V tejto súvislosti sa ukazuje ako aktuálna predovšetkým potreba existencie silnej triednej – proletárskej strany, ktorá zjednotí predvoj robotníckej triedy v aktívnom boji za zvrhnutie režimu a za jeho nahradenie proletárskou diktatúrou. Strany, schopnej rozumieť teórii marxizmu-leninizmu, riadiť sa ňou v praxi a voliť správnu taktiku a stratégiu. A v neposlednom rade stranu, ktorá sa nezľakne nutnosti zaujať činorodú pozíciu pri uskutočňovaní násilnej spoločenskej zmeny a následne systematicky uplatňovať násilie voči triednemu nepriateľovi. Fakt, že túto úlohu prestala plniť KSSZ (a tiež KSČ), viedol v XX. storočí
k pádu socializmu. Ak má vývoj dospieť k opätovnému nastúpeniu na cestu budovania socializmu, musia komunistické strany túto úlohu znovu začať plniť.
Môže túto rolu zohrať KSS? Isté pozitívne náznaky sú badateľné v rámci vývoja v SZM a radikalizácie nálad a vystupovania členov niektorých organizácií KSS. Napriek tomu, že (nielen) program (
link na analýzu) a stanovy (
link na analýzu) tejto strany jasne svedčia o jej maloburžoáznej povahe, azda by ktosi mohol podľahnúť dojmu, že v jej radoch prebieha pomalá boľševizácia. Cieľom tohto článku nie je podávať vyčerpávajúci prehľad o stave tejto organizácie, koniec-koncov, každý sa o ňom môže pri vyvinutí menšej námahy presvedčiť sám (stručnú bilanciu za rok 2009 sme v minulosti priniesli
tu). Nebudeme tiež uvádzať citácie slov predsedu Jožka HRDLIČKU, ktorými sa hlási k reformistickým myšlienkam sociálneho štátu, sociálno-demokratickému programu tzv. socializmu pre 21. storočie, k napĺňaniu programu strany SMER či odsudzuje tzv. ľavicový extrémizmus. Nebudeme podrobnejšie pripomínať ani fakt
rozkradnutia 47 miliónov korún z pokladne KSS z čias, keď bol HRDLIČKA ešte podpredsedom strany, ani skutočnosť, že jeho prostredníctvom jeden zo súčasných podpredsedov strany získal svoj post vo vedení strany a miesto na kandidátke vďaka sprostredkovaniu sponzorského daru, ktorý bol použitý v predchádzajúcej volebnej kampani.
Sčasti azda možno akceptovať tvrdenie, že predseda strany či ani jej vedenie nie je celá strana. Naozaj, osoba predsedu nie je totožná s celou, napriek mŕtvym dušiam a rozširujúcim sa radom odídencov stále ešte pomerne početnou členskou základňou KSS. Je však zároveň nepopierateľné, že je za svoje vedenie zodpovedná strana, ktorá ho opakovane zvolila a ktorú vedenie na základe tejto skutočnosti reprezentuje. Strana, ktorá si do svojho čela nezvolila iné, vhodnejšie osoby, ale ktorá konzervuje vo funkcii nevýrazného, neschopného a názorovo v nevídanej miere ohybného sociálneho demokrata. Nechajme však radšej tieto všeobecne známe fakty bokom a využime priestor tohto článku na niekoľko postrehov k nedávnym krokom KSS, ktorými sa budeme usilovať doplniť mozaiku informácií potrebných k vysloveniu úsudku, či je vôbec mysliteľné, aby táto strana začala napĺňať ciele, ktoré spomíname na začiatku tohto článku.
Horúcou témou posledných dní je skutočnosť, že na kandidátke KSS budú v nadchádzajúcich voľbách figurovať členovia strán, ako Úsvit, Združenie robotníkov Slovenska, Robotnícka strana ROSA či v súčasnosti už neexistujúceho Ľavicového bloku. Čo na tom, že na Slovensku dnes nie je zaregistrovaná žiadna proletárska, revolučná komunistická strana! Funkcionári spomínaných strán sa v zmysle viery, že nula sčítaná nulou činí viac než nulu, rozhodli pre integráciu „ľavicových“ síl pod značkou KSS. Socdemáci, reformisti, sociálfašisti, všetci svorne pod jednou strechou zjednocujú „ľavicu“ v boji za „lepšie postavenie pracujúcich“. A v akých podmienkach sa má to lepšie postavenie uskutočňovať, je zrejmé nielen z ich programov, ale aj z rôznych medializovaných vyjadrení týchto ľudí, ktorí ašpirujú na možnosť „ponúknuť slovenským voličom skutočnú ľavicovú alternatívu a program záchrany Slovenska“. Je evidentné, že Hrdličkovcov, Hoptovcov Kočnárovcov či Kalmanovcov nezjednocuje vôľa k deštrukcii kapitalistického systému, ale túžba po výhodách plynúcich z členstva v buržoáznom parlamente. A ak sa to nepodarí, budú sa usilovať zaútočiť na métu získania štátnej dotácie či aspoň vrátenia volebnej kaucie na základe 2% odovzdaných hlasov.
V súvislosti s vyššie spomínanou kauciou je zaujímavé, že „členovia KSS“ v dokumente „
Pracovná syntéza návrhov členov“ žiadajú „zrušenie volebnej kaucie a odstránenie 5% nej kvóty pre vstup do NR SR, aby nedochádzalo k prepadnutiu hlasov a diskriminácii menších politických subjektov“. Ťažko sa orientovať v požiadavkách KSS, ktorej jej poslanci, medzi ktorých patril aj súčasný predseda strany, v čase jej účasti v parlamente podporili všetky opatrenia, ktoré smerovali k obmedzeniu možnosti malých strán pri ich účasti na politickom boji, vrátane príslušného Zákona č. 333/2004 Z.z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky (o výsledkoch hlasovania s menovitým zoznamom poslancov, ktorí zákon podporili, sa možno presvedčiť na
tomto linku). Nuž čo, platí zrejme, že kým si bola KSS počas rokov 2002 – 2006 istá svojou pozíciou a snažila sa ju upevniť vylúčením menších z politického boja, dnes v pozícii menšieho kričí proti pravidlám, ktoré boli presadené aj s jej podporou. Potvrdzuje sa stará múdrosť, že kto druhému kope jamu, sám do nej spadne.
Mimochodom, vyššie spomínaný dokument s názvom „
Pracovná syntéza návrhov členov“, s ktorými sa KSS mieni po voľbách obrátiť na vládu a parlament, môže opäť len vyvolať rozpaky u tých, ktorí aspoň okrajovo sledujú dianie v robotníckom hnutí. Desať bodov z dvanástich bolo totiž bezo zmeny okopírovaných zo skupiny na Facebooku „
STOP KAPITALIZMU - 10 požiadaviek“, ktorej aktívni účastníci a nečlenovia KSS sa voči takémuto postupu ihneď ohradili. Dalo by sa povedať, že vydávanie cudzích myšlienok za svoje predstavuje v KSS už copypasterský tradičný folklór; veď nie tak dávno bol medializovaný
podobný počin zo strany predsedu KSS Jožka HRDLIČKU.
O jeho osobe sme sa vyššie vyjadrili, že ide o nevýrazného, neschopného a názorovo v nevídanej miere ohybného sociálneho demokrata. Zlé jazyky pritom hovoria, že Jožko mení názory podľa toho, s kým sa naposledy stretol, a že pre zaistenie želaného správania je potrebné stretnúť sa s ním bezprostredne pred momentom, ktorý je v danej veci rozhodujúci. Krivdili by sme mu však, ak by sme tvrdili, že je celkom človekom bez názoru. Je známe, v akej miere preberá postoje Filipovcov, na ktoré nedá dopustiť a ktorých sa drží ako pes ježa – aj v tom spočíva istá miera jeho názorovej ustálenosti. Prakticky pred niekoľkými dňami, v čase, keď sme si pripomínali výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, bola medializovaná informácia o tom, že Generálna prokuratúra SR postúpila policajnému útvaru na preverenie vec možného porušenia ustanovenia trestného zákona o „jáchymovskej lži“ zo strany KSS. Jožko podľa očakávaní zvolil defenzívnu taktiku, keď sa nevyjadril k podstate činov, označovaných za „zločiny komunizmu“, pripísal ich však nie systému, lež jednotlivcom na čele štátu. Jeho pozícia je všetkým známa a skutočne sa v ničom sa nelíši od pozície českých „komunistov“ na čele KSČM.
V kontexte zhody s oficiálnou líniou KSČM si možno poľahky domyslieť, ako by sa Jožko vyjadril k priamo položenej otázke, ktorá by ho donútila vyjadriť sa k podstate tvrdení o „zločinoch komunizmu“: „Procesy přelomu 40. a 50. let KSČM odsuzuje jednoznačně jako selhání tehdejší moci. Neomlouvá je ani to, že byly zarámovány atmosférou pokračující studené války a bipolárního světa s hrozbou světové války v pozadí. Politická elita tehdejšího režimu volila takové prostředky boje proti svým skutečným či domnělým odpůrcům, které byly naprosto neadekvátní a porušovaly zásady humanity, právního státu a nejzákladnější lidská práva“. Darmo možno od nášho pokakančeka čakať niečo iné; jednak si nič iné nemyslí, jednak sa všemožnými silami snaží zamedziť tomu, aby niekto z jeho strany verejne vyslovil opak, a totiž že boli tieto skutky nevyhnutné a z pozície proletariátu správne. „Len aby nás pre boha nezakázali!“, taký je riadiaci princíp ideológie a mediálnej politiky KSS.
Nová oficiálna doktrína KSS zvaná „socializmom pre 21 storočie“ definitívne vytlačila myšlienky marxizmu-leninizmu (pozri napr.
tento link). Veľkou inšpiráciou je pritom KSČM; stačí si porovnať napr. starší, ale Jožkom toľko vychvaľovaný
volebný manuál tejto strany s oficiálnymi dokumentmi KSS. Všade samý rešpekt k pluralite vlastníckych foriem, k politickej pluralite a odmietanie násilia (vrátane triedneho boja, násilnej revolúcie a diktatúry proletariátu). Samý triedny zmier a všeľudová demokracia. Páni zrejme zabúdajú na to, že je každý štát organizovaným násilím jednej triedy proti druhej, a že zrušenie násilia, ktoré používa buržoázia proti proletariátu, je možné len
násilím proletariátu na buržoázii. Zabúdajú tiež na to, že sa hlásaním plurality vlastníckych foriem vyčleňujú von z radov komunistov; veď cieľ
zrušenia buržoázneho vlastníctva je definičnou vlastnosťou komunistu! Hovoriť o komunistovi, presvedčenom o tom, že „masové a plošné zoštátňovanie nevedie k prosperujúcej a sociálne spravodlivej spoločnosti“, má asi taký zmysel, ako hovoriť o buržoáznom liberálovi, odmietajúcom súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.
Oportunistický prúd v robotníckom hnutí, hlásajúci zmierenie tried a všeľudové blaho v podmienkach kapitalizmu, popierajúci nezmieriteľnosť protikladov vykorisťujúcich a vykorisťovaných a odmietajúci triedny boj, násilnú revolúciu a diktatúru proletariátu sa nazýva sociálnym reformizmom. Ako je známe, robotnícke hnutie sa pritom člení na tri hlavné prúdy: komunistický, spomínaný reformistický a anarchistický. Kam patrí KSS s jej oficiálnou politikou, je zrejmé. Situácia, za ktorej KSS a nesie názov „komunistická“, je podobná, ako keby „Budhistická univerzita Van Hanh“ niesla názov „Vysoká škola katechizmu Katolíckej cirkvi sv. Márie GORETTI“ .
Politika ústupkov buržoázii má u nás v Československu dlhé tradície, taký oportunizmus, aký je od jej založenia prítomný v poprevratovej komunistickej strane, však nebol vlastný ani DUBČEKOVI a spol. Početné vyjadrenia MARXA, ENGELSA, LENINA a STALINA o nutnosti boja proti oportunizmu a revizionizmu, ale aj konkrétna historická skúsenosť s
príčinami pádu socializmu svedčia o tom, aké dôležité je stavať na stranu principiálnom, ideovo vyhranenom a triedne uvedomelom jadre. A reformista hrdličkovského typu nie je o nič lepší, ako pravicový liberál. Naopak, z hľadiska vytvárania spomínaného jadra nepochybne predstavuje škodnú.
Dá sa predpokladať, že napriek evidentnému vzostupu komunistických nálad v spoločnosti v nadchádzajúcich voľbách nezaznamenáme výrazný nárast podpory KSS. Pravda, voličská podpora ako taká nie je ukazovateľom, ktorý by sa dal priamo interpretovať ako ukazovateľ správnosti politiky komunistickej strany. Za podmienok, že sú komunistické idey v spoločnosti na vzostupe, ktorý je očividný nielen v internetových diskusiách, ale aj v náladách neinternetizovaného proletariátu, bude však neúspech jednoznačným signálom nesprávnosti politiky KSS; veď kedy inokedy, ako za podmienok nami všetkými pozorovanej radikalizácie politických postojov pracujúceho obyvateľstva sú lepšie podmienky pre úspech komunistickej strany?
A aká je podstata činov, ku ktorým sa tvrdošijne zdráha vyjadriť náš neochvejný revolucionár a vodca pracujúceho ľudu Jožko HRDLIČKA? Podstata spočíva zhruba v realizácii nasledujúceho presvedčenia: čím menej buržujov, ktorí stoja proletariátu v ceste pri vybudovaní socializmu, tým lepšie. A to aj za cenu ľudských životov, ktoré musia padať zákonite. A to mnohokrát aj v prípadoch, keď to mnohí nepovažujú za nutné, ale operatívno-taktická situácia si vyžaduje bezodkladné prijatie rozhodnutia; veď keď sa rúbe les, lietajú triesky. Nastolenie a udržanie socializmu je bez násilia na vykorisťovateľoch nemožné. Z hľadiska schvaľovania a nebodaj rizika pripravenosti k uplatňovaniu podobného prístupu môžeme generálnu prokuratúru a ďalšie štátne inštitúcie ubezpečiť, že súčasná KSS nepredstavuje pre systém žiadnu hrozbu. Akékoľvek obavy sú v tomto smere zbytočné.
V tejto súvislosti sa však zároveň ukazuje ako bytostne aktuálna otázka potreby skutočnej, revolučnej komunistickej strany. Strany, pripravenej na uplatňovanie spomínaného princípu, nevyhnutného k opätovnému víťazstvu pracujúceho ľudu nad buržoáziou a reakciou, ktorá aktuálne pripravuje oslavy dňa svojej slobody a demokracie. Okrem snáh o boľševizáciu KSS, ktorú už vzdali mnohí a ktorá možno nie je úplne nemožná, ale dozaista je z hľadiska stráveného času a vynaloženej energie neefektívna, sa ako schodné javia predovšetkým dva varianty postupu: 1. cieľavedomé, postupné, otvorené a „poctivé“ získavanie proletárov pre revolučné učenie robotníckej triedy s perspektívou, že strana v dohľadnej dobe podľa všetkého nebude zaregistrovaná, čo však ani nie je z hľadiska dosahovania bezprostredných cieľov robotníckeho hnutia v danej etape nevyhnutné a 2. paralelné rozpracovanie viacerých existujúcich politických strán s cieľom ich skrytého ovládnutia a následne okamžitého začatia uplatňovania premyslenej taktiky smerom k efektívnemu využitiu tohto subjektu v triednom boji. Oba prístupy, jeden takticky nevyhnutný a štandardný a druhý menej obvyklý, vnímame v túto chvíľu ako legitímne.
