Politický koniec Richarda SULÍKA a otázka výchovy proletárskych más

Slovenský proletariát časom nevyhnutne dospeje k poznaniu, že jediná cesta, akou možno docieliť želaný stav vecí, nevedie cez parlamentarizmus, ale cez dôslednú deštrukciu systému kapitalistického vykorisťovania jeho revolučným zvrhnutím a nahradením vládou pracujúceho ľudu. Konfrontovaný s ohrozením existenčných istôt zabudne na väčšiu časť maloburžoáznych hodnôt, ktorými je indoktrinovaný a pochopí, že je nepodstatné, či buržoázny politik pôsobí pravdovravne, správa sa slušne a príjemne či v súlade s požiadavkou nezneužívať politickú moc na banálne výhody, pokiaľ svojím konaním udržiava pri živote režim, umožňujúci ožobračovanie proletárskych más úzkou menšinou vykorisťovateľov. Napriek tomu však očividné klamstvo buržoázneho politika demaskuje jeho skutočnú tvár a v prípade, ak mu jeho odhalenie prinesie politickú smrť, možno mu len úprimne zapriať skorý a čo najbolestivejší odchod do záhrobia.

Aktuálnu situáciu v slovenskej politike docielil Robert FICO hrou, ktorú rozohral na vládnu koalíciu s cieľom dosiahnuť jej vnútorný rozklad či výrazné oslabenie prostredníctvom vyvolania medzinárodného tlaku na jej časť, ktorý sa prenášal cez túto časť koalície na jedného z jej členov (SaS). Možné efekty boli najmä tieto dva: 1. schválenie eurovalu II až na druhý pokus (s hlasmi Smeru) a tým aj pád či rekonštrukcia súčasnej vlády alebo 2. ústup SaS ako ľahkovážneho a nespoľahlivého hráča, ohrozujúceho kredibilitu celej plejády vplyvových agentov Západu vo vládnej koalícii. Politický vývoj ukázal, že sa stane reálnym druhý variant, ktorý v spojitosti s nedávnymi vyjadreniami vedúcich predstaviteľov strany SaS (Richard SULÍK: „Všetci osemnásti, jak tu stojíme, vám vravím, nebudeme hlasovať za euroval, naopak, keď budeme hlasovať, budeme hlasovať proti eurovalu."; Jozef MIHÁL: „SaS za žiadnych okolností nepodporí euroval"; Jozef KOLLÁR: „Strana SaS nezahlasuje za euroval, ani ak bude doplnený o nejaký kompromis"; Ľubomír GALKO: „Keď SaS zmení názor a eurovaly podporí, odídem z funkcie ministra"; Richard SULÍK: „Dúfam, že výnimočne dodrží slovo. Myslím si, že PES zabreše a Fico pustí do gatí a zahlasuje za. Človek, ktorý má plné ústa národnoštátnych záujmov, keď toto spraví, bude si to musieť donekonečna vyčítať") vyvolal značné sklamanie tých, ktorý sa nádejali v neschválenie eurovalu v slovenskom parlamente. A veruže mal SULÍK pravdu v tom, že by Smer nenechal euroval padnúť (zahlasoval by zaň pri druhom hlasovaní s podmienkou rekonštrukcie vlády), pravda je však taká, že napriek siláckym rečiam pustil do gatí on.

FICOVA hra sa teda podarila a s vysokou pravdepodobnosťou onedlho odíde do predčasného politického dôchodku naivka Richard SULÍK, ktorý sa mylne nazdával, že je veľkým samcom či supermanom a že v rozpore s vôľou nitkami ťahajúcuch hráčov v zahraničí, ovládajúcich vedno FICA, DZURINDU, RADIČOVÚ, FIGEĽA a ďalších môže uhrať vabank, z ktorého vyjde ako geroj so ziskom túžobne očakávaných percent v nasledujúcich voľbách. Napriek tomu, že mu doprajeme nielen trápny odchod, ale aj konfiškáciu celého majetku jeho osoby a firiem, ktoré reálne ovláda a hrdelný trest za ožobračovanie proletárskych más, nedá nám neusmiať sa nad jeho naivitou a nevenovať mu pri tejto príležitosti pár teplých slov na našom webe. Zároveň však pripomíname, že sa jeho očakávaným odchodom do zabudnutia datovaným zrejme termínom (predčasných) parlamentných volieb nič dramatické neudeje a v politike ostanú ďalšie (aj v tomto článku zmieňované) figúrky veľkoburžoázie, ktoré čakajú na svoj politický a snáď aj fyzický koniec.

K poznaniu, že nie je podstatné odhalenie klamstva nejakého buržoázneho politika (v tomto prípade klamal nielen neborák SULÍK, ktorý podľa všetkého dostal ako bolestné aj nejaký prísľub lákavého businessu, ale aj FICO, ktorý sľuboval euroval nepodporiť vôbec, ak ho nepodporí celá vládna koalícia; a tiež DZURINDA s MIKLOŠOM, RADIČOVOU, FIGEĽOM a BUGÁROM, ktorí ešte donedávna z poslaneckých lavíc a bez akejkoľvek zodpovednosti "principiálne" odmietali zaťažovanie štátneho rozpočtu pomocou insolventným krajinám; za všetko hovorí napr. článok Voľby ako referendum o Grécku), ale podstaty jeho účasti na zločinnej kapitalistickej mašinérii, ktorú pomáha udržovať pri živote, však proletariát z väčšej časti dospeje až v čase, keď triedne napätie dosiahne svoju maximálnu úroveň. A svojich malomeštiackych predsudkov sa úplne zbaví až v dôsledku masovej výchovy, ktorá sa započne po ustanovení diktatúry proletariátu. Slovami V. I. LENINA, "za diktatúry proletariátu bude treba prevychovávať milióny roľníkov a drobných živnostníkov, státisíce administratívnych pracovníkov, úradníkov, buržoáznu inteligenciu, podriadiť ich všetkých proletárskemu štátu a proletárskemu vedeniu, prekonať ich buržoázne zvyky a tradície" práve tak, ako bude treba "prevychovávať v dlhom boji, na podklade diktatúry proletariátu aj samých proletárov, ktorí sa svojich maloburžoáznych predsudkov nezbavia naraz, zázrakom, na rozkaz matky božej, vytýčením hesla, vynesením rezolúcie alebo dekrétu, ale len v dlhom a ťažkom boji más proti maloburžoáznym vplyvom v masovom rozsahu".