to všetko čo najobratnejšie, než by si to ktokoľvek všimol, budeme kultivovať až to rozkvitne v krásne kvety a prinesie túžobné plody. Len málo ľudí bude tušiť alebo pochopí, čo sa deje... Ale takých ľudí zaženieme do bezvýchodného postavenia, vystavíme ich posmechu, nájdeme spôsob, ako ich očierniť a prehlásiť za odpad spoločnosti. Vyrveme duchovné korene boľševizmu, sprofanujeme a zničíme základy vrodenej mravnosti. Rozkladným spôsobom rozložíme generáciu za generáciou, vyvoláme eróziu a odstránime leninský fanatizmus. Začneme pôsobiť na ľudí ešte v detských a pionierskych rokoch. Hlavným cieľom bude mládež. Začneme ju rozkladať, mravne kaziť a zbavovať cti. Z mládeže vychováme cynikov, vulgárnych ľudí, hlupákov, neotesancov, kozmopolitov. Toto učiníme.“
Ako vidno, imperializmus všemožne bránil a bráni pokrokovým silám v ich postupe vpred ku socializmu a komunizmu. Ako sa to prejavovalo v Československu? Po víťaznom národno-oslobodzovacom boji ľudu v našej vlasti, zostali po imperialistickej fašistickej vojne trosky, povojnové ťažkosti a neporiadky. To bola živná pôda pre reakciu, ktorá zdvíhala hlavu. Jej heslom boli sabotáže a štvanie. Aj napriek tomu bol prijatý 2-ročný plán obnovy a výstavby našej vlasti. Neobišiel sa bez problémov. Nechýbalo veľa a bola by ho udusila tuhá zima. Pracujúci ľud sa nevzdal a prekonal i túto prekážku. Potom prišlo dlhé horúce leto a neúroda. Buržoázia sa už radovala. „Čim horšie, tým lepšie pre nás,“ hovorili jej vodcovia. No prepočítali sa. Vo chvíli keď už bolo najhoršie prišla pomoc zo Sovietskeho zväzu. Pokrok nemožno zastaviť! Nerozborná jednota pracujúcich dospela k veľkému víťazstvu.
Ako teda jasne vidno medzi socializmom a kapitalizmom prebiehal a prebieha boj na život a na smrť. Možno v takej situácii konať voči buržoázii zmierlivo? No nemožno!
LENIN hovorí:
„Ak miesto starej triedy prišla trieda nová, udrží sa jedine v prudkom boji proti iným triedam a definitívne zvíťazí vtedy, ak dokáže dospieť k úplnému odstráneniu tried. Nezmieriteľný, zložitý proces triedneho boja kladie otázku takto...“
Dnešná buržoázna propaganda účelovo vykresľuje diktatúru proletariátu ako neľudskú. Účelovo prekrúca zmysel udalostí. Jej antikomunizmus snáď nemá hraníc. Ak si chce buržoázia udržať svoje panstvo, je nútená držať masy v nevedomosti, politickej a ekonomickej nevzdelanosti, ideologickej dezorientovanosti a triednej neuvedomelosti. Využíva k tomu všetky prostriedky. Tak ako dnes, aj v čase Víťazného februára sa snažila rozkladať revolučné hnutie nielen zvonku, ale hlavne zvnútra!
LENIN hovorí:
„Nie je také ťažké byť revolucionárom, keď už revolúcia vzplanula a rozpútala sa, keď sa pridáva k revolúcii kdekto z púheho nadšenia, z módy, ba niekedy z pohnútok karieristických. Proletariát potom, po svojom víťazstve, musí vynaložiť obrovské úsilie, ba prestáť útrapy priam mučenícke, aby sa oslobodil od takých tiež – revolucionárov.“
Takáto situácia nastala aj po februári 1948. KSČ musela konať tvrdo, razantne, nekompromisne. Vždy za každých okolností jasne ukazovať cestu.
Áno, dnes by sa mohlo zdať, že sa venovalo priveľa času boju s vnútorným nepriateľom. To je ale nesprávne! Veď čo je to vlastne politická strana? To je najvyšší stupeň organizovanosti nejakej spoločenskej triedy! Buržoázna demagógia umožňuje existenciu viacerých zdanlivo rozdielnych politických strán. To je však len maska ich buržoáznej jednoty a podstaty. Preto pád jednej buržoáznej strany neznamená zákonite pád celej buržoázie. Ich jediným cieľom je udržanie buržoáznej demokracie, t.j. diktatúry buržoázie.
Antonio GRAMSCI hovorí:
„Každá trieda má len jednu stranu...v rozhodujúcich zvratoch sa rôzne zoskupenia, vystupujúce ako „nezávislá strana“ zjednocujú a vytvárajú jednotný blok. Rozmanitosť, ktorá existovala skôr...sa týkala iba dielčich otázok.“
Naproti tomu cieľom komunistickej strany je revolučná premena spoločnosti a vybudovanie beztriednej komunistickej spoločnosti. Komunistická strana je avantgardou robotníckej triedy. Je to vedúci oddiel robotníckej triedy, jej predná línia, jej operačný štáb. Preto nemožno trpieť oportunistov a revizionistov. Vieme predsa, že: „Tróju je ľahšie dobyť zvnútra, ako zvonku.“ Gottwaldovská KSČ rešpektovala tieto zásady a preto zvíťazila.
Súdružky a súdruhovia! Uvedomme si jednu zásadnú vec :
„Štát to je organizované násilie vládnucej triedy!“ A od toho v ktorej fáze svojho vývoja sa daná spoločensko-ekonomická formácia nachádza závisí od toho, či sa jedná o násilie priame alebo latentné.
Imperializmus je posledné štádium kapitalizmu. Predvečer socialistickej revolúcie. Za každú cenu si chce zachovať svoje panstvo. „Kapitalizmus sa bráni tým besnejšie čím bližšie je jeho zánik!“
LENIN hovorí:
„Prechod od kapitalizmu ku komunizmu je celá dejinná epocha. Pokým táto epocha neskončí, vykorisťovateľom nevyhnutne ostáva nádej na obnovu. A po prvej vážnej porážke sa vrhajú zvrhnutí vykorisťovatelia, ktorí nečakali, že budú zvrhnutí, ktorí v to neverili, ani v myšlienkach to nepripustili, s desaťnásobnou energiou, so zbesilou vášňou, so stokrát väčšou nenávisťou do boja za stratený raj, aby ho znovu dobyli, za svoje rodiny, ktoré si tak príjemne žili a ktoré teraz „sprostá lúza“ privádza na mizinu a odsudzuje k biede (alebo k „sprostej“ práci...). A za vykorisťovateľmi – kapitalistami sa motá široká masa maloburžoázie, o ktorej desaťročia dejinných skúseností vo všetkých krajinách dosvedčujú, že sa potáca a kolísa, dnes ide za proletariátom, zajtra sa ľaká obtiaží prevratu, prepadá panike po prvej porážke alebo polovičnej porážke robotníctva, je nervózna, pobieha sem a tam, fňuká, prebieha z tábora do tábora.“
Teda je nutné konať voči buržoázii tvrdo, razantne a nekompromisne.
Buržoázna propaganda hovorí o socialistických štátoch ako o štátoch neprávnych. To je demagógia. Zahmlievanie zásadných skutočností. Popieranie elementárnych poučiek. Čo je to právo?
„Právo je prejav vôle vládnucej triedy!“
Buržoázna revolúcia:
V okamihu uchopenia politickej a ekonomickej moci buržoáziou sa končí. V buržoáznej revolúcii využíva buržoázia ostatné triedy v boji proti starej vládnucej triede (feudálom), aby ich následne sama mohla vykorisťovať. Je nastolená diktatúra buržoázie – diktatúra menšiny v prospech menšiny.
Socialistická revolúcia:
V okamihu uchopenia moci proletariátom sa v skutočnosti ešte len začína. Triedny boj vstupuje do svojej najkomplikovanejšej fázy. Účelom socialistickej revolúcie je nastolenie diktatúry proletariátu ako politického nástroja revolúcie, ako panstva proletariátu nad zvrhnutou, no nie ešte definitívne porazenou buržoáziou. Diktatúra proletariátu je diktatúrou obrovskej väčšiny v prospech obrovskej väčšiny.
Vieme, že v tej dobe obdobný proces prebiehal aj v ďalších štátoch Európy a Ázie. Vznikala svetová socialistická sústava – zoskupenie štátov fungujúce na princípoch jednoty, proletárskeho internacionalizmu, družby, priateľstva, rovnosti a všestrannej hospodárskej a kultúrnej spolupráce medzi národmi. Ešte viac sa zúžil teritoriálny priestor pre imperializmus. Ešte viac sa prehĺbila všeobecná kríza kapitalizmu. Kapitalisti si boli tohto faktu veľmi dobre vedomí. Už od konca druhej svetovej vojny spriadali plány na rozbitie ZSSR a zvrhnutie socializmu. Typickým príkladom takého plánu je plán Alana DULLESA z roku 1945:
„Skončí vojna, všetko nejako zovšednie, usadí sa a upokojí. A my použijeme všetky sily, všetko zlato, všetky materiálne sily pre oklamanie a ohlúpnutie ľudí! Ľudský mozog, ľudské vedomie je prispôsobivé ku zmenám. Zasejeme tam chaos a nepozorovane nahradíme skutočné hodnoty falošnými, v ktoré budú veriť. Ako? Nájdeme s nami rovnako zmýšľajúcich, spojencov a pomocníkov v samotnom Rusku. Krok za krokom sa bude vyvíjať obrovská, nezmerná tragédia k zániku najnepokornejšieho národa sveta. S konečnou platnosťou a nezvratne uhasíme jeho sebavedomie. Napríklad z literatúry a umenia postupne vytrhneme jej sociálnu podstatu. Maliarom vezmeme túžbu zaoberať sa zobrazovaním a skúmaním procesov prebiehajúcich v hlbinách národných más. Literatúra, divadlo, kino budú zobrazovať a oslovovať najnižšie ľudské pudy a vášne. Všemožne budeme podporovať a vyzdvihovať tzv. umelcov zastávajúcich a stelesňujúcich v ľudskom vedomí kult sexu, násilia, sadizmu a zrady – skrátka všetku nemorálnosť. Chaos a neporiadok vytvoríme i v riadení štátu. Neviditeľne, aktívne a trvalo budeme podporovať nepoctivosť úradníkov, korupciu a všetko, čo povedie k svojvoľnosti. Byrokracia a nesvedomitá práca budú vydávané za cnosť. Čestnosť a pracovitosť budú na posmech a nikomu potrebné. Budú patriť minulosti. Sprostota a drzosť, lož a klam, opilstvo a narkománia, živočíšny strach z druhých, nehanblivosť, zrada, nacionalizmus a nepriateľstvo medzi národmi, najviac ale nepriateľstvo a nenávisť k ruskému národu – to všetko čo najobratnejšie, než by si to ktokoľvek všimol, budeme kultivovať až to rozkvitne v krásne kvety a prinesie túžobné plody. Len málo ľudí bude tušiť alebo pochopí, čo sa deje... Ale takých ľudí zaženieme do bezvýchodného postavenia, vystavíme ich posmechu, nájdeme spôsob, ako ich očierniť a prehlásiť za odpad spoločnosti. Vyrveme duchovné korene boľševizmu, sprofanujeme a zničíme základy vrodenej mravnosti. Rozkladným spôsobom rozložíme generáciu za generáciou, vyvoláme eróziu a odstránime leninský fanatizmus. Začneme pôsobiť na ľudí ešte v detských a pionierskych rokoch. Hlavným cieľom bude mládež. Začneme ju rozkladať, mravne kaziť a zbavovať cti. Z mládeže vychováme cynikov, vulgárnych ľudí, hlupákov, neotesancov, kozmopolitov. Toto učiníme.“
Ako vidno, imperializmus všemožne bránil a bráni pokrokovým silám v ich postupe vpred ku socializmu a komunizmu. Ako sa to prejavovalo v Československu? Po víťaznom národno-oslobodzovacom boji ľudu v našej vlasti, zostali po imperialistickej fašistickej vojne trosky, povojnové ťažkosti a neporiadky. To bola živná pôda pre reakciu, ktorá zdvíhala hlavu. Jej heslom boli sabotáže a štvanie. Aj napriek tomu bol prijatý 2-ročný plán obnovy a výstavby našej vlasti. Neobišiel sa bez problémov. Nechýbalo veľa a bola by ho udusila tuhá zima. Pracujúci ľud sa nevzdal a prekonal i túto prekážku. Potom prišlo dlhé horúce leto a neúroda. Buržoázia sa už radovala. „Čim horšie, tým lepšie pre nás,“ hovorili jej vodcovia. No prepočítali sa. Vo chvíli keď už bolo najhoršie prišla pomoc zo Sovietskeho zväzu. Pokrok nemožno zastaviť! Nerozborná jednota pracujúcich dospela k veľkému víťazstvu.
Ako teda jasne vidno medzi socializmom a kapitalizmom prebiehal a prebieha boj na život a na smrť. Možno v takej situácii konať voči buržoázii zmierlivo? No nemožno!
LENIN hovorí:
„Ak miesto starej triedy prišla trieda nová, udrží sa jedine v prudkom boji proti iným triedam a definitívne zvíťazí vtedy, ak dokáže dospieť k úplnému odstráneniu tried. Nezmieriteľný, zložitý proces triedneho boja kladie otázku takto...“
Dnešná buržoázna propaganda účelovo vykresľuje diktatúru proletariátu ako neľudskú. Účelovo prekrúca zmysel udalostí. Jej antikomunizmus snáď nemá hraníc. Ak si chce buržoázia udržať svoje panstvo, je nútená držať masy v nevedomosti, politickej a ekonomickej nevzdelanosti, ideologickej dezorientovanosti a triednej neuvedomelosti. Využíva k tomu všetky prostriedky. Tak ako dnes, aj v čase Víťazného februára sa snažila rozkladať revolučné hnutie nielen zvonku, ale hlavne zvnútra!
LENIN hovorí:
„Nie je také ťažké byť revolucionárom, keď už revolúcia vzplanula a rozpútala sa, keď sa pridáva k revolúcii kdekto z púheho nadšenia, z módy, ba niekedy z pohnútok karieristických. Proletariát potom, po svojom víťazstve, musí vynaložiť obrovské úsilie, ba prestáť útrapy priam mučenícke, aby sa oslobodil od takých tiež – revolucionárov.“
Takáto situácia nastala aj po februári 1948. KSČ musela konať tvrdo, razantne, nekompromisne. Vždy za každých okolností jasne ukazovať cestu.
Áno, dnes by sa mohlo zdať, že sa venovalo priveľa času boju s vnútorným nepriateľom. To je ale nesprávne! Veď čo je to vlastne politická strana? To je najvyšší stupeň organizovanosti nejakej spoločenskej triedy! Buržoázna demagógia umožňuje existenciu viacerých zdanlivo rozdielnych politických strán. To je však len maska ich buržoáznej jednoty a podstaty. Preto pád jednej buržoáznej strany neznamená zákonite pád celej buržoázie. Ich jediným cieľom je udržanie buržoáznej demokracie, t.j. diktatúry buržoázie.
Antonio GRAMSCI hovorí:
„Každá trieda má len jednu stranu...v rozhodujúcich zvratoch sa rôzne zoskupenia, vystupujúce ako „nezávislá strana“ zjednocujú a vytvárajú jednotný blok. Rozmanitosť, ktorá existovala skôr...sa týkala iba dielčich otázok.“
Naproti tomu cieľom komunistickej strany je revolučná premena spoločnosti a vybudovanie beztriednej komunistickej spoločnosti. Komunistická strana je avantgardou robotníckej triedy. Je to vedúci oddiel robotníckej triedy, jej predná línia, jej operačný štáb. Preto nemožno trpieť oportunistov a revizionistov. Vieme predsa, že: „Tróju je ľahšie dobyť zvnútra, ako zvonku.“ Gottwaldovská KSČ rešpektovala tieto zásady a preto zvíťazila.
Súdružky a súdruhovia! Uvedomme si jednu zásadnú vec :
„Štát to je organizované násilie vládnucej triedy!“ A od toho v ktorej fáze svojho vývoja sa daná spoločensko-ekonomická formácia nachádza závisí od toho, či sa jedná o násilie priame alebo latentné.
Imperializmus je posledné štádium kapitalizmu. Predvečer socialistickej revolúcie. Za každú cenu si chce zachovať svoje panstvo. „Kapitalizmus sa bráni tým besnejšie čím bližšie je jeho zánik!“
LENIN hovorí:
„Prechod od kapitalizmu ku komunizmu je celá dejinná epocha. Pokým táto epocha neskončí, vykorisťovateľom nevyhnutne ostáva nádej na obnovu. A po prvej vážnej porážke sa vrhajú zvrhnutí vykorisťovatelia, ktorí nečakali, že budú zvrhnutí, ktorí v to neverili, ani v myšlienkach to nepripustili, s desaťnásobnou energiou, so zbesilou vášňou, so stokrát väčšou nenávisťou do boja za stratený raj, aby ho znovu dobyli, za svoje rodiny, ktoré si tak príjemne žili a ktoré teraz „sprostá lúza“ privádza na mizinu a odsudzuje k biede (alebo k „sprostej“ práci...). A za vykorisťovateľmi – kapitalistami sa motá široká masa maloburžoázie, o ktorej desaťročia dejinných skúseností vo všetkých krajinách dosvedčujú, že sa potáca a kolísa, dnes ide za proletariátom, zajtra sa ľaká obtiaží prevratu, prepadá panike po prvej porážke alebo polovičnej porážke robotníctva, je nervózna, pobieha sem a tam, fňuká, prebieha z tábora do tábora.“
Teda je nutné konať voči buržoázii tvrdo, razantne a nekompromisne.
Buržoázna propaganda hovorí o socialistických štátoch ako o štátoch neprávnych. To je demagógia. Zahmlievanie zásadných skutočností. Popieranie elementárnych poučiek. Čo je to právo?
„Právo je prejav vôle vládnucej triedy!“
„Každý má toľko práva, koľko má moci.“ Benedictus SPINOZA
Teda je úplne prirodzené, že tak ako buržoázia, aj proletariát po uchopení politickej a ekonomickej moci príjma také zákony, ktoré vedú k naplneniu jeho cieľov, k definitívnej porážke kapitalizmu, k vybudovaniu nového spoločenského systému s novými výrobnými vzťahmi.
MARX hovorí:
„Vo výrobe ľudia nevplývajú len na prírodu, ale aj navzájom na seba... Aby vyrábali, vstupujú do určitých vzájomných vzťahov a pomerov a len v rámci týchto spoločenských vzťahov a pomerov môžu pôsobiť na prírodu a vyrábať.“
Ak sú tieto výrobné vzťahy v súlade s výrobnými silami, navzájom sa podporujú, umožňujú obrovský rozvoj výroby. Vieme ale, že rozvoj výrobných síl predbieha vývoj výrobných vzťahov. Výrobné vzťahy sa takto stávajú brzdou ďalšieho rozvoja. Jednoducho sú priúzke pre daný stupeň rozvoja výrobných síl. Výrobné sily si vynucujú zmenu vlastníctva výrobných prostriedkov.
MARX hovorí:
„Práve v bezprostrednom vzťahu vlastníkov výrobných prostriedkov k bezprostredným výrobcom – vo vzťahu, ktorého každá daná forma vždy prirodzene zodpovedá určitému vývojovému stupňu spôsobu práce, a teda jej spoločenskej produktivite – nachádzame zakaždým najhlbšie tajomstvo, skrytý základ celej spoločenskej konštrukcie...“
Je teda nevyhnutné nahradiť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov ich spoločenským vlastníctvom. Odňať kapitalistom tú časť majetku, ktorú získali vykorisťovaním námezdnej práce vo forme nadhodnoty. Po 2. svetovej vojne sme to dokázali a dokážeme to opäť. Vystriedanie kapitalizmu socializmom a komunizmom je historicky nevyhnutné.
ENGELS hovorí:
„Komunizmus nie je len stranícka doktorína robotníckej triedy, ale teória, ktorej cieľom je oslobodenie celej spoločnosti.“
V závere Komunistického manifestu sa píše:
„Napokon sa komunisti všade usilujú o spojenie a dorozumenie demokratických strán všetkých krajín. Komunisti pokladajú za nedôstojné tajiť svoje názory a úmysly. Otvorene vyhlasujú, že ich ciele sa dajú dosiahnuť len násilným zvrhnutím celého doterajšieho spoločenského zriadenia. Nech sa trasú panujúce triedy pred komunistickou revolúciou! Proletári nemajú v nej čo stratiť, len svoje putá. Dobyť môžu celý svet.“
Proletári všetkých krajín, spojte sa!!!
Teda je úplne prirodzené, že tak ako buržoázia, aj proletariát po uchopení politickej a ekonomickej moci príjma také zákony, ktoré vedú k naplneniu jeho cieľov, k definitívnej porážke kapitalizmu, k vybudovaniu nového spoločenského systému s novými výrobnými vzťahmi.
MARX hovorí:
„Vo výrobe ľudia nevplývajú len na prírodu, ale aj navzájom na seba... Aby vyrábali, vstupujú do určitých vzájomných vzťahov a pomerov a len v rámci týchto spoločenských vzťahov a pomerov môžu pôsobiť na prírodu a vyrábať.“
Ak sú tieto výrobné vzťahy v súlade s výrobnými silami, navzájom sa podporujú, umožňujú obrovský rozvoj výroby. Vieme ale, že rozvoj výrobných síl predbieha vývoj výrobných vzťahov. Výrobné vzťahy sa takto stávajú brzdou ďalšieho rozvoja. Jednoducho sú priúzke pre daný stupeň rozvoja výrobných síl. Výrobné sily si vynucujú zmenu vlastníctva výrobných prostriedkov.
MARX hovorí:
„Práve v bezprostrednom vzťahu vlastníkov výrobných prostriedkov k bezprostredným výrobcom – vo vzťahu, ktorého každá daná forma vždy prirodzene zodpovedá určitému vývojovému stupňu spôsobu práce, a teda jej spoločenskej produktivite – nachádzame zakaždým najhlbšie tajomstvo, skrytý základ celej spoločenskej konštrukcie...“
Je teda nevyhnutné nahradiť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov ich spoločenským vlastníctvom. Odňať kapitalistom tú časť majetku, ktorú získali vykorisťovaním námezdnej práce vo forme nadhodnoty. Po 2. svetovej vojne sme to dokázali a dokážeme to opäť. Vystriedanie kapitalizmu socializmom a komunizmom je historicky nevyhnutné.
ENGELS hovorí:
„Komunizmus nie je len stranícka doktorína robotníckej triedy, ale teória, ktorej cieľom je oslobodenie celej spoločnosti.“
V závere Komunistického manifestu sa píše:
„Napokon sa komunisti všade usilujú o spojenie a dorozumenie demokratických strán všetkých krajín. Komunisti pokladajú za nedôstojné tajiť svoje názory a úmysly. Otvorene vyhlasujú, že ich ciele sa dajú dosiahnuť len násilným zvrhnutím celého doterajšieho spoločenského zriadenia. Nech sa trasú panujúce triedy pred komunistickou revolúciou! Proletári nemajú v nej čo stratiť, len svoje putá. Dobyť môžu celý svet.“
Proletári všetkých krajín, spojte sa!!!
Ivan GAĽA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára