Slovensko a proletariát čakajú nové buržoázno-demokratické voľby

Pokračujeme v započatej tradícii zverejňovania článkov od našich stálych čitateľov a prinášame text súdruha komisára Alexeja, venovaný politickému vývoju po páde buržoáznej vlády. Na texte oceňujeme predovšetkým triedne videnie problematiky a demaskovanie impotencie reformizmu a parlamentarizmu v boji proti kapitalizmu.

Tak, zastrelili nám Ivetku. Ktorú? Tú naivnú buržujku. Kde? V Bratislave. Takýmto spôsobom by možno začal s hodnotením terajšej situácie na Slovensku vojak Josef ŠVEJK, známy to literárny „rozvracač“ cisársko-kráľovskej armády za 1. svetovej imperialistickej vojny. Áno, na Slovensku nám zastrelili Ivetku a s ňou padla i celá vláda, môžeme sa tešiť, môžeme sláviť. Nenávidená vláda je na odchode a Slovensko dozaista čakajú lepšie časy, cesta smerom k vybudovaniu sociálneho štátu, a to pod výsostnou kuratelou „spasiteľa“ slovenského proletariátu – Roberta FICA. Alebo je tomu úplne inak?

Rôzni reformisti, klamári, zlodeji a v neposlednom rade i tunelári, a to nie iba materiálnych, ale aj duchovných hodnôt ľudu slovenského, nás presviedčajú o tom, že jedine cesta parlamentná, cesta dodržiavania pravidiel „moderného parlamentarizmu“ je výlučne správnou cestou k dosiahnutiu politickej zmeny na čele štátu. Ako keby mohol proletariát dospieť k svojmu víťazstvu výlučne iba bojom parlamentným, súťaživosťou medzi jednotlivými politickými zoskupeniami. Žiaľ, tento postoj, ktorý je tragicky nesprávny a ide iba o buržoázne lži, ktorých cieľom je obalamutiť proletariát a zviesť ho z cesty revolúcie, obhajuje i súčasné reformisticko–oportunisticko–revizionistické vedenie Komunistickej strany Slovenska. O antagonizmoch medzi ideológiou marxizmu-leninizmu a stanovami / programom KSS už vecne informovala Revolučná komunistická strana, za čo jej vyjadrujem obrovskú vďaku. Tak sa teda v tomto článku nebudem venovať tomu, čo stojí v stanovách či v programe (alebo pogrome?) "Komunistickej" strany Slovenska. Skôr by som sa zameral na to, čo už bolo na stránke revolučných komunistov odprezentované a čo sa týka najnovšej témy, a to pád buržoáznej vlády SR, nové voľby a aký postoj máme zaujať k týmto skutočnostiam my komunisti. Ak by som bol čelným predstaviteľom reformistickej KSS, povedal by som, že daný stav ma teší, že je správne, že vláda neoliberálnych extrémistov, ktorá vykonávala na slovenskom proletariáte rôzne „mengelovské experimenty“, padla, že budú nové voľby, na ktoré je nutné intenzívne sa pripravovať, pretože od úspechu KSS v nasledujúcich parlamentných voľbách závisí ďalší osud slovenského proletariátu. Ja to však neurobíma radšej sa tomto ohľade odvolám na slová V. I. LENINA, ktoré vyslovil v publikácii Proti revizionizmu: „Parlamentarizmus neodstraňuje, ale obnažuje podstatu najdemokratickejších buržoáznych republík ako orgánu triedneho útlaku“. Ako je vidieť, tak V. I. LENIN jednoznačným spôsobom týmto výrokom upozornil na to a varoval všetkých proletárov pred tým, že nie je možné spoliehať sa na buržoázny parlamentarizmus ako na nástroj boja, ktorý je pre proletariát prostriedkom k dosiahnutiu jeho víťazstva nad buržoáziou, pretože samotný buržoázny parlamentarizmus je formou útlaku proletariátu buržoáziou. Zbytočne sa KSS snaží proletariát presvedčiť o opaku, zbytočne zaujíma reformistické pozície, dúfajúc, že sa tak zapáči buržoáznej byrokraticko–represívnej štátnej moci, aby tá KSS nerozpustila, ak uzná za vhodné, že KSS je až prehnane marxisticko-leninskou stranou, ktorej cieľom je nevyhnutne uskutočniť proletársku revolúciu, a tak odstrániť panstvo buržoázie, panstvo kapitálu, tzn. panstvo vykorisťovateľskej menšiny nad vykorisťovanou väčšinou. Odmietanie systému buržoázneho parlamentarizmu, ktorý je výhodný výlučne iba pre triedu buržoázie, však neznamená, že by sme my komunisti tento systém odmietli ako celok a vzdali sa výhod, ktoré nám poskytuje (v oblasti propagandy a agitácie) a protestne by sme sa na ňom nezúčastnili. I my revoluční komunisti si uvedomujeme, akú silu a aký význam má z pohľadu sledovaných zámerov proletariátu systém buržoázneho parlamentarizmu. Rozchádzame sa však s reformistami v tom, akým spôsobom je k tomuto systému pristupovať a akým spôsobom je nutné tento systém využiť v prospech proletárskych más. Reformisti považujú systém buržoázneho parlamentarizmu za priestor k získaniu väčšinového postavenia v spoločnosti. Domnievajú sa, že dokážu buržoáziu poraziť buržoáznymi zbraňami, ktoré boli vytvorené k tomu, aby ešte väčšmi utlačil proletariát a znásobil moc kapitálu. My komunisti rázu revolučného pristupujeme k tejto otázke inak. Ako nás učí V. I. LENIN, systém buržoázneho parlamentarizmu musíme využívať k tomu, aby sme na pôde buržoázno-parlamentnej ustanovizne robili zásadnú a dôslednú propagandu a agitáciu, ktorá pripraví robotnícke masy na víťaznú účasť v takýchto sporoch. Pochopiteľne, nejedná sa o riešenie sporov takým spôsobom, akým si to predstavujú reformisti, tzn. spôsobom typickým pre politickú súťaž v rámci pravidiel buržoáznej demokracie, ale ide o riešenie sporov spôsobom násilným – zákonitou ozbrojenou zrážkou medzi vládnucou buržoáznou mocou a utláčaným proletariátom. Argumentáciu reformistov o tom, že násilná proletárska revolúcia nie je nutná a komunisti by sa mali spoliehať na politický boj v rámci pravidiel buržoázno-demokratického systému a na tento boj i koncentrovať všetky svoje dostupné sily (tým je zrejme myslený hrdličkovský spôsob boja typu: „Máme srdce na správnom mieste.“), vyvracia V. I. LENIN týmito dvoma tvrdeniami, ktoré pochádzajú z diela O štáte a diktatúre proletariátu: „SCHEIDEMANNOVIA a KAUTSKÍ hovoria o "čistej demokracii" alebo o "demokracii" vôbec, aby oklamali masy a zatajili im buržoázny charakter terajšej demokracie. Buržoázia nech si vo svojich rukách naďalej ponechá celý aparát štátnej moci, hŕstka vykorisťovateľov nech si naďalej využíva doterajšieho buržoázneho štátneho aparátu! Je pochopiteľné, že voľby prevádzané za takých podmienok buržoázia rada nazýva voľbami "slobodnými", lebo tieto slová zastierajú pravdu, zastierajú skutočnosť, že vlastníctvo výrobných prostriedkov a politická moc zostávajú vykorisťovateľom, že preto o skutočnej slobode, o skutočnej rovnosti pre vykorisťovaných, t. j. pre obrovskú väčšinu obyvateľstva, nemôže byť ani reči.“

""Sloboda tlače" je taktiež jedným z hlavných hesiel "čistej demokracie". Robotníci však i v tomto prípade vedia, a socialisti všetkých krajín to bezpočetnekrát priznali, že táto sloboda je podvodom, dokiaľ najlepšie tlačiarne a najväčšie zásoby papiera sú v rukách kapitalistov a dokiaľ tlač zostáva v moci kapitálu, ktorá sa na celom svete prejavuje tým zreteľnejšie, tým prenikavejšie a tým cynickejšie, čím vyvinutejší je demokratizmus a republikánsky rád, ako napr. v Amerike. Aby sa vydobyla skutočná rovnosť a skutočná demokracia pre pracujúcich, pre robotníkov a roľníkov, je nutné najskôr znemožniť kapitálu najímať si autorov, kupovať vydavateľstvá a podplácať noviny; ale k tomu je nevyhnutné zvrhnúť jarmo kapitálu, zvrhnúť vykorisťovateľov a potlačiť ich odpor. "Slobodou" nazývali kapitalisti vždy slobodu bohatých zhrabovať zisky a slobodu robotníkov umierať hladom. Slobodou tlače nazývajú kapitalisti slobodu bohatých podplácať tlač, slobodu využívať bohatstvo k vyrábaniu a falšovaniu takzvaného verejného mienenia. Znovu sa ukazuje, že obhajcovia "čistej demokracie" sú v skutočnosti obhajcovia najšpinavšieho a najkorupčnejšieho systému panstva boháčov nad masovými prostriedkami osvety, že sú to podvodníci, ktorí klamú ľud a ľúbivými, peknými a skrz naskrz lživými frázami ho odvracajú od konkrétnej dejinnej úlohy vyslobodiť tlač z područia kapitálu. Skutočnú slobodu a rovnosť prinesie taký spoločenský rád, ktorý budujú komunisti a v ktorom nebude možné obohacovať sa na cudzí účet, v ktorom nebude objektívna možnosť, či priamo alebo nepriamo, podriaďovať tlač moci peňazí, v ktorom nebude nič brániť tomu, aby každý pracujúci človek (alebo akákoľvek početná skupina pracujúcich) mal a uplatňoval rovné právo na používanie tlačiarní a papieru patriacich spoločnosti."

Týmito výrokmi V. I. LENINA boli bezpochyby vyrazené reformistom z rúk všetky ich tromfy, ktorými sa snažili obalamutiť proletariát a vzbudiť u neho falošnú vieru v to, že i v buržoázno-demokratickom politickom zápase môže proletariát zvíťaziť a nastoliť sovietsku moc. Kto to tvrdí, ten buď sníva svoje ružové sny, alebo buď zámerne klame, zákerne a vierolomne balamutí proletariát, a tak vedome pracuje v službách buržoázie. Prečo však tento systém funguje takým spôsobom? Prečo sa proletariát nemôže zúčastňovať v buržoázno-demokratických politických pomeroch na správe krajiny, príp. ju riadiť? Nie je to iba tým, že buržoázia zámerne manipuluje verejnú mienku, manipuluje voľby, a to prostredníctvom moci, ktorú jej umožňujú mať výrobné prostriedky (vlastníctvo tlačiarní, korumpovanie autorov, novinárov, kupovanie vydavateľstiev,...), ktoré vlastní. Na túto našu otázku odpovedá v diele Otázky leninizmu J. V. Stalin. „Vykorisťované masy nezúčastňujú sa a nemôžu sa za kapitalizmu v skutočnosti zúčastniť na správe krajiny, už aj preto nie, že i za najdemokratickejších poriadkov za kapitalizmu nezostavuje vlády ľud, ale ROTSCHILDOVIA a STINNESOVIA, ROCKEFELLEROVIA a MORGANOVIA“. J. V. STALIN odhalil skutočnú podstatu buržoáznej demokracie, či skôr buržoáznej diktatúry. A to je podstatné, to si musí uvedomiť i slovenský proletariát a nesmie sa nechať obalamutiť ľúbivými a peknými heslami buržoáznych politikov, ktorí nezastupujú proletariát, nezastupujú dokonca ani maloburžoázne vrstvy obyvateľstva, ale iba výlučne vládcov búrz a bánk, ktoré sú v skutočnosti vládcami tej, či onej buržoáznej krajiny. Buržoázni politici sú síce naoko zastupiteľmi ľudu, ale zodpovedajú sa jedine burzám a bankám, voči ktorým sa nachádzajú v otrockom postavení. A proletariát i maloburžoázne vrstvy obyvateľstva, ktorí neustále chudobnejú, musia svojou prácou živiť týchto pánov a ich verných otrokov. Sú to títo ľudia a tieto inštitúcie, ktoré v skutočnosti držia moc nad buržoázno-demokratickými krajinami, teda i nad Slovenskom. Z tohto pohľadu tak vyznieva veľmi komicky stanovisko reformistov, že zmenu spoločensko-ekonomicko-politického systému, likvidáciu kapitalizmu a likvidáciu panstva buržoázie a ich nahradenie socializmom a panstvom proletariátu, je možné dosiahnuť cestou, ktorá sa nachádza v mantineloch buržoázno-demokratického parlamentného boja. To je zásadný a smrteľný omyl tých, ktorí ho takýmto spôsobom interpretujú. Naopak, proletariát sa musí vydať cestou revolúcie, ktorá bude zákonite násilná a bude musieť viesť k likvidácii vykorisťovateľskej triedy, ktorá sa nevzdá ani po dočasnej porážke a jej odpor proti novým a pokrokovým revolučným poriadkom bude mimoriadne intenzívny a fanatický. Je však nutné všetkých kritikov revolučných komunistov ubezpečiť, že revoluční komunisti by azda hypoteticky boli radi, ak by sa zmena udiala pokojnou cestou a proletárska krajina by sa tak mohla vydať cestou mierového hospodárskeho rozvoja a vývoja. Buržoázia sa však svojej moci a svojho postavenia nevzdá dobrovoľne, dobrovoľne sama od seba nerozmetá svoju buržoáznu mašinériu, nezruší sa a bude odhodlaná bojovať a za prinavrátenie svojho postavenia a svojho panstva bude pripravená prelievať krv nevinných a mierumilovných proletárov.

Azda na záver by som ešte mohol podotknúť: "Buržoázno-demokratické vlády neustále vznikajú a zanikajú, avšak kapitál si drží svoju moc i naďalej". A na to netreba zabúdať; to si musia proletári vštiepiť do svojich myslí, aby tak mohli úspešne čeliť buržoáznym klamstvám o tzv. "čistej demokracii", ktorú spomína V. I. LENIN!

Proletári všetkých krajín, spojte sa!


Komisár Alexej