Haha. Na smiech cez slzy ako glorifikujete paranoika Stalina po tom, ako svojim neschopnym velenim a voluntarizmom sposobil Cervenej armade porazku za porazkou a obrovske straty. Stalin bol totalne nekompetentnym velitelom ktory chcel o vsetkom rozhodovat. To odhalil uz Chruscov v roku 1956 a tiez to ze extremne straty sposobil tym, ze v dosledku svojej psychickej poruchy spravil tesne pred vojnou obrovske cistky v sovietskej armade. V 30. rokoch vyvrazdil takmer vsetkych schopnych velitelov a 3/4 generality. Cervenej armade nemal kto velit a ked sa toho chopil Stalin, vznikla z toho katastrofa.
Z ceskej wikipedie: Obrovské ztráty Sovětů. Čistky od května 1937 do konce roku 1939. Dle oficiálních statistik si čistka vyžádala život 3 z 5 maršálů SSSR, 13 z 15 velitelů armád, 56 z 60 velitelů armádních sborů a všech 16 komisařů armád. Více než 150 ze 180 velitelů divizí bylo popraveno nebo posláno do táborů gulagu. A to i budoucí hrdina Sovětského svazu a druhé světové války Konstantin Rokossovskij. Od počátku čistky do jejího "oficiálního" konce bylo popraveno, mučeno nebo v různých délkách vězněno a postiženo téměř 50 000 generálů a důstojníků Rudé armády. Téměř celý "Nejvyšší vojenský výbor" Rudé armády byl vyhlazen. Ze 108 členů bylo 98 zatčeno a zastřeleno.
Dajte si uz pohov s tymito haluzami, ste uplne mimo reality a velebite zlocincov. Postavit cinnost armady na totalnej nedovere voci vysokym dostojnikom a na rozhodovani bez ohladu na ich nazor moze len blazon, ktory si neceni zivoty obyvatelov vlastneho statu. Takeho spraveho hodnotenia historiou sa tanto psychopat aj dockal.
Milý Trockista!
Máš plnú pravdu v tom, že trockista CHRUŠČOV, ktorého syn počas II. svetovej vojny kolaboroval s fašistickou nemeckou armádou, vyslovil o súdruhovi STALINOVI na XX. zjazde KSSZ o. i. nasledovné tvrdenie: „STALIN mal ďaleko od vnímania reálnej situácie na frontoch, nepoznal povahu velenia bojových operácii, plietol sa vojakom pod nohami“. Máš pravdu aj v tom, že oficiálna sovietska historiografia tvrdila, že "armádne čistky boli dôsledkom „patologicky podozrievavej povahy“ J. V. Stalina a likvidácia veľkého množstva „kvalifikovaných profesionálnych vojakov“ nebola racionálne odôvodnená. Tieto čistky mali podľa ich teórie „katastrofálnym spôsobom oslabiť bojaschopnosť Červenej armády“ a spôsobiť jej ťažké porážky na začiatku nemecko-sovietskej vojny v roku 1941".
Keďže má však lož krátke nohy, neutečú pred nami ani klamstvá chruščovovskej propagandy, ktorú povyšuješ na "správne hodnotenie históriou", ktorého sa podľa teba dočkal súdruh STALIN. Oprieme sa pritom o údaje, ktoré sú voľne prístupné a ktoré si môžeš bez väčších problémov overiť.
V dojemnej zhode potkanom CHRUŠČOVOM tvrdíš, že bol STALIN paranoik a že chorobne nedôveroval svojim podriadeným. Čítajme teda názory jeho súčasníkov!
Za svojho života nemohol vydať svoje cenné pamäte hlavný maršál delostrelectva Alexander Jevgeňjevič GOLOVANOV, ktorý v nich napísal: "Chcel by som sa pristaviť pri osobnosti vrchného veliteľa STALINA. Stál na čele v najťažšej svetovej vojne. Keď spoznal toho ktorého človeka, presvedčil sa o jeho vedomostiach a schopnostiach, dôveroval mu takpovediac bezhranične. Ale, ako sa vraví, nedajbože aby sa prejavil zo svojej zlej strany. STALIN také veci nikomu neodpúšťal. Jeho vzťah k ľuďom zodpovedal, možno povedať, ich práci, ich vzťahu k zverenej veci".
Podľa slov hlavného intendanta Červenej armády, náčelníka tylu a armádneho generála Andreja Vasiľjeviča CHRUĽOVA „STALIN podpisoval dokumenty, takmer ich nečítajúc – no dovtedy, pokiaľ sa človek, ktorý mu ich predkladal, neskompromitoval. Všetko bolo postavené na dôvere. Ak sa STALIN presvedčil, že je daný človek podvodník, ktorý ho oklamal, že špekuluje, o osude takého pracovníka bolo rozhodnuté. Dával som STALINOVI na podpis tisíce dokumentov, ale keď som ich pripravoval, dával som si pozor na každé písmeno“. Je jasné, že takýto pohľad na STALINA tvojmu patrónovi CHRUŠČOVOVI nevyhovoval, a preto v rokoch jeho samovlády dané slová, vyslovené v nepublikovanom interview, v dôsledku zásahu cenzora nemohli byť zverejnené.
Takmer bezhranične dôverujúci paranoik? Contradictio in adjecto!
Vo svojom pomýlenom príspevku ďalej uvádzaš, že STALIN ignoroval názory skúsených veliteľov (tých niekoľkých, ktorí podľa teba ostali po "čistkách" - k tomuto probému sa dostaneme nižšie). Skutočne súdruh STALIN nenačúval hlasom svojich podriadených?
Pozrime sa, čo písal o stalinskom štýle velenia maršál Sovietskeho zväzu a neskorší chruščovovský minister obrany Rodion Jakovlevič MALINOVSKIJ: „V našej prítomnosti súdruh STALIN rozhodoval o mnohých dôležitých otázkach. Vždy sa nás pýtal: „Čo si myslíte o tejto otázke?“. Bola to výnimočne veľká lekcia pre náš osobný rast. Samozrejme, že mal súdruh STALIN na každú vzniknutú otázku svoje premyslené a podložené riešenie, ale aj tak sa pýtal na mienku prítomných. Tým nás učil načúvať názorom podriadených pri vypracúvaní riešenia.
Maršál Sovietskeho zväzu Alexander MIchailovič VASILIEVSKÝ popisuje vystupovanie s. STANINA takto: "Pokojne, nenáhliac sa, takmer prikrčený, pozorne počúval vystupujúcich, pýtal sa a vyslovoval svoje poznámky".
A že nie je vo svojich spomienkach ojedinelý, ukazuje to, ako si v roku 1977 pamätal svetlý obraz STALINA maršál Sovietskeho zväzu Ivan Christoforovič BAGRAMIAN (ktorého CHRUŠČOV vyzýval na falošne svedčiť proti STALINOVI na XX. zjazde KSSZ slovami: „je tu prítomný maršál BAGRAMIAN, ktorý vám môže potvrdiť, čo vám teraz porozprávam“): Vediac o ohromných právomociach a skutočne železnej moci STALINA, bol som ohromený jeho spôsobom velenia. Mohol krátko zaveliť a bodka, miesto toho sa však s veľkým taktom a trpezlivosťou prepracúval k tomu, aby spoludiskutujúci sám prišiel k záveru u nevyhnutnosti daného kroku. Sám som sa musel v roli veliteľa frontu často rozprávať s vrchným veliteľom, a presvedčil som sa, že vedel načúvať názoru podriadených. Ak diskutujúci stál za svojim a predkladal v prospech svojho názoru pádne argumenty, STALIN takmer vždy ustúpil“.
Maršál Sovietskeho zväzu Konstantin Konstantinovič ROKOSSOVSKIJ takto spomína na bieloruskú operáciu: „Vrchný veliteľ a jeho zástupcovia trvali na tom, že má byť uskutočnený jeden hlavný útok, a nie dva (ako navrhoval ROKOSSOVSKIJ, pozn.). Dvakrát mi navrhli ísť do susednej miestnosti, aby som premyslel návrh hlavného stanu. Po každom premyslení som s novými silami zastával mnou navrhované riešenie. Keď sa presvedčil, že pevne stojím za svojim návrhom, STALIN schválil pán operácie v tej podobe, ako sme ho predložili. „Vytrvalosť veliteľa frontu dokazuje, že je organizácia útoku dobre premyslená. To je spoľahlivá garancia úspechu“.
Ako vidno, tvrdenie chruščovovskej propagandy, že súdruh STALIN ignoroval mienku vojenských veliteľov, je preukázateľne lživé.
Poďme ďalej. Spolu s CHRUŠČOVOM tvrdíš, že bol STALIN nekompetentný veliteľ, bez spoľahlivého takticko-strategického myslenia, bez kontaktu s realitou a bez zodpovedajúcich poznatkov z oblasti vojenstva. Slovom, veci neznalý STALIN sa podľa teba plietol skutočným vojakom pod nohami. Pozrime sa teda na to, aký názor mali na jeho kompetentnosť maršáli a generáli, s ktorých vojenským úsudkom môžu sami seba porovnávať azda len trockistickí filistri a malé deti, ktoré sú absolútne neznalé veci.
Veľmi zaujímavý je v danej súvislosti názor prvého námestníka ministra obrazy v CHRUŠČOVOVEJ vláde maršála Sovietskeho zväzu Alexandra Michailoviča VASILIEVSKÉHO z jeho memoárov "Vec celého života": "V priebehu prvých povojnových rokov som mal dobré vzťahy s CHRUŠČOVOM. Ale prudko sa zmenili po tom, ako som nepodporil jeho tvrdenia o tom, že sa STALIN nevyznal v operatívno-strategických otázkach a že v pozícii vrchného veliteľa nekvalifikovane riadil vojenské operácie. Doteraz nemôžem pochopiť, ako to mohol tvrdiť. Ako člen politbyra ÚV strany a člen vojenského sovietu radu frontov nemohol nevedieť, aká vysoká bola autorita STALINA v otázkach vedenia vojenských operácií. nemohol tiež nevedieť, že velitelia frontov a armád sa stavali k s veľkou úctou к hlavnému stanu, k STALINOVI a že si ich cenili za výnimočnú kompetentnosť bojového velenia. (...) "Podľa môjho hlbokého presvedčenia bol STALIN najsilnejšou a najráznejšou osobnosťou strategického velenia. Úspešne velil frontom a bol schopný výrazne vplývať na politické a vojenské vedenie spojeneckých krajín". (...) STALIN mal nielen ohromnú vrodenú inteligenciu, ale aj výnimočné poznatky. Jeho schopnosť analyticky myslieť bolo možné sledovať na politbyre ÚV KSSZ, Štátneho výboru obrany a pri nepretržitej práci v hlavnom stane. Neunáhliac sa, takmer prikrčený, pozorne počúval vystupujúcich, pýtal sa a vyslovoval svoje poznámky. Keď sa končila diskusia, presne zhrnul závery. Jeho závery neboli mnohoslovné, ale poli obsahovo hlboké a spravidla tvorili základ rozhodnutí ÚV KSSZ či NVO, a tiež direktív a rozkazov vrchného veliteľa.
Už spomínaný hlavný maršál delostrelectva Alexander Jevgeňjevič GOLOVANOV vo svojich pamätiach píše: "Špecifická váha STALINA počas Veľkej vlasteneckej vojny bola maximálne vysoká tak v prostredí veliteľov Červenej armády, ako aj v prostredí všetkých vojakov a dôstojníkov OS ZSSR. To je nenapadnuteľný fakt, ktorý nemôže nikto poprieť".
Veľmi vysoko hodnotil v roku 1945 vrchného veliteľa jeho zástupca v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny a jeho spolubojovník v doslovnom zmysle Georgij Konstantinovič ŽUKOV: „Vyhrali sme preto, že nás viedol od víťazstva k víťazstvu veľký vodca a geniálny vojvodca maršál Sovietskeho zväzu STALIN". Toto hodnotenie sa nezmenilo ani v jeho pamätiach „Spomienky a úvahy“, ktoré vyšli po odchode CHRUŠČOVA z politickej scény: „"Ako vojenského činiteľa som J.V. Stalina poznal dokonale, pretože spolu s ním som prešiel celou vojnou. J. V. Stalin ovládal otázky organizácie frontových operácií a operácií skupín frontu a velil im s plnou znalosťou veci, dobre sa vyznal v obsiahlych strategických otázkach... Vo vedení ozbrojeného boja pomáhali Stalinovi jeho prirodzený rozum a bohatá intuícia. Vedel nájsť hlavný článok v strategickej situácii a keď ho uchopil, vedel sa vzoprieť nepriateľovi, spraviť tu či onu veľkú víťaznú operáciu. Bezpochyby bol dôstojným vrchným veliteľom. Okrem toho, v zabezpečovaní operácií, vo vytváraní strategických rezerv, v organizácii výroby bojovej techniky a vo všeobecnosti vo všetkom, čo bolo potrebné pre front, sa STALIN, a poviem to otvorene, prejavoval ako vynikajúci organizátor“.
O týchto ŽUKOVOVÝCH slovách sa zmieňuje admirál námorných síl Nikolaj Gerasimovič KUZNECOV: „S názorom ŽUKOVA, že bol STALIN úctyhodným vrchným veliteľom, súhlasia, nakoľko mi je známe, všetci vojenskí velitelia, ktorí sa videli a stretli so STALINOM".
"Behom prejednávania návrhov nebol vrchný veliteľ mnohorečný. Viac počúval, zriedka dával krátke, presne zformulované otázky. Mal ideálnu pamäť na čísla, mená, názvy sídiel, výstižné vyjadrovanie. STALIN bol maximálne sústredený", napísal v roku 1977 maršál Sovietskeho zväzu Ivan Christoforovič BAGRAMIAN.
S maximálnou úctou sa k STALINOVMU chápaniu vojenských otázok vyjadril v roku 1988 maršál Sovietskeho zväzu Dmitrij Fiodorovič USTINOV: "Stalin mal unikátnu schopnosť pracovného nasadenia, ohromnú silu vôle, mal veľký organizačný talent. Chápal každú zložitosť a všestrannosť otázok vedenia vojny".
Z vystúpenia W. CHURCHILLA v Hornej snemovni 23. 12 1959 pri príležitosti 80. výročia narodenia J.V. STALINA sa dozvedáme: „Pre Rusko bolo veľkým šťastím, že v dobe ťažkých skúšok v jeho čele stál génius a neochvejný vojvodca J.V. STALIN. Bol vynikajúcou osobnosťou, imponujúcou našej ťažkej dobe, v ktorej žil. Stalin bol človekom neobyčajne energickým, erudovaným, pevnej vôle, ostrým, tvrdým. Bol to človek neľútostný ako v práci tak i pri jednaní. Ani ja, vychovaný v anglickom parlamente, som mu nevedel oponovať. Stalin mal predovšetkým veľký zmysel pre humor a sarkazmus, vedel presne vyjadriť svoje vlastné myšlienky. Svoje vystúpenia si písal výhradne sám a z jeho prác vyžarovala neochvejná sila. Táto sila bola v samotnom Stalinovi natoľko veľká, že sa zdal neopakovateľný medzi štátnikmi všetkých dôb a všetkých národov. Stalin robil na nás veľmi dobrý dojem. Mal neodolateľný vplyv na ľudí. Keď vchádzal do sály na Jaltskej konferencii, my všetci, ako na povel sme povstali a z dajakých dôvodov sme stáli v pozore.
Alebo, pozrime sa pre zmenu na slová Charlesa de GAULLA: "STALIN mal kolosálnu autoritu, a to nielen v Rusku. Dokázal si "osedlať" svojich nepriateľov, nepanikáriť pri prehre a nekochať sa víťazstvami. A víťazstiev mal viac než prehier.
Takže, milý Trockista! Buď sa aj s chuščovovskou krysou mýliš ty, alebo sa mýlia všetci vtedajší maršáli a generáli Sovietskeho zväzu a aj CHURCHILL, ktorý STALINA považuje za génia, neochvejného vojvodcu a erudovaného človeka. Pripusťme však pod ťarchou výpovedí pamätníkov, že chruščovovsko-trockistická propaganda zlyháva na plnej čiare!
Poďme k tvojim tvrdeniam o údajných perzekúciách, ktoré mali spôsobiť fatálne oslabenie obranyschopnosti ZSSR. Aby si sa uistil o tom, aký blud to hlásaš, uveďme plné znenie článku, ktorého autor (ako sa môžeš presvedčiť zo znenia jeho textu) zastáva stanoviská buržoázneho hodnotenia ideológie marxizmu-leninizmu a úlohy komunistickej strany v spoločnosti. Naše komentáre uvádzame v zátvorke s poznámkou, že ide o naše tvrdenie. Tučné písmo sme použili na zvýraznenie záverov autora ohľadom tézy zníženia bojaschopnosti červenej armády v dôsledku tzv. prezekúcií v armáde.
MÝTUS O ČISTKÁCH V ČERVENEJ ARMÁDE
Čistky v dôstojníckom zbore Červenej armády v rokoch 1937-1938 používala oficiálna sovietska (chruščovovská a postchruščovovská, pozn. RKS) historiografia ako jeden z hlavným argumentov, ktorým vysvetľovala nepripravenosť Sovietskeho zväzu na vojnu s Nemeckom. Avšak súčasní ruskí historici tento argument vyvrátili a na základe svojich výskumov ukázali, ako to v skutočnosti bolo s armádnymi čistkami. Títo historici už neboli odkázaní na dokumenty, ktorých zverejnenie schválila historická komisia Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a ani na knihy napísané sovietskymi historikmi na základe jednotnej línie (revizionistického, pozn. RKS) Ústavu marxizmu a leninizmu. Súčasní ruskí autori už pracujú s archívnymi zdrojmi, ktoré sa po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 stali oveľa prístupnejšími než tomu bolo v minulosti.
Nedôveryhodnosť oficiálnych sovietskych historikov vyplýva z toho, že boli riadení tým istým oddelením straníckeho aparátu, ktoré malo na starosť propagandu. Išlo o privilegované nomenklatúrne kádre, ktoré boli dobre vyškolené a vedeli čo majú utajovať a čo propagovať. Sami seba nazývali „bojovníci ideologického frontu“ a ich straníckou úlohou bolo produkovať „historické dôkazy“ o vedúcej úlohe komunistickej strany, o vyspelosti socialistického zriadenia, o neporaziteľnosti Červenej armády a o nerozbornej jednote strany a ľudu... Títo historici ani zďaleka neplnili úlohu historikov - výskumníkov, tak ako je chápaná v každej normálnej spoločnosti (skúmať svoju históriu a brať si poučenia z vlastných chýb). Naopak úlohou oficiálnej sovietskej historiografie bolo dezinformovať vlastný národ a celý vonkajší svet. Svoju prácu spravili dôkladne a profesionálne - reálna história Sovietskeho zväzu je zahrabaná pod celými vrstvami mýtov a legiend (manipulácií a falzifikácií) a jej odkrývanie súčasnými ruskými historikmi je pomalé a bolestivé (Celý odsek sa nesie v duchu buržoáznej propagandy. Úlohou buržoáznej histórie je vykladať dejiny a falzifikovať ich spôsobom, aký vyhovuje vykorisťovateľom. Problém chruščovovskej propagandy nespočíva v tom, že bola komunistická, ale naopak v tom, že bola nekomunistická, že ustupovala od triednych pozícií a v záujme buržoázie sa snažila diskreditovať všetko, čo triedne pozície zastávalo. Pravdou je, že išlo o čisto nomenklatúrne kádre. Kým za STALINA bola vládnucou triedou spoločnosti robotnícka trieda a strana bola jej predvojom, za CHRUŠČOVA sa vládnocou triedou stala "červená" buržoázia, byrokracia a stranícka nomenklatúra. Pozn. vložila RKS).
Jedným z takýchto príkladov falzifikácie sú čistky v dôstojníckom zbore Červenej armády v rokoch 1937-38. Oficiálna sovietska historiografia tvrdila, že armádne čistky boli dôsledkom „patologicky podozrievavej povahy“ J. V. Stalina a likvidácia veľkého množstva „kvalifikovaných profesionálnych vojakov“ nebola racionálne odôvodnená. Tieto čistky mali podľa ich teórie „katastrofálnym spôsobom oslabiť bojaschopnosť Červenej armády“ a spôsobiť jej ťažké porážky na začiatku nemecko-sovietskej vojny v roku 1941.
Túto legendu podložili sovietski historici konštatovaním, že „v rokoch 1937-38 boli perzekvovaní 3 zástupcovia národného komisára obrany, 2 zástupcovia náčelníka politickej správy Červenej armády, 1 národný komisár Vojenského námorníctva, 1 náčelník politickej správy Vojenského námorníctva, 16 veliteľov vojenských okruhov, 25 zástupcov veliteľov vojenských okruhov, 25 náčelníkov štábov vojenských okruhov, flotíl a ich zástupcov, 8 náčelníkov vojenských akadémií, 33 veliteľov zborov, 76 veliteľov divízií, 40 veliteľov brigád, 291 veliteľov plukov a celkovo približne 35.000 - 44.000 dôstojníkov“. Ďalším variantom tejto tézy bolo konštatovanie, že „spomedzi perzekvovaných dôstojníkov bolo popravených - 3 maršali, 5 armádnych veliteľov 1.stupňa (KomArm), 2 velitelia flotíl 1.stupňa (KomFlot), 1 armádny komisár 1.stupňa, 10 armádnych veliteľov 2.stupňa, 15 armádnych komisárov 2.stupňa, 60 zborových veliteľov (KomKor), 25 zborových komisárov, 136 divíznych veliteľov (KomDiv), 221 brigádnych veliteľov (KomBrig), 34 brigádnych komisárov a niekoľko desiatok tisíc nižších dôstojníkov“. Až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa tieto konštatovania len s malými odchýlkami opakovali vo všetkých oficiálnych sovietskych historických prácach a stali sa nekonečnou „mantrou“, ktorú slepo prevzala aj väčšina zahraničných historikov.
Tieto údaje boli prezentované ako „nevyvrátiteľný dôkaz“ toho, že Stalinove čistky v rokoch 1937-38 zlikvidovali veľkú časť dôstojníckeho zboru Červenej armády a že v roku 1941 nebol dostatočný počet skúsených veliteľov, ktorí by mohli profesionálne a efektívne veliť sovietskym jednotkám. Na základe týchto konštatovaní sa vybudovala veľmi pekná teória (pretože jednoduchá a zrozumiteľná), vysvetľujúca nepripravenosť Sovietskeho zväzu na vojnu s Nemeckom a odôvodňujúca jeho počiatočné vojenské neúspechy. Nakoľko sovietske archívy boli do roku 1991 uzatvorené, túto teóriu nekriticky preberali aj západoeurópski a americkí historici. Avšak už prvý pohľad na vyššie citované konštatovania, ktoré sa objavujú vo všetkých starších a aj v niektorých novších historických prácach, vyvoláva celý rad otázok:
Aký bol počet perzekvovaných dôstojníkov v pomere k celkovému počtu dôstojníkov Červenej armády? (Bolo ich skutočne tak veľa ako sa tvrdí?)
Aký bol podiel perzekvovaných dôstojníkov medzi dôstojníkmi, ktorí ukončili službu v Červenej armáde? (Bolo zatknutie skutočne hlavným dôvodom ukončenia služby tak ako sa tvrdí?)
Aký bol podiel perzekvovaných dôstojníkov medzi bojovými dôstojníkmi? (Boli zatýkaní len štábny dôstojníci a velitelia jednotiek tak ako sa tvrdí, alebo išlo aj o o politický, administratívny, technický a pomocný personál v dôstojníckych hodnostiach, respektíve o dôstojníkov v zálohe?)
Do roku 1991 nebolo možné tieto otázky zodpovedať, pretože oficiálna sovietska historiografia neposkytla žiadne relevantné údaje a potrebné informácie zatajovala. Boli to až súčasní ruskí historici, ktorí po otvorení archívov postupne zverejňujú výsledky svojich výskumov opierajúce sa o dovtedy neprístupné zdroje. Ako prvý bol vyvrátený mýtus o tom, že čistky a zatýkanie postihli 35.000 – 44.000 dôstojníkov a zapríčinili ukončenie ich služby v Červenej armáde. Skutočnosť je taká, že dôstojnícky zbor každej armády sa prirodzene obmieňa a každý rok končí službu množstvo dôstojníkov, ktorí dosiahli dôchodkový vek a ktorí sú nahradení mladými absolventmi dôstojníckych škôl. Ďalšou príčinou ukončenia služby sú profesionálne dôvody - pracovná nevýkonnosť, nerešpektovanie disciplíny, majetková trestná činnosť, osobná nespôsobilosť (napr. alkoholizmus). V neposlednom rade medzi takéto prirodzené príčiny ukončenia služby patria aj rodinné a osobné problémy.
Podľa štatistických údajov z dobových dokumentov ukončili službu v Červenej armáde nasledujúce počty dôstojníkov:
1933 – 9.642 dôstojníkov
1934 – 7.110 dôstojníkov
1935 – 8.560 dôstojníkov
1936 – 4.918 dôstojníkov
Išlo de facto o dôstojníkov, ktorý ukončili službu z vyššie spomenutých prirodzených dôvodov. V rokoch 1937-38 došlo v dôstojníckom zbore k čistkám, ktorých rozsah zachytávajú dobové dokumenty v nasledujúcej podobe:
1937 – 2.328 zatknutých dôstojníkov
V roku 1937 okrem 2.328 zatknutých ukončilo službu v Červenej armáde ešte ďalších 15.426 dôstojníkov, z ktorých časť odišla z prirodzených dôvodov a časť bola prepustená z politických dôvodov.
1938 – 4.952 zatknutých dôstojníkov
V roku 1938 okrem 4.952 zatknutých ukončilo službu v Červenej armáde ešte ďalších 10.754 dôstojníkov, z ktorých časť odišla z prirodzených dôvodov a časť bola prepustená z politických dôvodov. (V roku 1939 sa do služby vrátilo 5.570 dôstojníkov, ktorí boli pôvodne prepustení v rokoch 1937 – 1938 z politických dôvodov).
Ak sa údaje za roky 1937-38 porovnajú s údajmi za roky 1933-36, tak z toho vyplýva, že v období čistiek službu v Červenej armáde ukončilo v priemere dva krát viac dôstojníkov ako v predchádzajúcom „pokojnom“ období. Na základe toho je možné spraviť záver, že počet perzekvovaných dôstojníkov v rokoch 1937-38 dosiahol 7.280 zatknutých a okolo 13.000 prepustených z politických dôvodov. Sovietska historiografia však spravila podvod so štatistickými údajmi a za obete perzekúcie označila paušálne všetkých dôstojníkov, ktorí v rokoch 1937-38 ukončili službu v Červenej armáde. Takáto manipulácia s číslami následne umožnila tvrdiť, že za obeť čistkám padla „veľká časť dôstojníckeho zboru“. Toto je však druhý mýtus, pretože skutočnosť bola taká, že k 1. januáru 1937 Červená armáda disponovala 206.000 dôstojníkmi v aktívnej službe. Na konci roku 1938 už počet všetkých dôstojníkov Červenej armády dosiahol 278.000. V pomere k tomuto celkovému počtu dôstojníkov predstavovalo 7.280 zatknutých a okolo 8.000 prepustených z politických dôvodov (po odrátaní 5.570 dôstojníkov prijatých naspäť do služby v roku 1939) len cca 7% zo stavu k roku 1937, respektíve 5% zo stavu k roku 1938. (Použitie výrazov "čistky" a perzekúcie tu vyvoláva dojem, že objekty týchto procesov boli "perzekvované" neprávom, že boli akýmisi nevinnými obeťami zločinného systému riadeného jedným mužom. Tieto nepodložené tvrdenia samozrejme tiež slúžia triednym záujmom buržoázie a majú za cieľ diskreditovať robotnícke hnutie a jeho vodcu J. V. STALINA. Pozn. vložila RKS.)
V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že nešlo len o štábnych dôstojníkov a veliteľov jednotiek, ale išlo aj o politický, administratívny, technický, zdravotnícky a iný pomocný personál v dôstojníckych hodnostiach. Aj keď 5%- 7% z celkového počtu dôstojníkov Červenej armády predstavuje cca 15.000 osôb, tento rozsah čistiek nie je možné interpretovať takým zavádzajúcim spôsobom, akým to robila oficiálna sovietska historiografia, ktorá čistkami v Červenej armáde vysvetľovala „úplnú nepripravenosť“ Sovietskeho zväzu na vojnu s Nemeckom a ospravedlňovala počiatočné vojenské porážky.
Čistky v Červenej armáde zasiahli najmä jej najvyššie velenie, ktoré bolo najviac zaangažované do politiky a do vnútorných straníckych zápasov o moc. (Všetci vysokí dôstojníci Červenej armády boli príslušníkmi komunistickej strany a popri príslušníkoch NKVD predstavovali druhú najdôležitejšiu mocenskú oporu sovietskeho režimu). Avšak ani v prípade generality Červenej armády nie sú tradičné údaje o rozsahu čistiek presné a aj tuná sa sovietska historiografia dopustila falzifikácie štatistických údajov. Na základe prác ruských historikov je v súčasnosti už možné rekonštruovať reálny obraz udalostí a určiť rozsah čistiek v radoch najvyššieho veliteľského zboru Červenej armády.
Dňa 22.9.1935 rozhodol Ústredný výkonný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu o zavedení nových dôstojníckych hodností v Červenej armáde. V dôsledku tohto rozhodnutia získali dňa 20.11.1935 hodnosť maršala 5 vysokí dôstojníci, hodnosť armádny veliteľ 1.stupňa (KomArm 1.ranga) taktiež 5 vysokí dôstojníci a hodnosť armádny veliteľ 2.stupňa (KomArm 2.ranga) získali ďalší 10 vysokí dôstojníci. (Okrem toho boli vytvorené hodnosti armádnych komisárov 1. a 2stupňa, ale keďže nešlo o profesionálnych veliacich dôstojníkov, nezahrnul som ich do nasledujúceho zoznamu):
Maršal Sovietskeho zväzu:
Kliment Jefremovič Vorošilov
Semjon Michajlovič Buďonnyj
Michail Nikolajevič Tuchačevskyj (zatknutý 22.5.1937, popravený 11.6.1937)
Aleksandr Konstantinovič Jegorov (zatknutý 27.3.1938, popravený 23.2.1939)
Vasilij Konstantinovič Bljucher (zatknutý 22.10.1938, zabitý pri vypočúvaní 9.11.1938)
Armádny veliteľ 1.stupňa:
Sergej Sergejevič Kamenev
Boris Michajlovič Šapošnikov
Jona Emmanuilovič Jakir (zatknutý 28.5.1937, popravený 11.6.1937)
Jeronim Petrovič Uborevič (zatknutý 28.5.1937, popravený 11.6.1937)
Ivan Panfilovič Belov (zatknutý 7.1.1938, popravený 28.7.1938)
Armádny veliteľ 2. stupňa:
Ivan Fedorovič Feďko (následne povýšený na armádneho veliteľa 1.stupňa – viď. nasledujúci zoznam)
Avgust Ivanovič Kork (zatknutý 12.5.1937, popravený 11.6.1937)
Nikolaj Dmitrijevič Kaširin (zatknutý 19.8.1937, popravený 14.6.1938)
Ivan Naumovič Dubovoj (zatknutý 21.8.1937, popravený 28.7.1938)
Innokentij Andrejevič Chalepskij (zatknutý 13.11.1937, popravený 28.7.1938)
Jakov Ivanovič Alksnis (zatknutý 23.11.1937, popravený 28.7.1938)
Aleksandr Ignatievič Seďjakin (zatknutý 2.12.1937, popravený 28.7.1938)
Michail Dmitrijevič Velikanov (zatknutý 20.12.1937, popravený 28.7.1938)
Michail Karlovič Levandovskij (zatknutý 23.2.1938, popravený 28.7.1938)
Pavel Jefimovič Dybenko (zatknutý 26.2.1938, popravený 28.7.1938)
V období po roku 1935 boli do hodností armádnych veliteľov 1. a 2.stupňa povyšovaní aj ďalší vysokí dôstojníci. Išlo o prirodzený proces kariérneho rastu profesionálnych vojakov, avšak oficiálna sovietska historiografia tieto štatistiky utajovala. Cieľom tejto manipulácie bolo zostaviť „šokujúcu“ štatistiku perzekuovaných (3 z 5 maršalov, 2 zo 4 armádnych veliteľov 1.stupňa, 12 z 12 armádnych veliteľov 2.stupňa atd.) a vyvolať dojem, že čistky medzi najvyššími dôstojníkmi Červenej armády mali väčší rozsah ako tomu bolo v skutočnosti. Nasledujúci zoznam uvádza dôstojníkov, ktorí boli v rokoch 1936-1939 povýšení do hodností armádnych veliteľov 1. a 2. stupňa (do hodnosti maršala v tomto období nebol povýšený nikto):
Armádny veliteľ 1.stupňa:
I.F.Feďko (zatknutý 7.7.1938, popravený 23.2.1939)
S.K.Timošenko
G.I.Kulik
(Do tejto hodnosti bol výnimočne povýšený aj M.P.Frinovskij, ktorý riadil Hlavnú správu štátnej bezpečnosti NKVD v rokoch 1938-39. Do celkovej štatistiky nie je zahrnutý, pretože nešlo o profesionálneho vojenského dôstojníka)
Armádny veliteľ 2.stupňa:
J.J.Vacetis (zatknutý 29.11.1937, popravený 28.7.1938)
S.K.Timošenko (následne povýšený na armádneho veliteľa 1.stupňa)
G.I.Kulik (následne povýšený na armádneho veliteľa 1.stupňa)
J.R.Apanasenko
K.I.Gorodovikov
M.P.Kovaljov
N.N.Voronov
V.D.Grendaľ
V.N.Kurďjumov
I.S.Konev
A.D.Loktionov
J.V.Smuškevič
K.A.Mereckov
I.V.Smorodionov
D.G.Pavlov
I.V.Ťjulenev
G.M.Štern
Dňa 7.5.1940 bolo prijaté rozhodnutie o zrušení hodnostných označení zavedených v roku 1935 a o ich nahradení tradičnými dôstojníckymi hodnosťami (maršal, armádny generál, generálplukovník, generálporučík, generálmajor). Z toho vyplýva, že v uvedenom období hodnosť maršala dosiahlo v Červenej armáde 5 vysokých dôstojníkov, hodnosť armádneho veliteľa 1.stupňa dosiahlo 8 vysokých dôstojníkov a hodnosť armádneho veliteľa 2. stupňa dosiahlo 24 vysokých dôstojníkov. (Do tejto skupiny nie sú zarátaní I.F.Feďko, S.K.Timošenko a G.I.Kulik, pretože boli povýšení dva krát a sú zahrnutí do skupiny armádnych veliteľov 1.stupňa).
Aké závery vyplývajú z tejto štatistiky? Môžeme ju interpretovať dvoma spôsobmi – podľa stavu vysokých dôstojníkov v roku 1935 a podľa celkového stavu vysokých dôstojníkov povýšených v rokoch 1935-1939. V prvom prípade je štatistika čistiek v najvyššom veliteľskom zbore Červenej armády nasledujúca: 3 z 5 maršalov, 3 z 5 armádnych veliteľov 1.stupňa, 9 z 10 armádnych veliteľov 2.stupňa. V druhom prípade, ktorý je podľa môjho názoru objektívnejší, je štatistika čistiek nasledujúca: 3 z 5 maršalov, 4 z 8 armádnych veliteľov 1.stupňa, 10 z 24 armádnych veliteľov 2.stupňa.
Ak si porovnáme tieto výsledky so štatistikou, ktorú vyprodukovala oficiálna sovietska historiografia a ktorú prebrali zahraniční historici tak vidíme, že sovietske údaje nezodpovedajú skutočnosti. Čo sa týka štatistiky čistiek v Červenej armáde na úrovni nižších hodností, tak pomer perzekvovaných dôstojníkov sa výrazne znižoval a dosiahol len 5 - 7% z celkového počtu dôstojníckeho zboru. Čistky citeľnejšie zasiahli len najvyšší veliteľský zbor, avšak ich dôsledky nie je možné dramatizovať takým spôsobom, akým to robili sovietski historici.
Politicky motivovaná likvidácia časti najvyššieho vojenského velenia nemala zďaleka taký zásadný vplyv na bojaschopnosť Červenej armády ako sa to snažila propagovať oficiálna sovietska historiografia (korektné by bolo uviesť, že o aký typ politickej motivácie išlo - t. j. zvoliť takú formuláciu, ktorá by obsahovala údaj o skutočnosti, že išlo o súčasť zostrujúceho sa triedneho boja. Pozri aj poznámku na konci odseku. Pozn. vložila RKS). Súčasní ruskí historici sa zhodujú, že čistky v Červenej armáde boli priamym pokračovaním straníckych čistiek a týkali sa odstránenia skutočných aj potenciálnych politických protivníkov J.V.Stalina. Nakoľko Červená armáda bola kompletne spolitizovaná a nachádzala sa pod úplnou kontrolou komunistickej strany, všetci vyšší dôstojníci mali stranícku príslušnosť a politické konexie. Veľká časť z nich budovala svoje kariéry pod záštitou L.D.Trockého a podporovala ho v zápase so Stalinom. Ďalší vyšší dôstojníci mali blízko k G.I.Zinovievovi, L.B.Kamenevovi, N.I.Bucharinovi a ďalším komunistickým vodcom, ktorých sa Stalin postupne zbavil. Po odstránení vodcov prišli v 30-tych rokoch na rad ich sympatizanti, ktorí mohli sabotovať realizáciu Stalinovej politiky. K čistkám došlo nielen v komunistickej strane a v Červenej armáde, ale vo všetkých štátnych inštitúciách, spoločenských organizáciách ako aj v hospodárstve. (Autor preberá buržoázno-propagandistický blud. Nešlo o osobnú moc s. STALINA, ale o moc proletariátu, ohrozovanú trockistami, rozvratníkmi a fašistickými spiklencami. Ich likvidácia bola nevyhnutná a procesy s nimi z pohľadu triednych záujmov proletariátu spravodlivé. Pozn. RKS).
V rokoch 1937 – 1938 boli odstránení vysokí dôstojníci, ktorí nepatrili do straníckej frakcie komunistickej strany vedenej J.V.Stalinom. V Červenej armáde bola táto frakcia predstavovaná mocenskou skupinou tzv. „konarmejcov“. Išlo o dôstojníkov, ktorí počas občianskej vojny slúžili v 1. jazdeckej armáde pod vojenským velením S.M.Buďonného a pod politickým vedením frontového predstaviteľa Ústredného výkonného výboru strany J.V.Stalina. Hlavnou konkurenčnou mocenskou skupinou boli tzv. „červonnyje kozaki“, ktorých neformálnym vodcom bol M.N.Tuchačevskij a ktorí v rámci straníckych frakcií podporovali Stalinových politických oponentov. Po zatknutí M.N.Tuchačevského a s ním spojenej skupiny vysokých dôstojníkov sa Stalin zbavil hrozby, že v prípade vojny nebudú títo velitelia rešpektovať jeho rozkazy, alebo dokonca budú konať proti jeho politickým zámerom. Táto skupina maršalov a generálov, ktorá vo vnútropolitických bojoch stála na strane jeho straníckych protivníkov, bola zo Stalinovho hľadiska a priory nespoľahlivá. (TUCHAČEVSKIJ a spol. spolupracovali s trockistickými spiklencami a vykonávlai špionáž v prospech fašistického Nemecka. Poz. RKS).
Predstavitelia oboch mocenských skupín vnútri Červenej armády mali rovnaké vojenské skúsenosti z občianskej vojny (1918-1922) a nie je možné súhlasiť s oficiálnou sovietskou historiografiou, ktorá tvrdila že vysokí dôstojníci okolo Tuchačevského boli „vojenskí géniovia“ na rozdiel od „úplne neschopných“ vysokých dôstojníkov okolo Buďonného a Vorošilova. V tejto súvislosti ruskí historici zdôrazňujú skutočnosť, že občianska vojna mala veľmi špecifický charakter a nepredstavovala regulárny ozbrojený konflikt, v ktorom by dôstojníci Červenej armády mohli získať skúsenosti z vedenia klasických bojových operácií. Jedinou výnimkou bola sovietsko-poľská vojna v roku 1920, ktorá skončila katastrofálnou porážkou Červenej armády. V týchto bojoch bol porazený Západný front M.N.Tuchačevského (bitka u Varšavy), rovnako ako bola porazená 1. jazdecká armáda S.M.Buďonného (bitka u Brody). V oboch mocenských skupinách vnútri Červenej armády slúžili dôstojníci, ktorých jediné praktické vojenské skúsenosti pochádzali z bojov proti bielogvardejským jednotkám a ktorí sa vyznamenali masovým terorom proti povstaniam a vzburám svojho vlastného obyvateľstva (Kronštand 1921, Tambov 1921, atd.) (autor opäť preberá tvrdenia buržoáznej propagandy.Poz. RKS). Taktiež sovietskymi historikmi vychvaľované teoretické práce M.N.Tuchačevského nedosahovali podľa hodnotenia súčasných autorov úroveň prác takých vojenských teoretikov ako V.K.Triandofilov alebo B.M.Šapošnikov.
Tak ako to dokazujú nájdené archívne dokumenty a výskumy súčasných ruských historikov, rozsah čistiek v Červenej armáde bol omnoho menší než ako to tvrdila oficiálna sovietska historiografia (a ako to po nej opakovali zahraniční autori). Historické skutočnosti boli falzifikované s cieľom zamaskovať skutočné príčiny vojenských porážok Sovietskeho zväzu v roku 1941. Mýtus o likvidácii veľkej časti dôstojníckeho zboru Červenej armády bol používaný ako jeden zo základov legendy o „mierumilovnom Sovietskom zväze, ktorý sa nepripravoval na vojnu a bol prekvapivo napadnutý Nemeckom“ (Hodnotenie, že ide o legendu, je subjektívnym názorom autora). Fakty však dokazujú, že dôstojnícky zbor Červenej armády v rokoch 1937-1938 čistkami výrazne neutrpel a 93 – 95% profesionálnych dôstojníkov, ktorí boli v tomto období v aktívnej službe, ostalo ďalej pôsobiť v Červenej armáde až do vypuknutia sovietsko-nemeckej vojny v júni 1941.
Mýtus o „masových čistkách najtalentovanejších dôstojníkov“ bol vyfabrikovaný po nástupe N.S.Chruščova do funkcie generálneho tajomníka strany a po zmene politického kurzu na XX. zjazde strany v roku 1956. Tento mýtus mal slúžiť ako jeden z kľúčových dôkazov, že Červená armáda nebola pripravená na vojnu a že Stalin v dôsledku čistiek katastrofálne oslabil jej bojaschopnosť. Prečo sovietski historici venovali 35-ročné úsilie, aby o tejto legende všetkých nástojčivo presviedčali? Na túto otázku dali odpoveď až výskumy súčasných ruských historikov, ktoré dokazujú pravý opak tvrdení sovietskej historiografie. Podľa ich záverov sa Sovietsky zväz dlhodobo a systematicky pripravoval na expanzívnu vojnu, prostredníctvom ktorej malo dôjsť k rozšíreniu komunizmu ďalej do Európy. Už od roku 1940 bolo sovietske hospodárstvo prevádzané na vojnový režim a na začiatku roku 1941 bola zahájená skrytá mobilizácia. Červená armáda pred vypuknutím sovietsko-nemeckej vojny disponovala výraznou kvantitatívnou prevahou nad Wehrmachtom vo všetkých druhoch ťažkej výzbroje. V prípade tankov a delostrelectva Červená armáda disponovala aj výraznou kvalitatívnou prevahou a o niečo zaostávala len v prípade letectva. (Viac v článku: http://www.valka.cz/newdesign/v900/clanek_11701.html ).
V tejto súvislosti vzniká logická otázka – ako za týchto okolností mohla Červená armáda v lete a na jeseň 1941 utrpieť také ťažké porážky? Táto otázka nie je nová, ale objavila sa hneď po skončení vojny. Sovietske stranícke vedenie počas pôsobenia S.N.Chruščova na túto otázku naformulovalo odpoveď, ktorá zamaskovala skutočné príčiny porážok a poskytla relatívne dôveryhodné vysvetlenie. Touto odpoveďou bol mýtus o čistkách v Červenej armáde, prostredníctvom ktorého sovietska historiografia ospravedlňovala vojenské fiasko na začiatku vojny. Prostredníctvom tejto legendy sa sovietskym historikom nielenže podarilo vyfabrikovať jasný a zrozumiteľný argument, ktorý pôsobil dôveryhodne, ale zároveň sa im podarilo skryť skutočný rozsah a úroveň príprav Červenej armády na vojnu.
Na začiatku roku 1937 slúžilo v Červenej armáde 206.000 dôstojníkov a v Sovietskom zväze existovalo 75 vojenských škôl a učilíšť, ktoré pripravovali nové dôstojnícke kádre. (Z týchto vojenských škôl a učilíšť bolo 18 leteckých a 7 námorných). Na začiatku roku 1941 slúžilo v Červenej armáde už 579.581 dôstojníkov a v Sovietskom zväze existovalo 255 vojenských škôl a učilíšť, ktoré pripravovali nové dôstojnícke kádre. (Z týchto vojenských škôl a učilíšť bolo 104 leteckých a 16 námorných). Za krátke obdobie 4 rokov od začiatku roku 1937 do začiatku roku 1941 stúpol počet dôstojníkov Červenej armády o 280% a počet vojenských škôl a učilíšť o 340%. (Reálny nárast bol ešte o niečo vyšší, pretože až do vypuknutia vojny naďalej dochádzalo k prirodzenému odchodu dôstojníkov z armády, ktorí boli nahrádzaní mladými absolventmi). Niekoľkonásobný nárast počtu dôstojníkov a vojenských škôl a učilíšť priamo súvisel so systematickou prípravou Sovietskeho zväzu na vojnu a v rokoch 1940 – 1941 bol sprevádzaný nárastom početných stavov vojakov v celej Červenej armáde. Tieto fakty si dokonca ani sovietska historiografia netrúfla vysvetľovať ako obranné opatrenia pre prípad vojny s Nemeckom a uvedené štatistiky ostali utajené v archívoch až do rozpadu Sovietskeho zväzu. Namiesto toho bola propagovaná legenda o čistkách v Červene armáde, ktorá veľmi účinne zamaskovala skutočný rozsah a charakter predvojnovej prípravy dôstojníckych kádrov pre sovietsku vojnovú mašinériu (toto azda netreba bližšie komentovať. Pozn. RKS).
Údaje o dynamike rastu dôstojníckeho zboru v posledných 4 rokoch pred sovietsko-nemeckou vojnou odhaľujú nielen intenzitu vojnových príprav Sovietskeho zväzu, ale zároveň aj jednu z reálnych príčin porážok Červenej armády. Táto príčina ma systémový pôvod a priamo súvisí s charakterom sovietskeho totalitného režimu. Jedná sa o personálnu politiku komunistickej strany a o jej postoj k ľudským zdrojom. V Sovietskom zväze bol výber kádrov robený na základe „správneho“ triedneho pôvodu a ideologická indoktrinácia zohrávala dôležitejšiu úlohu ako profesionálna príprava. Tento systémový problém sa naplno prejavil aj v Červenej armáde a negatívne ovplyvnil prípravu nových kádrov. V rokoch 1937 – 1941 sa dôstojnícky zbor rozšíril minimálne o 373.581 nových príslušníkov a títo predstavovali skoro 2/3 celkového počtu všetkých dôstojníkov. Avšak noví dôstojníci, najmä tí ktorí končili vojenské školy a učilištia v rokoch 1939 – 1941, získavali vojenské vzdelanie v zrýchlených kurzoch a do začiatku vojny v júni 1941 im ostalo už len veľmi málo času, aby v útvaroch nadobudli praktické veliteľské návyky. Tento kvalitatívny faktor sa následne prejavil už v prvých bojoch, keď noví dôstojníci neboli schopní efektívne veliť svojim vojakom a zvládať rýchlo sa meniacu frontovú situáciu a náročné bojové podmienky. Bolo to spôsobené nielen nedostatkom praktických skúseností, ale aj jednostranným orientovaním ich vojenskej prípravy a výcviku len na vedenie útočnej bojovej činnosti podľa ofenzívnej doktríny Červenej armády.
Rýchle a masové rozšírenie dôstojníckeho zboru bez všestrannej profesionálnej prípravy nových dôstojníkov bolo jednou z hlavných reálnych príčin porážok Červenej armády na začiatku sovietsko-nemeckej vojny. Toto rozšírenie nesúviselo s armádnymi čistkami rokov 1937-1938, lebo ich rozsah bol len veľmi malý. Nárast dôstojníckeho zboru Červenej armády v rokoch 1937 – 1941 súvisel s agresívnou politikou J.V.Stalina a s jeho strategickým zámerom rozšíriť sféru vplyvu Sovietskeho zväzu prostredníctvom mocenskej expanzie. Tomuto cieľu bol podriadený politický a hospodársky život v Sovietskom zväze a jeho dôsledkom bola totálna militarizácia štátu a spoločnosti, intenzívne zbrojenie a posilňovanie Červenej armády. Tento proces však sprevádzalo niekoľko skrytých nedostatkov, ktoré sa prejavili až po vypuknutí vojny. Jedným z nich bola neadekvátna vojenská príprava dôstojníckych kádrov, ktorá bola príliš rýchla a v ktorej ideologicko-triedne kritéria prevládali nad vojensko-profesionálnymi. Išlo o systémový nedostatok, ktorý bol charakteristický pre fungovanie sovietskeho totalitného režimu od Lenina až po Gorbačova. Uprednostňovanie kvantity pred kvalitou, nesprávna personálna politika a nezáujem o ľudské zdroje boli nielen príčinami obrovských strát Červenej armády počas sovietsko-nemeckej vojny, ale v konečnom dôsledku tieto príčiny viedli postupom času k politickej a hospodárskej kríze Sovietskeho zväzu, ktorá sa skončila jeho rozpadom (Dominancia ideologicko-triednych kritérií bola, pravdaže, pri budovaní robotnícko-roľníckej armády nevyhnutnosťou. Pre proletariát je lepšia o niečo slabšia proletárska armáda ako silnejšia buržoázna armáda. Silná buržoázna armáda je pre proletariát prakticky najhorším riešením. Záver článku o vojenských prípravách ZSSR, militarizácii štátu a agresívnej politike J. V. STALINA hodnotíme ako nepodloženú špekuláciu autora. Pokiaľ by bol ZSSR skutočne vo vysokej miere militarizovaný, nepredstavovalo by žiaden problém okamžite odvrátiť vojenskú agresiu fašistického Nemecka. Pozn. vložila RKS).
Zdroje:
-V.V.Bešanov: „Kadry rešajut vse – surovaja pravda o vojne“ (Kádre rozhodujú o všetkom – surová pravda o vojne), vyd. AST, Moskva 2006
-L.M.Mlečin: „Josif Stalin, jevo maršaly i generaly“ (Josif Stalin, jeho maršali a generáli), vyd. Centrpoligraf, Moskva 2005
-L.M.Mlečin: „Russkaja armija meždu Trockim i Stalinym“ (Ruská armáda medzi Trockym a Stalinom), vyd. Centrpoligraf, Moskva 2002
-B.N.Petrov: „Ot revoljucionnoj česotky k vojennoj katastrofe“ (Od revolučného svrbenia k vojnovej katastrofe), Vojenno-istoričeskyj archiv 3/2001 (Vojensko-historický archív 3/2001), Moskva 2001
-V.Suvorov: Očista, vyd. Naše vojsko, Praha 2002
--M.V.Zacharov: „Generaľnyj štab v predvojennyje gody“ (Generálny štáb v predvojnových rokoch), Vyd. AST, Moskva 2005
-N.Zenkovič: „Vyššij generalitet v gody potrjasenij“ (Vyššia generalita v rokoch otrasov), vyd. Olma-Press, Moskva 2005
-„Statistika armejskovo terora“ (Štatistika armádneho teroru), Vojenno-istoričeskyj archiv 2/1997 (Vojensko-historický archív 2/1997), Moskva 1997
-„Tragedija RKKA“ (Tragédia Robotníckej a roľníckej Červenej armády), Vojenno-istoričeskyj archiv 1/1997 (Vojensko-historický archív 1/1997), Moskva 1997
Milý Trockista! Napriek faktu, že je vyššie citovaný článok v mnohom nepresný a v zásadných otázkach preberá tvrdenia buržoáznej propagandy, jedna vec sa v ňom podarila: vierohodne vyvrátiť chruščovovský mýtus o tom, že bola relatívne nízka obranyschopnosť ZSSR v čase nemeckej agresie zapríčinená údajnými "stalinskými čistkami" v armáde. Alebo, presnejšie povedané, podarilo sa mu dokázať, že v (hypotetickom) prípade, že odsúdení vojenskí velitelia neboli vinní napr. z účasti na trockistickom sprisahaní či špionáže v prospech fašistického Nemecka, fakt ich odsúdenia sa významnejším spôsobom nedotkol obranyschopnosti ZSSR. Skutočnosťou však zostáva, že sa ich odsúdenie odrazilo na obranyschopnosti ZSSR v pozitívnom zmysle a z hľadiska jej zachovania bolo praktickou nevyhnutnosťou.
Tento fakt dokazuje aj skutočnosť, že sa mnohí maršáli a generáli vrátane KUZNECOVA a ROKOSSOVSKÉHO, ktorí boli vyšetrovaní a ktorí preto mali so STALINOM veľmi komplikovaný vzťah, nepridali po jeho smrti k jeho ohováračom. Komplikovanosť ich vzťahov sa snažil náležie využiť CHRUŠČOV, ktorý vo svojom prejave pripomenul ROKOSSOVSKÉMU a MERECKOVI, že za STALINA sedeli vo väzení, ale bez ohľadu na prežité utrpenie sa počas vojny prejavili ako skutoční vlastenci a bezvýhradne bojovali za slávu vlasti. Mysliac si, že si týmto ROKOSSOVSKÉHO kúpil, ponúkol mu intrigán CHRUŠČOV post námestníka ministra obrany. Ale keď ho po opätovnom pochovaní STALINA CHRUŠČOV vyzval, aby o ňom napísal niečo negatívne, maršál mu odpovedal: „Nikita Sergejevič, súdruh STALIN je pre mňa svätý“. A keď prišiel na ďalší deň ROKOSSOVSKÝ do práce, uvidel vo svojom kresle chruščovovského „maršála“ MOSKALENKA, jedného z BERIJOVYCH katov...
Záverom: po analýze skutočného stavu vecí nezostal v tvojich domnienkach kameň na kameni. Ukázalo sa, že s. STALIN nebol paranoidný, neignoroval názory vojenských veliteľov, nebol nekompetentným najvyšším veliteľom a že tzv. čistky v armáde nezapríčinili zníženie bojaschopnosti Červenej armády. Žiadne z tvojich sugestívnych tvrdení neodolalo jeho kritickému rozboru. Jediné, čo sa ti podarilo preukázať je miera, v akej trockisti plnia rolu hlásnych trúb buržoáznej propagandy pri jej snahe o diskreditáciu ideí a lídrov marxizmu-leninizmu.
Tento fakt dokazuje aj skutočnosť, že sa mnohí maršáli a generáli vrátane KUZNECOVA a ROKOSSOVSKÉHO, ktorí boli vyšetrovaní a ktorí preto mali so STALINOM veľmi komplikovaný vzťah, nepridali po jeho smrti k jeho ohováračom. Komplikovanosť ich vzťahov sa snažil náležie využiť CHRUŠČOV, ktorý vo svojom prejave pripomenul ROKOSSOVSKÉMU a MERECKOVI, že za STALINA sedeli vo väzení, ale bez ohľadu na prežité utrpenie sa počas vojny prejavili ako skutoční vlastenci a bezvýhradne bojovali za slávu vlasti. Mysliac si, že si týmto ROKOSSOVSKÉHO kúpil, ponúkol mu intrigán CHRUŠČOV post námestníka ministra obrany. Ale keď ho po opätovnom pochovaní STALINA CHRUŠČOV vyzval, aby o ňom napísal niečo negatívne, maršál mu odpovedal: „Nikita Sergejevič, súdruh STALIN je pre mňa svätý“. A keď prišiel na ďalší deň ROKOSSOVSKÝ do práce, uvidel vo svojom kresle chruščovovského „maršála“ MOSKALENKA, jedného z BERIJOVYCH katov...
Záverom: po analýze skutočného stavu vecí nezostal v tvojich domnienkach kameň na kameni. Ukázalo sa, že s. STALIN nebol paranoidný, neignoroval názory vojenských veliteľov, nebol nekompetentným najvyšším veliteľom a že tzv. čistky v armáde nezapríčinili zníženie bojaschopnosti Červenej armády. Žiadne z tvojich sugestívnych tvrdení neodolalo jeho kritickému rozboru. Jediné, čo sa ti podarilo preukázať je miera, v akej trockisti plnia rolu hlásnych trúb buržoáznej propagandy pri jej snahe o diskreditáciu ideí a lídrov marxizmu-leninizmu.
Česť práci!
Brežnev, Kosygin, Gromiko, Andropov a Černenko boli tiež trockisti ?
OdpovedaťOdstrániť