piatok 17. novembra 2017

Inšpirácie k 17. novembru alebo "Nech žije červený teror!"

Dnes, 17. novembra 2017, reakčné vrstvy spoločnosti oslavujú Deň boja za buržoáznu slobodu a demokraciu. Tento sviatok je pre ne predovšetkým triumfálnou oslavou reštaurácie kapitalizmu, t. j. obnovenia diktatúry buržoázie nad proletariátom. Proces znovunastolenia vykorisťovateľskej diktatúry možno pri istej nadsádzke prirovnať k bielemu a medzinárodnému teroru, ktorým mala byť obnovená cárska a buržoázna moc v sovietskom Rusku. Ako je pritom známe, reakciou na biely a medzinárodný teror bol červený teror, vďaka ktorému sa v čase občianskej vojny (1917—1922) podarilo úspešne zabrániť násilnej reštaurácii kapitalizmu, monarchizmu a tmárstva v Rusku. 


Za vtedajších historických okolností Soviet ľudových komisárov na základe správy Mimoriadnej komisie pre boj s kontrarevolúciou (ČEKA) dospel k záveru, že  priamou nevyhnutnosťou je zabezpečenie tyla prostredníctvom teroru, že ČEKU treba posilniť čo najväčším počtom straníckych súdruhov, že je nevyhnutné ochrániť Sovietsku republiku pred triednymi nepriateľmi cestou ich izolovania v koncentračných táboroch, že osoby spojené s nepriateľskými bielogvardejskými organizáciami, sprisahaniami a vzburami majú byť zastrelené a že je nutné zverejniť mená všetkých zastrelených a tiež dôvody uplatnenia tohto opatrenia voči ich osobám.


Slová citovaného rozhodnutia sú v súčasnosti aktuálne o to skôr, že dnes nemáme do činenia len s teroristickými pokusmi o reštauráciu diktatúry vykorisťovateľov. Ako pripomína aj dnešný sviatok, spomínané pokusy (toho času dosahované − bez náležitej reakcie orgánov socialistickej moci − prostredníctvom aktivít reakčných organizácií, sprisahaní a vzbúr) už boli úspešne zrealizované. V budúcnosti bude preto potrebné násilne zvrhnúť plne zreštaurované buržoázne panstvo a až následne znovunastoliť a všemožnými prostriedkami brániť diktatúru pracujúcich más. 

Revolučná komunistická strana (RKS) nezaháľa, ale v tyle nepriateľa realizuje podvratné aktivity smerujúce k podkopávaniu buržoázno-demokratického zriadenia, k podnecovaniu triednej nenávisti vykorisťovaných voči vykorisťovateľom a perspektívne k oslabovaniu buržoáznej moci u nás. Robí tak, aby raz − tak ako ľudia na fotografii nižšie − mohla spolu s ostatnými súdružskými organizáciami radostne zvolať: "Smrť buržoázii a jej pätolízačom! Nech žije červený teror!"


Čítať ďalej»

nedeľa 27. apríla 2014

Výzva RKS v súvislosti s blížiacimi sa voľbami do EP

Dňa  24. mája 2014 sa budú na Slovensku konať voľby do Európskeho parlamentu, ktorý je jedným z orgánov imperialistickej Európskej únie. EÚ združuje a reprezentuje záujmy neveľkej skupiny najväčších finančných kapitalistov, ovládajúcich priemyselné a bankové monopoly, najdôležitejšie odvetvia hospodárstva, ale aj politické špičky a silové zložky krajín Západu. Prostredníctvom nich udržuje svoju moc nad podrobenými krajinami, nad bohatstvom ktorých získava úplnú kotrolu a dostáva ich do podriadenej a závislej situácie za využívania neokoloniálnych ekonomických, vojenských, politických a ideologických prostriedkov (bližšie pozri článok  Aktuálna povaha a problémy kapitalistického hospodárstva). Na  otázku, akú pozíciu má zaujať komunista vo voľbách do orgánu tohto zločinného zoskupenia, existuje jediná odpoveď: podporiť výhradne silu, ktorá ho chce dôsledne zlikvidovať a ustanoviť na jeho ruinách panstvo proletariátu.

Na našich stránkach sme sa podrobne venovali kritike KSS, ktorá o sebe vyhlasuje, že je ako "jediná strana na Slovensku (...) za zmenu  systému". Že to tak nie je, považujeme za dôkladne preukázané (pozri napr. Otázka buržoázneho vlastníctva a program KSS alebo Nevyhnutnosť revolučného násilia verzus stanovy KSS). Na Slovensku sa však zrodila (z predtým existujúceho subjektu s názvom "Sloboda") strana Vzdor - strana práce, ktorá predstavila kandidátku, obsahujúcu zväčša mená skutočných revolučných marxistov-leninistov. S vedomím, že prostredníctvom volieb či prípadnej účasti v buržoáznom (Európskom) parlamente nie je možné zmeniť systém, ale že z nich proletárske sily dokážu ťažiť rôzne výhody v boji proti triednemu nepriateľovi, zaujíma RKS nasledujúce stanovisko:

RKS vyzýva triedne uvedomelé proletárske sily na Slovensku, aby vo voľbách do EP dňa 24. mája 2014 svojimi hlasmi podporili kandidátov strany Vzdor - strana práce.

So súdružským pozdravom 

Výkonný výbor RKS
Čítať ďalej»

pondelok 20. februára 2012

Pozadie a budúcnosť protigorilích protestov

Pri organizácii protigorilích protestov sa evidentne stretávajú záujmy buržoázne, maloburžoázne i proletárske. Prejdime si teda po poriadku jednotlivé typy záujmov, aby sme mohli na základe sumarizovaných faktov formulovať isté prognózy a o ne sa opierajúce závery smerujúce k voľbe taktiky primeranej aktuálnej situácii v slovenskej spoločnosti.

Záujmy buržoázie možno v súvislosti s protestami rozčleniť na dva základné typy: na ciele špičiek svetového kapitálu v záujmovej oblasti Slovenskej republiky a na ciele zúčastnených skupín slovenskej veľkoburžoázie. V oboch prípadoch  predstavuje účasť buržoázie na protestných udalostiach pozitívny signál, že protichodnosť jednotlivých buržoáznych záujmov vedie k rozdrobenosti triedy vykorisťovateľov.

Vo vzťahu k prvému typu sa javí ako aktuálna otázka, prečo sa CIA prostredníctvom svojho agentúrneho prostriedku Toma NICHOLSONA rozhodla vypustiť na "svetlo božie" získaný spis SIS s názvom GORILA, či daným krokom sledovala ciele podobné tým, aké na jar roku 2012 destabilzovali politickú a bezpečnostnú situáciu v arabských krajinách. Vo vzťahu k druhému typu možno hovoriť o záujmoch konkrétnych politických strán, a to najmä KDH, SaS, OĽ-NO (Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti) a PaS (Právo a spravodlivosť). Dá sa povedať, že každá z nich (azda okrem SaS, ktorá svoje činnosti spojené s protestmi obmedzuje na  mediálne vyhlásenia, blogovanie a na účasť svojich predstaviteľov na demonštráciách) má alebo mala v prostredí organizátorov svojho koňa.

Začnime od konca: v prípade PaS to bola Stanislava ČERVEŇOVÁ, ktorú pre jej nešpecifikovaný vzťah s osobou bývalého vedúceho odboru operatívnych činností Úradu boja proti korupcii Prezídia Policajného zboru SR Jána REJDU vylúčili z organizačného výboru protestov. REJDA v konšpiračnom byte Jaroslava HAŠČÁKA plnil úlohy spojené s operatívnym rozpracovaním záujmových osôb a s vyšetrovaním nimi páchanej trestnej činnosti a o svojom pohybe v ňom riadne vyhotovoval služobné záznamy. Táto skutočnosť z neho - napriek slepým nábojom Mikuláša DZURINDU - robí  vzhľadom na kauzu GORILA osobu čistú ako ľalia. Na prepojení s REJDOM by teda nebolo nič zlé, ak by nebol bývalým kandidátom strany PaS, ktorý sa napriek odstúpeniu z kandidátky aktívne zúčastňuje na straníckej kampani...

Okrem toho, že sa Igor MATOVIČ promenádoval na demonštrácii spoločne s Alojzom HLINOM a opakovane nechával na protestoch roznášať letáky svojej strany, OĽ-NO zrejme mohli zasahovať do demonštrácií prostredníctvom osoby jedného z organizátorov Petra PČOLINSKÉHO. Mediálne známym je totiž prepojenie jeho rodiny s Vladimírom PALKOM, ktorý bol jedným z kandidátov tejto strany vo voľbách do NR SR. Kým toto prepojenie po rozpade MATOVIČOVEJ kandidátky nie je aktuálne, z hľadiska vysoko nadštandardných vzťahov s KDH je viac než podozrivým z médií známy rýchly služobný postup PČOLINSKÉHO brata kpt. Vladimíra PČOLINSKÉHO, povereného výkonom funkcie generálneho riaditeľa kancelárie ministra vnútra SR počas pôsobenia Daniela LIPŠICA vo funkcii ministra vnútra. O LIPŠICOVI pritom možno povedať, že pre svoju stranu ťaží z tradičných politických hráčov z celej kauzy najviac (a to napriek jasnému prepojeniu časti špičiek KDH na skupinu Penta). Vyzneniu celej veci prepojenia organizátorov protestov na záujmy KDH nepomáhajú ani udalosti, ako konfrontácia organizátorov s - ináč bláznom a provokatérom - Milanom TOMKULIAKOM nesúcim transparent namierený proti osobe ministra Ivana UHLIARIKA alebo poskytnutie priestoru aktivistom, ktorí vo svojich prejavoch ponúkajú ako liek na stav spoločnosti odvolanie mafiána Štefana HARABÍNA či vymenovanie Jozefa ČENTÉŠA do funkcie generálneho prokurátora.
Mimoriadne znepokojujúcimi sú informácie o prepojení organizátorov na záujmové skupiny blízke bývalým dôstojníkom SIS. Okrem toho, že podľa medializovaného vyjadrenia Toma NICHOLSONA organizátorka protestov a tarotová veľmajsterka Ľubica LEHOTSKÁ zabezpečila na protest SBS blízku bývalému príslušníkovi SIS prepojenému na nešpecifikovanú finančnú skupinu, objavili sa informácie o tom, že je organizátorka protestov Lucia GALLOVÁ partnerkou bývalého agenta a neskoršieho riaditeľa kontrarozviedky SIS Petra TÓTHA. Ak je spomínaný údaj pravdivý, "stopa" vedie nielen k Asociácii bývalých spravodajských dôstojníkov (v ktorej sa okrem TÓTHA angažuje najmä jej predseda, bývalý riaditeľ rozviedky SIS  Igor CIBULA a ktorá v minulosti realizovala viacero spravodajských hier pre SNS či SMER zameraných na diskreditáciu SMK, osoby Ivety RADIČOVEJ, Alojza HLINU a i.), ale najmä k strane 99%, v ktorej TÓTH aktuálne pôsobí ako šéf volebného štábu. Líder strany Ivan WEISS pritom vie, aké prínosné je mať vo svojom tíme kontrášov - veď aj jeho prvý politický projekt - SDĽ - spočiatku viedol bývalý riaditeľ Vojenského obranného spravodajstva Jozef CUNDRÁK. (Mimochodom, je zaujímavé, že sa Ivana WEISSA, ktorý dnes hlasno vykrikuje o gorilích stranách prepojených na finančné skupiny, nikto otvorene nepýta na jeho vzťah k finančnej skupine Istrokapital).

Čo sa týka záujmov maloburžoázie, tie sú - bez ohľadu na rozsah úvodu tohto článku - v organizačnom výbore reprezentované azda najvýraznejšie. Napriek vyššie uvádzaným (sčasti neovereným poznatkom) o prepojení časti organizátorov na buržoázne politické strany RKS principiálne nezdieľa názor, že demonštrujúci svojou protestnou aktivitou plnia vôľu KDH či ďalších strán. Pokiaľ by aj organizačný výbor pozostával čisto z týchto jedincov, organizátori nie sú dôležití natoľko, ako fakt, že sa masy konečne začali prebúdzať. Že sa pracujúci stretávajú (zatiaľ na podujatiach organizovaných buržoáziou a maloburžoáziou) s cieľom uskutočnenia systémovej zmeny, aj keď o nej majú zatiaľ zväčša len veľmi hmlistú predstavu. Malomeštiaci ponúkajú víziu priamej demokracie, ktorá má (nikto však nedokáže vysvetliť, ako) zabezpečiť zmenu politického systému. Títo anarchisti sú z jednej strany v zajatí svojich utopistických vízií, z druhej strany však predstavujú funkčnú protiváhu vyššie uvádzaným buržoáznym záujmom, ktorú je zrejme výhodné z taktických dôvodov podporovať. Vďaka nim totiž možno na protestoch počuť požiadavky na zmenu systému, na zvrhnutie súčasného režimu, na (aj keď z hľadiska pojmovej náplne deformovanú) revolúciu. Demonštrácie vďaka maloburžoáznym anarchistom (hanba, že nie vďaka komunistom) detabuizovali mnohé témy, ktoré boli doposiaľ zamknuté v pomyselnej Pandorinej skrinke. V porovnaní s anarchistickým živlom majú neporovnateľne menšie zastúpenie niektorí malomeštiaci z KSS, ktorých organizátori pustili za "rečnícky pult" a ktorých stanoviská sú zväčša rovnako netriedne, ako stanoviská iných malomeštiakov. Z hľadiska ideológie je v zásade jedno, koho podporovať (nikoho z nich; maloburžuj ako maloburžuj) - z hľadiska taktiky je však zrejmé, že je efektívnejšie držať sa tých, ktorí okrem impotentného bedákania a ustavičného ponosovania sa na prenáramnú skrivodlivosť zákazu straníckej propagácie počas konania demonštrácie dokážu protesty organizovať a radikalizovať ich požiadavky .

V zásade pozitívne možno teda hodnotiť vytesnávanie viacerých buržoáznych prvkov prvkami maloburžoáznymi, čo môže nahrávať proletariátu, čo však ale zďaleka nestačí. Vieme, že samotné maloburžoázne aktivity nevedú nikam inam, než k plneniu záujmov veľkokapitálu, pokiaľ ich nedokážu využiť a ďalej rozviť komunisti s cieľom uskutočnenia socialistickej revolúcie. Zatiaľ nemožno vylučovať vstupovanie do taktických spojenectiev s maloburžoáznymi anarchistami či s hnutím Anonymous, zároveň je však nutné vedieť, na čo tieto spojenectvá slúžia. Na to, na čo by malomeštiaci, ktorých ciele sa zmietajú medzi záujmami proletariátu a buržoázie, v túto chvíľu nepristali - na nastolenie diktatúry proletárskych más.

Zároveň s kryštalizáciou cieľov protestov protigorilie demonštrácie postupne utíchajú. Na najbližšom proteste v BRATISLAVE možno očakávať azda len do 1000 osôb, čo je spôsobené jednak únavou a jednak postojovou profiláciou jadra názorovo heterogénnej skupiny spojenou so štiepením a odpadávaním predovšetkým systémovo konformnejších demonštrantov. Dokonca aj v prípade jednofarebnej vlády SMERU (mimochodom, škoda, že zatiaľ neunikol žiaden prepis odposluchu konšpiračného bytu Juraja ŠIROKÉHO, Vladimíra POÓRA či borcov z J&T) nás však v nasledujúcom období čaká výrazná politická, hospodárska, sociálna i bezpečnostná nestabilita. Preto sa treba ďalej pripravovať na demonštrácie, ale aj na iné subverzné aktivity, politické provokácie a záškodnícke činnosti, ktoré urýchlia pád systému a prípravy na uchopenie moci. Napriek nižšej účasti protestujúcich musí hnev pracujúcich más naďalej rezonovať a pretavovať sa do čoraz konkrétnejších politických požiadaviek...



PS: Na záver článku si dovoľujeme srdečne pozdraviť kpt. Mgr. Martina BUNDU a zablahopriať mu  k pozornosti, akej sa mu okrem nášho blogu dostalo na stránke Rádia SiTy.

Čítať ďalej»

štvrtok 9. februára 2012

Krátko k otázke extrémizmu

Nakoľko sme sa otázkam extrémizmu osobitne venovali napr. v tomto článku, dovolíme si teraz len stručnú poznámku vo vzťahu k prebiehajúcim protestom proti "gorilám". Sme radi, že mnohí z  prívržencov pravicových strán vrátane dnes už sklamaných priaznivcov SDKÚ, ktorí nás označovali za extrémistov v súvislosti so zobrazením troch slučiek predchádzajúcich fotografii DZURINDU, MIKLOŠA a RADIČOVEJ (v klipe Smrť buržujom!) či umiestneniu fotografií finančných oligarchov za pomyselný zameriavač ostreľovača (v klipe Vylezte buržuji!), dnes chodia po ulici s rôznymi symbolmi stelesňujúcimi spravodlivé násilie na politických figúrkach finančných skupín. Ukazuje sa, že postoje, ktoré boli donedávna vnímané ako priam exotické, môžu sa veľmi rýchlo premeniť na pomerne široko akceptované stanovisko. Nás to pravda nielen teší, ale slúži to pre nás zároveň ako memento možnosti prudkého zvratu spoločenského vnímania v prospech našich oprávnených požiadaviek a cieľov.
Čítať ďalej»

nedeľa 5. februára 2012

Kto sa nám ráčil vyhrážať výsluchom

Viacerí naši milí čitatelia sa nám zdôverili s domnienkou, že v prípade kpt. Mgr. Martina BUNDU, ktorý sa nám v reakcii na kritiku vplyvu finančnej oligarchie na chod spoločnosti ráčil vyhrážať výsluchom, ide o fiktívnu osobu. Uvádzanú tézu zdôvodňovali predpokladom, že takú stupídnu taktiku vyťažovania, ako dokladujú maily zverejnené na našej stránke, by si snáď nemohol zvoliť žiaden reálny príslušník PZ SR. V skratke: vo viacerých podnetoch od našich čitateľov bol sformulovaný predpoklad, že by sa "expert" schopný voľby takej primitívnej taktiky ani nemohol zamestnať v PZ, že predsa na tom tá buržoázna polícia ešte nemôže byť tak zle.

Ako sme písali v predchádzajúcom článku, na rozdiel od mladého pána kapitána už určité zložky buržoáznej polície disponujú informáciami k osobám členov RKS. Nie je sa však čomu diviť, že ani nie 30-ročný neskúsený kpt. Mgr. Martin BUNDA nevie to, čo už dávnejšie vedia jeho starší a skúsenejší kolegovia. Napriek tomu sa však spolu s našimi čitateľmi nestačíme diviť, aké metódy a postupy využíva tento príslušník, pôvodom zrejme z obce PADÁŇ či POVODA v okrese DUNAJSKÁ STREDA. Nechce sa nám veriť, že by im ho naučila do ukončenia štúdia v roku 2005 jeho školiteľka pani PhDr. Magdaléna ONDICOVÁ, PhD., skúsená to odborníčka, ktorá aktuálne vedie katedru kriminológie Akadémie PZ v BRATISLAVE.

Tak či onak, aj na našom webe možno nájsť odkazy na kompletné znenie pôvodných mailov vrátanie ich hlavičiek 1, 2. O tom, že správy odišli z počítača kpt. Martina BUNDU nemôže byť žiadnych pochýb. V reakcii na aktuálne spoločenské dianie by sme azda mohli chcieť mladému kapitánovi provokatívne odkázať, že by sa on a jeho kolegovia mohli miesto buzerovania kritikov vplyvu Penty, J&T a ich bábiek na slovenskom politickom Olympe radšej venovať vyšetrovaniu činnosti organizovaných zločineckých skupín, ktoré sú aktérmi káuz korupcie na najvyšších miestach v slovenskej spoločnosti. Vieme však, že riadne vyšetrenie týchto káuz napriek predvolebným rečiam osoby ministra vnútra nie je ani teoreticky možné. A to z tej príčiny, že je hlavnou úlohou buržoáznej polície ochrana kapitalistického zriadenia, v ktorom na čele mocenskej pyramídy stoja práve tí, ktorí by mali byť objektom vyšetrovania za svoje početné zločiny. Na riadne vyšetrenie prípadov by teda bolo potrebné zvrhnutie a zmena režimu, čomu nebude Daniel LIPŠIC a ním vedená polícia vedome asistovať. Na rozdiel od zákulisnej manipulácie a mediálnej podpory v súčasnosti prebiehajúcich demonštrácií s cieľom zabezpečenia drahocennej volebnej podpory v období výraznej politickej nestability... 

Záver: PZ SR je na tom skutočne tak zle, ako nevedeli akceptovať naši drahí čitatelia. Pre nás je to však dobrá správa: čím horšie je na tom buržoázna polícia, tým ľahšie bude zvrhnutie súčasnej diktatúry buržoáznej menšiny a jej nahradenie diktatúrou širokých más proletariátu.

Čítať ďalej»

štvrtok 2. februára 2012

Policajný zbor sa nám vyhráža vypočúvaním

V čase prebiehajúcich "gorilích" protestov majú príslušníci Policajného zboru SR tú drzosť hroziť nám vypočúvaním v súvislosti so zverejnením videoklipu, ktorý údajne obsahuje vyhrážky slovenským miliardárom vrátane osôb z prostredia finančnej skupiny Penta, ako je Jaroslav HAŠČÁK, Marek DOSPIVA či Jozef ORAVKIN. Našu nútenú odmlku dočasne prerušil istý kpt. Mgr. Martin BUNDA, ktorý nám z oficiálnej adresy pod doménou ministerstva vnútra zaslal dva maily (s hlavičkami vrátane údajov o odosielateľovi ich nájdete tu: 1, 2).

Martin Bunda <Martin.Bunda@minv.sk>     
24. januára 2012 11:22 
Komu: "revkomstrana@gmail.com" <revkomstrana@gmail.com>  
Vážený pán Eugen Pivoňka, 
Ak ste taký hrdina a revolucionár tak odhaľte svoju identitu. Je potrebné Vás vypočuť k poslednému videoklipu, ktorý bol uverejnený na stránke RKS. Pokiaľ si za tým stojíte tak sa určite ozvete. 
Kpt. Mgr. Bunda

Martin Bunda <Martin.Bunda@minv.sk>    
2. februára 2012 13:42 Komu: "revkomstrana@gmail.com" <revkomstrana@gmail.com> 

Vážený pán Eugen Pivoňka, 
Písal som Vám a myslel som si, že ste komunista – revolucionár , ale neozvali ste sa a tak si myslím, že ste zbabelec, ktorý vykrikuje spoza kríkov. Vaši predchodcovia by sa za Vás hanbili (Lenin,...). Ak by ste chceli zmeniť môj názor na Vás tak sa mi ozvete.    
Kpt. Mgr. Bunda

Pripadá nám priam komickou snaha príslušníkov polície nahnať strach odporcom finančnej oligarchie, ktorej všemocnosť sa konečne stáva tŕňom oku širokým masám slovenského ľudu. Jej panstvo ešte ochraňujú zákony kapitalistického režimu a režim chrániace silové zložky a z toho dôvodu na jeho bašty pristávajú zatiaľ len banány, dlaždice a zábavná pyrotechnika. Je však iba otázkou pomerne krátkeho času, kým protirečenia kapitalizmu prekročia kritickú hranicu, ktorou dozrejú objektívne podmienky socialistickej revolúcie.

K podstate nám doručeného mailu uvádzame len toľko, že sme ilegálnou organizáciou, ktorá sa nemá čo zapodievať názormi a subjektívnymi dojmami nejakých očividných zúfalcov z MV SR. Členovia RKS sú pripravení vypovedať pred orgánmi buržoázneho slovenského štátu, zároveň by však z ich strany očakávali istú mieru štábnej kultúry. Podľa našich informácií z prostredia PZ SR určité zložky buržoáznej polície disponujú údajmi k osobám členov RKS. Vzhľadom na túto skutočnosť by sme očakávali doručenie oficiálneho predvolania na výsluch a nie akési výkriky do tmy zo strany vyššie menovaného kapitána, ktoré, mimochodom, nie sú prvou komunikáciou svojho druhu buržoáznej moci s nami.

Napriek badateľnému vzrastu živelnosti musíme zatiaľ konštatovať len neveľkú mieru proletárskej uvedomelosti más. Bez ohľadu na to sme však presvedčení, že tieto odmietnu nátlak buržoáznych štátnych orgánov na kritikov finančnej oligarchie v súvislosti so zverejnením spomínaného videoklipu.



Súvisiace články:
Vylezte, buržuji / Вылезай, буржуи  
Protiburžoázna (Smrť buržujom!)  
Trafená hus zagágala 
Nevyhnutnosť revolučného násilia verzus stanovy KSS 

Otázka buržoázneho vlastníctva a program KSS 


Čítať ďalej»

Oneskorene k úmrtiu velikána a humanistu

Mnohí z našich čitateľov spozorovali, že RKS vykazuje v poslednom období navonok utlmenú aktivitu. Niektorí súdruhovia nám v znepokojení posielajú maily v snahe zistiť príčiny tohto stavu. Tie napriek prianiam našich neprajníkov nespočívajú v tom, že by RKS "pustila do gatí", ale v intenzite, v akej sa jej členovia venujú plneniu osobitných úloh brániacich periodickým publikačným aktivitám. V uplynulom období nám, pravda, bolo ľúto, že sme sa nevyjadrili k niektorým aktuálnym otázkam svetového politického diania. A keďže sa na isté udalosti predsa len akosi patrí zareagovať, pokúsime sa to aspoň stručne napraviť v tejto glose.

Dňa 17. decembra 2011 nás opustil velikán svetového významu, humanista a neochvejný bojovník za práva pracujúcich v podmienkach obkľúčenia svojej vlasti svetovým imperializmom. RKS sa skláňa pred jeho úsilím vybojovať pre svoj ľud spravodlivosť v rozmanitých stránkach jeho existencie. Jeho nasledovníkom praje veľa odhodlania v nasledovaní tohto svetlého vzoru.

Zatiaľ čo drahý vodca Kim Čong-Il prinášal svojmu ľudu radosť a blaho, o deň neskôr po dlhotrvajúcich zdravotných problémoch skonal Václav Havel, o ktorom možno povedať azda len presný opak. Napriek starej múdrosti, ktorá nás vyzýva hovoriť o mŕtvych len v dobrom, mu preto venoval mimoriadne výstižný článok Svaz Mladých Komunistů Československa. Aj z v článku uvedených dôvodov v rozpore s vyššie spomínaným apelom v prostredí našej organizácie opakovane zaznela srbochorvátska kliatba "Dabogda mu crna zemlja kosti izbacila!" – Bodaj by mu čiena zem vyhodila kosti!

Svet sa teda rozlúčil s oboma a nám zostáva len presvedčenie, že pri neodratnom dozrievaní objektívnych podmienok socialistickej revolúcie zvedie proletariát aj bez nich víťazný boj za nastolenie svojho panstva.
Čítať ďalej»

štvrtok 24. novembra 2011

Tragikomická inscenácia v podaní Ľubomíra GALKA

Ako sme boli písali v článku s názvom "K uctievaniu "obetí totalitného režimu" zo strany kruhov blízkych katolíckej cirkvi", každý, či už proletársky, alebo buržoázny štát, chráni svoje záujmy proti silám konajúcim proti jeho zriadeniu a bezpečnostným či hospodárskym záujmom. A ako píšeme v inom článku, kapitalistické zriadenie, ktoré všestranne potláča práva proletárskej väčšiny, chránia inštitúcie, tvoriace piliere buržoázneho militarizmu a byrokracie. Naopak, používanými metódami podobné, poslaním však absolútne protichodné úlohy plnia inštitúcie na ochranu socialistického zriadenia, prostredníctvom potlačenia práv buržoázie chrániace slobodu a bezpečnosť proletariátu, ktorý je v súčasnosti z ekonomických a s nimi súvisiacich dôvodov denno-denne vystavovaný existenčným ohrozeniam.

Aktuálny stav silových zložiek na kapitalistickom Slovensku charakterizuje rozklad plynúci zo vzájomných konfliktov jednotlivých buržoáznych mocenských skupín. Aj nedávne kauzy zverejnenia obsahu prepisov rozhovorov zachytených Vojenským obranným spravodajstvom (VOS) prostredníctvom informačno-technických prostriedkov (ITP) svedčia o vzájomne protichodných záujmoch vnútri buržoáznej triedy premietnutých do činnosti (jej slúžiacich) silových zložiek. Fakt, že kapitalistické médiá zverejňujú obsah jedného odposluchu novinárov za druhým, pripomína tragikomickú inscenáciu podľa scenára buržoázneho dramatika Samuela BECKETTA. Je evidentné, že ochrana utajovaných skutočností zo strany represívnych orgánov buržoáznej moci je na úrovní, ktorú predčia aj opatrenia detí v materskej škole STONOŽKA smerujúce k utajeniu poznatkov o polohe diery v plote ohradzujúcej vonkajší areál škôlky. Celý prípad tak dotvára obraz činnosti inštitúcií buržoázneho militarizmu do podoby potemkinovskej dediny.

Je nepochybné, že napriek rozvoju techniky a s tým spojenej vyššej úrovní tzv. SIGINT-u je hĺbka vzájomných rozporov záujmov buržoáznych mocenských skupín natoľko veľká, že inštitúcie buržoázneho militarizmu nie sú na využívanie ITP po viacerých stránkach zďaleka pripravené. Posledné kauzy spojené s medializáciou prepisov telefonických rozhovorov zachytených VOS svedčia o pokračujúcej demoralizácii silových zložiek na Slovensku, ktorého štátna moc nie schopná zabezpečiť podmienky, ktoré by ich motivovali ku kvalitnému výkonu služby v prospech aktuálne vládnucich vrstiev buržoázie. Zaostávanie týchto zložiek v oblasti motivácie a prípravy ich príslušníkov k zabezpečovaniu ochrany utajovaných skutočností spolu s ich neustálym technologickým napredovaním pri využívaní prostriedkov pohodlného vyťažovania informácií "na diaľku" vytvára bizarný obraz pripomínajúci riskantnú manipuláciu mentálne narušenej osoby so zbraňou – nikdy nevieš, koho vystrelený náboj zasiahne.

Posledné udalosti len potvrdzujú skutočnosť, že minister Ľubomír GALKO aka GRANKO od začiatku svojho pôsobenia na MO SR nemal elementárny rešpekt u svojich podriadených, ktorí mu za jeho chrbtom vytvárali rôznorodé skupiny založené na pestrofarebných mocenských záujmoch. Svedčia tiež o tom, že groteskná postavička GRANKA, oslepená informáciami z politického života podsúvanými riaditeľom vojenskej kontrarozviedky Pavlom BRYCHTOM, venovala viac pozornosti príprave na zákulisný politický boj, než snahe o vykostenie služieb od skupín, kontrolovaných mafiánom Robertom KALIŇÁKOM alias Mr. HARLEYOM.  Koniec koncov, snaha o ich dôkladné vykostenie by ani nemohla mať nádej na úspech, keďže ťaženie proti pevne etablovaným štruktúram s odstredivými tendenciami si vyžaduje človeka, ktorý má u príslušníkov ozbrojených síl väčší rešpekt ako kadejaký naivný poseroutka od regálov samoobsluhy.

Na záver sa žiada povedať, že v takom rozklade, ako súčasné piliere buržoázneho militarizmu na Slovensku, určite nebola Štátna bezpečnosť a Vojenská kontrarozviedka ani v roku 1989, keď bola proletárska moc v dôsledku dejinných procesov, ktoré sa začali v roku 1953, zákonite zdecimovaná a podľa niektorých hodnotení sa "zrútila ako domček z karát". A kam povedie súčasná situácia? Aktuálny stav armádnych služieb nie je dôsledkom individuálnych počinov jedného muža, ale výsledkom vnútorných protirečení kapitalistickej spoločnosti vedúcich k nevyhnutným rozkladným procesom v jej vnútri. V rámci nich bude protiváhu voči armáde, polícii a tajným službám kapitalistického Slovenska tvoriť organizovaný a (nielen) revolučnou teóriou vyzbrojený proletariát, ku ktorému sa skôr či neskôr začnú pridávať aj príslušníci a spolupracovníci demoralizovaných buržoáznych silových zložiek. O to jednoduchšia "misia" bude stáť pred revolučným proletariátom, o čo hlbší bude rozklad silových zložiek, slúžiacich nielen aktuálnemu režimu ako celku, ale aj parciálnym záujmom čoraz väčšmi rozdelených skupín vnútri vykorisťovateľskej triedy.

Môžu o nás vedieť, môžu nás rozpracúvať, môžu nás zastrašovať, my však nemáme dôvod na strach. Koleso dejín, ktoré prinesie víťazstvo proletariátu, sa zastaviť nedá!
Čítať ďalej»

sobota 19. novembra 2011

Aktuálna povaha a problémy kapitalistického hospodárstva

K napísaniu tohto článku ma priviedli viaceré tvrdenia, že situáciu v svetovej ekonomike a východiská z nej nemožno vysvetliť pomocou zastaraného pojmového aparátu a teórie marxizmu-leninizmu. Viacerí ľudia, s ktorými som mal tú česť diskutovať, tvrdia, že vhodné vysvetlenia a návody ponúkajú výhradne alternatívne ekonomické prístupy, ktoré rátajú s faktami ako 1. že svetovú ekonomiku ovláda len niekoľko subjektov (bánk či rodinných klanov), ktoré si podriadili celé štáty s ich politickým a hospodárskym životom či 2. že súčasný ekonomický systém je úžernícky, založený na fiktívnom kapitále a na ničím nekrytých peniazoch a pod.. Občas je až zábavné sledovať, ako sa mnohí usilujú znovuobjaviť už dávno známe fakty a ako vymýšľajú nové, často krkolomné vysvetlenia hospodárskych procesov miesto toho, aby siahli po existujúcich a spoľahlivých popisoch fungovania kapitalistického hospodárstva v epoche imperializmu.

Rozhodol som sa preto ponúknuť protiváhu rôznym „moderným“ vysvetleniam príčin svetovej hospodárskej krízy, kapitalistického znárodňovania a ďalších ekonomických faktov sumarizáciou vybraných poznatkov marxistickej politickej ekonómie. Článok je pritom (až na jeho posledný odsek) koncipovaný ako konfrontácia výňatkov z medializovaných informácií a kurzívou oddelených poznámok autora s citátmi a parafrázami z literatúry, uvedenej na konci článku.

1. Kto ovláda americkú a globálnu ekonomiku

V pomerne nedávnej minulosti inšpiroval vznik celého hnutia pokrokový film Zeitgeist, ktorý priniesol o. i. pre mnohých šokujúcu informáciu, že v pozadí politiky a hospodárstva USA dlhodobo stojí niekoľko amerických finančníckych rodín, ako Rockefellerovci, Rotschildovci, Morganovci či Warburgovci. Poznatky o úzkej skupine subjektov ovládajúcich globálnu ekonomiku prináša tiež nasledujúca (tu krátená) mediálna správa:

Nedávno boli Švajčiarskym federálnym technickým inštitútom ETH zverejnené výsledky analýzy prepojenia hospodársky najvplyvnejších nadnárodných spoločností, ktoré ovládajú globálnu ekonomiku. Rozbor vzťahov medzi 43 060 nadnárodnými korporáciami ukázal 1318 spoločností, najmä bánk, s vzájomne prepletenými vlastníckymi vzťahmi, ktoré vo svojich rukách sústreďujú ekonomickú moc. Tvoria akési tvrdé jadro, ktoré cez podiely v ďalších inštitúciách vlastní väčšinu najväčších a najziskovejších spoločností obchodovaných na burze a výrobných firiem. V tvrdom jadre je ešte tvrdšie Ďalšie rozmotávanie siete vlastníctva priviedlo k poznatku, že v tomto tvrdom jadre existuje ešte menšie a ešte tvrdšie jadro, akási superentita elitných spoločností. Tvorí ju 147 nadnárodných korporácií s takými pevnými vzťahmi, že by sme ich v slovníku fyzikov azda mohli označiť ako silné interakcie, ktoré umožňujú existenciu stabilných atómových jadier. Na spoločnom vlastníctve tejto špičky sa podieľajú všetci jej členovia, ktorí cez komplikovanú sieť vzťahov kontrolujú 40 percent všetkých svetových nadnárodných spoločností. Menej než jedno percento všetkých spoločností pritom ovláda štyridsať percent celej siete. Čelo tohto ekonomického „top twenty“ tvorí Barclays Bank, Capital Group, Fidelity Investments a AXA. Sú v nej aj JP Morgan Chase & Co. alebo Goldmann Sachs.


Čo na to „zastaralá“ marxisticko-leninská politická ekonómia? Svetovú kapitalistickú sústavu podľa nej aktuálne charakterizuje kapitalistické spoločenské zriadenie v jeho parazitickej – imperiálnej fáze. Jedným zo základných znakov tohto štádia rozvoja kapitalizmu je existencia finančného kapitálu (ktorý vznikol splynutím kapitálu finančného a priemyselného) a v dôsledku toho existencia finančnej oligarchie. Banky využívajú voľné peňažné prostriedky a začínajú priemyselným podnikom poskytovať krátkodobé a dlhodobé pôžičky, čím získavajú možnosť vplývať na činnosť podnikov a v rade prípadov aj určovať ich osud. Prostriedky bánk sa premiestňujú do priemyslu aj nákupov akcií a vytvorenia tzv. akciového systému, ktorý pri relatívne neveľkom objeme vlastného kapitálu dovoľuje kontrolovať mnohonásobne väčšie sumy cudzích kapitálov. Spolu s tým prebieha proces pohlcovania malých bánk veľkými a vytvárania monopolistických združení – bankových konzorcií.

Finančná oligarchia je podľa príručky politickej ekonómie neveľká skupina najväčších finančných kapitalistov, ktorí ovládajú priemyselné a bankové monopoly a fakticky vládnu v najdôležitejších odvetviach hospodárstva imperialistických krajín. V imperializme úzko súvisí proces sústreďovania výroby v najväčších podnikoch a vznik priemyselných monopolov so zväčšovaním bánk a vytváraním bankových monopolov. V niekoľkých bankách sa sústreďuje leví podiel všetkých vkladov. Bankami prechádzajú takmer všetky finančné operácie krajiny. Banky získavajú cenné papiere rôzneho druhu, akcie rozličných spoločností a stávajú sa spolumajiteľmi priemyselných, obchodných a iných podnikov. Na druhej strane magnáti priemyselných podnikov vystupujú ako spolumajitelia bánk. Magnáti finančného kapitálu súčasne zastávajú vedúce miesta v bankových a priemyselných monopolistických podnikoch. Rast monopolov finančného kapitálu vedie k tomu, že v hospodárstve imperialistických krajín vládnu málopočetné finančné skupiny. Napríklad v hospodárstve USA panuje rad najväčších finančných skupín, ktoré kontrolujú stovky korporácií v rôznych odvetviach priemyslu, bankovníctva, poisťovníctva atď. Sú to Morganovci, Rockefellerovci, Du Pontovci a i.

Charakteristickou zvláštnosťou panstva finančnej oligarchie je to, že finanční magnáti disponujú nielen cudzou prácou, ale aj cudzím kapitálom. Táto kontrola sa dosahuje prostredníctvom akciovej formy kapitálu, ktorá sa v období imperializmu všade rozširuje a prináša finančnej oligarchii ohromné zisky. Panstvo finančnej oligarchie v hospodárskom živote kapitalistických štátov sa spája a doplňuje jej panstvom v politike a ideológii, pričom magnáti finančného kapitálu, ktorí si podriadili ekonomiku, určujú aj politiku kapitalistických štátov. Vo vládnych orgánoch imperialistických krajín hlavné funkcie zaberajú alebo bezprostrednej predstavitelia finančnej oligarchie, alebo jej platení agenti. Napr. v kapitalistických Spojených štátoch amerických sa slovami J. V. Stalina vykorisťované masy nezúčastňujú a nemôžu sa zúčastniť na správe krajiny, už aj preto nie, že i za najdemokratickejších poriadkov za kapitalizmu nezostavuje vlády ľud, ale Rotschildovia a Stinnesovia, Rockefellerovia a Morganovia.

2. Akciovky, cenné papiere a fiktívny kapitál

V prostredí progresívne zmýšľajúceho obyvateľstva sa často diskutuje o fiktívnej povahe kapitalistickej ekonomiky, či už vo vzťahu ku krytiu peňazí, alebo vo vzťahu k reálnemu kapitálu, na ktorý sa v období pretrvávajúcej hospodárskej krízy zákonite začína orientovať stále viac a viac ľudí. Čo vraví na tieto problémy marxisticko-leninská ekonomická teória?

K podriadeniu mnohých podnikov a spoločností magnátmi monopolistického kapitálu preniknutím akciových spoločností, ktoré kontrolujú, do iných spoločností, slúži podľa citovanej príručky tzv. akciový systém. Akciový systém spočíva v tom, že vedúca – materská spoločnosť kúpi kontrolný balík akcií inej – dcérskej spoločnosti, ktorá si zasa podriaďuje vnukovské spoločnosti. Dôsledné uplatnenie akciového systému vedie k tomu, že materská spoločnosť podriadením si jednej spoločnosti prostredníctvom inej uskutočňuje kontrolu nad rozširujúcou sa pyramídou spoločností. Skupina finančných magnátov materskej akciovej spoločnosti disponuje kapitálmi celého radu iných akciových spoločností, ktoré v súhrne mnohonásobne prevyšujú ich vlastné prostriedky. Napríklad rodina amerických miliardárov – Rockefellerovcov – v prvej polovici 70. rokov XX storočia kontrolovala vlastným kapitálom, ktorý činil 5 mld dolárov, okolo 125 mld dolárov. Rodina amerického finančného magnáta Morgana o menšom počte členov rodiny ako kontrolovala podľa toho istého prameňa asi 170 mld dolárov cudzieho kapitálu.

Na kontrolu kapitálu akciovej spoločnosti nie je potrebné vlastniť kontrolný balí akcií. Formálne ide o balík 51% akcií, pretože však faktickú moc majú v akciových spoločnostiach majitelia veľkých akcií a masa drobných akcionárov reálne nemá vplyv na finančnú a výrobnú činnosť monopolov, podľa údajov z obdobia vydania citovanej príručky stačilo monopolom na kontrolu tej či onej spoločnosti zväčša len 15 – 20%, v niektorých prípadoch aj menší podiel akcií. Väčšina drobných akcionárov nemá nijakú úlohu v riadení akciových spoločností, pretože ich riadiace orgány sa formálne volia na valných zhromaždeniach akcionárov, kde každý disponuje počtom hlasov, úmerným množstvu akcií, ktoré vlastní.

Spojením mnohých individuálnych kapitálov a sústredením finančných úspor mnohých vkladateľov prostredníctvom predaja akcií vzniká akciový kapitál. Ten je formálne kapitálom odosobneným, pretože je vlastníctvom akciovej spoločnosti ako celku, nie jednotlivých členov. V skutočnosti ním však prostredníctvom kontrolného balíka akcií disponujú najväčší finanční magnáti. Akciový kapitál vystupuje na jednej strane v podobe reálneho výrobného kapitálu (nástrojov a pracovných predmetov, prevádzkových budov atď.), ktorý funguje vo výrobe. Na druhej stane nachádza svoje vyjadrenie v cenných papieroch akciovej spoločnosti – v akciách (účastinách) a dlhopisoch (obligáciách; dlžobných úpisoch vydávaných štátom alebo podnikom pri vypísaní dlžobnej pôžičky za stanovených podmienok, ktoré ich majiteľom na rozdiel od akcií nedávajú právo hlasovať na schôdzach akcionárov), ktoré sú zvláštnym „titulom vlastníctva“ a ktoré zároveň vystupujú v podobe papierových duplikátov skutočného kapitálu. Akcie, dlhopisy a iné cenné papiere, ktoré prinášajú ich majiteľom príjem, tvoria fiktívny kapitál. Akcie a dlhopisy obiehajú nezávisle od pohybu reálneho kapitálu podnikov. Suma kapitálu, ktorú predstavujú cenné papiere, je zvyčajne podstatne vyššia ako skutočný kapitál vložený v podnikoch akciových spoločností.

Fiktívny kapitál nie je reálnym bohatstvom a neplní nijakú funkciu v národnom hospodárstve. Jeho iluzórnosť možno pozorovať v čase burzových krachov, keď sa akcie a dlhopisy znehodnocujú o mnoho miliárd peňažných jednotiek, hoci skutočné spoločenské bohatstvo sa pritom nezmenšuje. Výhody toho, kto vlastni fiktívny kapitál sa zreálňujú tým, že je oprávnený pravidelne dostávať nadhodnotu, ktorá vzniká v rámci kapitalistickej výroby. Držiteľ akcií dostáva každoročne príjem v podobe dividendy a majiteľ dlhopisov v podobe úrokov. Pohyb cenných papierov sa uskutočňuje na burze cenných papierov. Zníženie alebo zvýšenie predajnej ceny akcii a dlhopisov a špekulácia s akciami a dlhopismi je efektívnym prostriedkom obohatenia veľkej buržoázie na úkor malých a stredných držiteľov cenných papierov. Fiktívny kapitál rastie v kapitalizme nepomerne rýchlejšie ako skutočný kapitál. J. V. Stalin uvádza fakt, že je emisia cenných papierov najdôležitejším úkonom finančného kapitálu, ako jednu zo základných čŕt imperializmu, v ktorom prebieha koncentrácia kapitálu do rúk monopolov. Rast fiktívneho kapitálu je vyvolaný širokým rozvojom akciovej formy kapitalistických podnikov, rastom príjmov z cenných papierov v súvislosti so zvýšením ziskov monopolov a znížením úrokovej miery z pôžičiek, ako aj rastom štátneho dlhu.

3. Rentieri a ich obete

Veľa sa špekuluje o tom, aká je ekonomická podstata rozširovania EÚ, keď sa každá z novoprijatých krajín podrobí neokolonizačným metódam finančnej oligarchie rozvinutých kapitalistických krajín. Privatizácia priemyslu, systému vzdelávacieho a zdravotníckeho systému či sociálneho a zdravotného poistenia, to všetko je založené na rentierskom základe politiky. Ide o rovnaký princíp, na základe ktorého v kapitalistickej spoločnosti epochy imperializmu fungujú extrémne parazitické vrstvy kapitalistov, podnikajúce výhradne s fiktívnym kapitálom. Ponímanie rentierstva v marxistickej politickej ekonómii dáva odpovede napr. na otázky, prečo francúzske a nemecké banky požičiavali Grécku, čo bude s Gréckom po reštrukturalizácii dlhu či vo všeobecnosti, aká je povaha hospodárskych procesov v krajinách pod diktátom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky.

Zisky akciovej spoločnosti (okrem prostriedkov určených na rozšírenie výroby, na doplnenie rezervného kapitálu, okrem odmien manažmentu a daní) sa rozdeľujú medzi akcionárov vo forme dividendy na každú akciu. Z takýchto príjmov z cenných papierov, a tiež z úrokov z peňažných kapitálov, poskytovaných ako pôžičky, žije najparazitickejšia vrstva kapitalistickej spoločnosti – rentieri. Zvýšenie počtu akcií a dlhopisov a zväčšenie ich celkovej hodnoty svedčí podľa citovanej príručky o raste rentierov, ktorí definitívne stratili kontakt s výrobou a žijú len z príjmov z cenných papierov. Rozdvojenie akciového kapitálu je súčasne jasným príkladom fetišizácie kapitalistických výrobných vzťahov, pretože poberanie príjmu z cenných papierov vytvára ilúziu, akoby zisk vznikol bez výroby a nezávisle od nej. Rentieri získavajú svoje príjmy špekulačnou hrou a „strihaním kupónov“ a ich zamestnaním je, Leninovými slovami, nečinnosť. V epoche imperializmu vznikajú celé rentierske a úžernícke štáty, ktorých finančná oligarchia sa okrem privlastňovania monopolných ziskov vnútri krajín obohacuje i na úkor iných, predovšetkým menej rozvinutých štátov. Rentierske štáty používajú nové formy neokolonializmu (súhrn ekonomických, politických a ideologických prostriedkov používaných imperialistickými štátmi s cieľom nepripustiť samostatnosť a hospodársku nezávislosť menej rozvinutých štátov), pokúšajú sa dostať národy samostatných štátov do finančnej závislosti a zvečniť ich okrádanie v záujme obohacovania kapitalistických monopolov. Kapitalistické monopoly si privlastňujú značný podiel národného dôchodku týchto krajín v podobe ziskov z priamych investícií, zotročujúcich pôžičiek, poistenia, dopravných a iných služieb, ktoré poskytujú dlžníckym krajinám.

Kapitalistický štátny úver je úver, ktorý získava buržoázny štát prostredníctvom pôžičiek. Medzinárodný úver zasahuje ekonomické vzťahy medzi kapitalistickými krajinami a poskytuje sa tak v podobe obchodného, ako aj bankového úveru. Je nástrojom konkurenčného boja medzi kapitalistami rôznych krajín o výhodnejšie odbytové trhy, ziskovejšie vklady kapitálu a lacnejšie zdroje surovín. Tento úver používajú imperialistické štáty ako nástroj vykorisťovania, ekonomického útlaku a politického podmanenia si národov menej vyspelých krajín.

4. Prečo dochádza k hospodárskej kríze?

Do istej miery správne, aj keď vo rozdielnej miere úplné odpovede na otázku, prečo sa zhruba v roku 2008 začala svetová hospodárska kríza, ktorá následne viedla ku krízam rozpočtovým, ponúkajú mnohí bez toho, aby vedeli, že vlastne opakujú čiastkové závery marxisticko-leninskej teórie o kapitalistických cykloch a o hospodárskej kríze z nadvýroby.

Kapitalistický cyklus je vývoj kapitalistickej výroby v smere na seba nadväzujúcich fáz: kríza, depresia, oživenie a rozmach. Súhrn fáz od jednej krízy po druhú tvorí kapitalistický cyklus. Základom cyklického rozvoja kapitalistickej výroby je hospodárska kríza z nadvýroby ako hlavná fáza kapitalistického cyklu. Každá kríza završuje jeden cyklus a je začiatkom nového cyklu. V podmienkach súčasného kapitalizmu môžu pokusy buržoázneho štátu regulovať ekonomiku, narušiť následnosť fáz a niektoré jeho fázy môžu aj chýbať. Opatrenia, ktoré prijíma štát, nemôžu však odstrániť cyklický charakter kapitalistickej výroby a jej hlavnú fázu – krízu. Hospodársku krízu charakterizuje vyhrotenie všetkých protirečení kapitalistickej ekonomiky, ich dočasné násilné riešenie. Hospodárska kríza sa prejavuje v nadvýrobe tovarov a v prudkom zostrení ťažkostí s ich odbytom. Podniky sa buď zatvárajú, alebo značne obmedzujú výrobu tovarov, rastie masová nezamestnanosť, prudko klesá životná úroveň pracujúcich, obchod upadá, narúšajú sa peňažné a bankové vzťahy a dochádza k bankrotu priemyselných, obchodných a bankových firiem.

Príčinou hospodárskych kríz z nadvýroby je základné protirečenie kapitalizmu – protirečenie medzi spoločenským charakterom výroby a súkromnokapitalistickou formou privlastňovania výsledkov výroby. Toto protirečenie sa prejavuje v anarchii kapitalistickej výroby, v neustálom narušovaní proporcií v ekonomike kapitalistických krajín, v antagonistickom protirečení medzi výrobou a spotrebou, medzi buržoáziou a proletariátom. V priebehu kapitalistickej reprodukcie sa nevyhnutne odhaľuje nezmieriteľné protirečenie medzi cieľom kapitalistickej výroby a prostriedkami na jeho dosiahnutie. Kapitalisti v honbe za ziskom bezhranične rozširujú výrobu a vrhajú na trh stále väčšie množstvo tovarov. Súčasne zvyšujú stupeň vykorisťovania pracujúcich a snažia sa držať mzdu na najnižšej úrovni. V dôsledku toho kúpyschopný dopyt pracujúcich zaostáva za výrobnými možnosťami a zmenšuje sa v porovnaní so stále rastúcim objemom výroby. To nevyhnutne vedie k ťažkostiam pri realizácii tovarov, ktoré boli vyrobené v kapitalistických podnikoch. Tie zostávajú nepredané, podniky nemôžu uhradiť svoje náklady, a teda nemôžu pokračovať vo výrobe. V dôsledku toho sa narušuje výrobný proces v podnikoch, v odvetviach a v celej ekonomike. Z hospodárskej krízy sa kapitalisti dostávajú ničením časti výrobných síl (zatvárajú podniky, ničia tovary), stupňovaním vykorisťovania pracujúcich a obnovou fixného kapitálu, ktorá je základom východiska z krízy. Hospodárske krízy sa prejavujú vo všetkých sférach hospodárskeho života kapitalistickej spoločnosti (vo výrobe, rozdeľovaní, výmene a v spotrebe, v priemysle a poľnohospodárstve) a rozširuje sa ba celú svetovú kapitalistickú sústavu. Krízy vedú k štátnomonopolistickému kapitalizmu, k militarizácii ekonomiky, k inflácii a k ďalšiemu rastu protirečení v procese kapitalistickej reprodukcie.

5. Dôsledky krízy kapitalistické znárodňovanie

O podstate kapitalistického znárodňovania, ktoré niekto dokonca považuje za znak nového spoločenského zriadenia či popretia základov kapitalizmu, koluje veľa mýtov. Kapitalistické znárodňovanie sa spomína najmä v súvislosti so záchranou bánk a ďalších podnikov v dôsledku hospodárskej krízy. Čoraz častejšie sa záchrana bánk skloňuje aj v súvislosti s riešením dôsledkov rozpočtových problémov kapitalistických štátov, ktoré padli a padnú za obeť úžerníckym kapitalistickým monopolom (Grécko, Taliansko...). Banky, ktoré týmto štátom požičali peniaze, budú zachraňovať imperialistické štáty ovládané tými istými veľkoburžujmi, ako tými, ktorí sú majiteľmi spomínaných bánk. Podáva „zastaralá“ marxisticko-leninská politicko-ekonomická teória nejaké vysvetlenie týchto procesov?

Podľa citovanej príručky je kapitalistické znárodnenie odovzdaním podnikov a odvetví výroby, ktoré sú majetkom jednotlivých kapitalistov, alebo ich združení, do vlastníctva buržoázneho štátu. Podstata kapitalizmu sa v dôsledku toho nemení, lebo vykorisťovanie práce zostáva, ale buržoázny štát vystupuje ako súhrnný kapitalista. Zvyčajne sa znárodňujú tie podniky alebo odvetvia výroby, ktoré sú v ťažkej hospodárskej situácii, nie sú dostatočne ziskové alebo sú stratové a potrebujú značné investície na svoje znovuvybavenie. Buržoázny štát zachraňuje kapitalistov pred bankrotom a štedro vypláca majiteľom znárodňovaných podnikov ich plnú hodnotu, ba často po mnohé roky aj úroky. Znárodnené podniky spravidla riadia ich bývalí majitelia, za čo dostávajú obrovské platy. Nezriedka po tom, čo štát z rozpočtu (t. j. z daní pracujúcich) znova vybaví podniky a zvýši ich rentabilitu, opäť ich odovzdá do vlastníctva jednotlivých kapitalistov alebo monopolov. Tento predaj štátnych podnikov sa uskutočňuje spravidla za veľmi nízke ceny. Takto sa monopoly obohacujú na znárodnení i na reprivatizácii, t. j. na odovzdaní štátnych podnikov do súkromných rúk.

6. Dôsledky krízy – rozvoj štátnomonopolistického kapitalizmu

S kapitalistickým znárodňovaním súvisí pojem štátnomonopolistického kapitalizmu, čo je taká forma monopolistického kapitalizmu, pre ktorú je charakteristické spojenie sily kapitalistických monopolov s mocou buržoázneho štátu s cieľom zachovať a upevniť kapitalistické zriadenie, dosahovať maximálne zisky, potláčať revolučné robotnícke a národnooslobodzovacie hnutie a rozpútavať dobyvačné vojny. Ekonomickým základom štátnomonopolistického kapitalizmu je mimoriadne zospoločenštenie výroby v kapitalizme, sústredenie obrovských kapitálov v rukách najväčších monopolov, čo vedie k nebývalému upevneniu ich moci. Kým v počiatočnom období rozvoja monopolistického kapitalizmu buržoázny štát bezprostredne nezasahoval do kapitalistického hospodárstva a rozšírená reprodukcia sa v zásade uskutočňovala bez priamej účasti štátneho aparátu, v období všeobecnej krízy kapitalizmu veľké monopoly využívajú vo svojom záujme zasahovanie štátu do hospodárskeho života krajiny i celý aparát štátnej moci. Štát v imperialistických krajinách vystupuje ako jeden z najdôležitejších prostriedkov zachraňovania zahnívajúceho kapitalistického zriadenia. V krajinách, kde vládne štátnomonopolistický kapitalizmus, neslabnú sociálne konflikty, naopak, nezmieriteľné protirečenia rozkladajú kapitalistickú spoločnosť. Kapitalistické monopoly všemožne hľadajú východisko v ešte väčšom využívaniu štátu proti ľudovým masám a v nástupe reakcie. Robotnícka trieda a všetci pracujúci zasa hľadajú východisko v podstatnej zmene podmienok hmotného a duševného života spoločnosti, zjednocujú a organizujú svoje sily, aby navždy skoncovali s kapitalizmom. Túto úlohu uľahčuje skutočnosť, že hŕstka veľkých monopolistov v honbe za vysokými ziskami si postavila proti sebe nielen široké vrstvy pracujúcich, ale aj značnú časť drobnej a strednej buržoázie. Dialektika štátnomonopolistického kapitalizmu je taká, že namiesto upevnenia kapitalistického systému, s ktorým počíta buržoázia, táto forma kapitalizmu ešte viac vyostruje protirečenia kapitalizmu, otriasa jeho základmi.

7. Dôsledky krízy – inflácia

Začnime opäť niekoľkými citátmi:

Ekonóm Pavel Staněk v rozhovore pre aktuality.sk: Najskôr to bude tzv. riadená inflácia na úrovni 8, 10, 15 percent a keď nezaberie, použijú ako hlavný vojnový nástroj hyperinfláciu. To znamená infláciu na úrovni 20, 30, 40 percent ročne.

Predseda parlamentného Výboru pre financie a rozpočet v
článku na svojom blogu: Eurolídri chcú v eurovale „z jedného eura urobiť päť”. Ak tomu nezabránime, hyperinflácia je len otázkou času.


Fiktívnosť kapitalistickej ekonomiky podľa marxistickej politickej ekonómie dotvára kríza menovo-finančného systému kapitalizmu, ktorým je prudké narušenie menových a finančných vzťahov tak v celom kapitalistickom hospodárstve, ako aj v jednotlivých kapitalistických krajinách. Tá bola historicky podmienená akútnym zaostávaním zásob zlata a jeho zameniteľov za rastom svetového platobného obratu. Ako sa dozvedáme z marxistickej politickej ekonómie, nové systémy, ktoré zamenili krytie mien, nemôžu nahradiť reálne peniaze, akými je fyzické zlato, a teda nemôžu radikálne vyviesť menový systém kapitalizmu z krízového stavu, v ktorom sa ocitajú aj samé rezervné meny, na ktorých sa zakladá súčasný kapitalistický menovo-finančný systém. Žiadne opatrenia štátnomonopolistického charakteru nedokážu odvrátiť hroziace nebezpečenstvo znehodnotenia dolára, ktoré vyvolá krízu celého menovo-finančného systému kapitalizmu.

Kríza menovo-finančného systému kapitalizmu je spojená so stálym rozpočtovým deficitom, ostrejším prepukaním menovo-finančných kríz, drahotou a infláciou, ktoré sú chronickou chorobou mnohých kapitalistických krajín. Inflácia je pritom preplnenie kanálov peňažného obehu sumou papierových peňazí, ktorá je nadbytočná v porovnaní s potrebami tovarového obehu. Prebytok peňazí v obehu je obyčajne spojený so vznikom rozpočtového deficitu, keď buržoázny štát nie je schopný kryť z bežných zdrojov príjmov svoje prudko rastúce výdavky a je nútený pristúpiť k dodatočnému výdaju peňazí. Infláciou najviac trpí robotnícka trieda, reálna mzda ktorej prudko klesá v súvislosti s rastom cien spotrebných predmetov. Infláciou trpia aj drobní výrobcovia tovaru, pretože ceny ich produkcie rastú podstatne pomalšie ako ceny produkcie veľkých kapitalistických podnikov. Veľkoburžoázia sa vyhýba stratám z inflácie zvyšovaním cien svojich tovarov, predajom tovarov v zahraničí a premenou kapitálov na zlato, drahocennosti a zahraničné valuty. Veľkoburžoázia využíva úpadok malých a stredných podnikateľov, ktorí nevydržali inflačné otrasy, a skupuje za bagateľ ich podniky.

8. Záver – kam z konope?

Krízy prinášajú pracujúcim obrovské útrapy, prudko zvyšujú nezamestnanosť a značnej mase kapitalistických krajín hrozia hladom, biedou a vojnami, ktoré sú dôsledkom militarizácie ekonomiky imperialistických štátov a faktu, že imperializmus nedokáže riešiť svoje protirečenia mierovou cestou. Krízy však súčasne vyvolávajú odpor pracujúcich, spájajú a zjednocujú ich v boji proti kapitalistickému vykorisťovateľskému zriadeniu. Súčasný štátnomonopolistický kapitalizmus ako prejav snahy veľkoburžoázie upevniť kapitalizmus v čase jeho všeobecnej krízy je podľa Lenina najúplnejšou materiálnou prípravou socializmu, je tým stupňom historického rebríka, medzi ktorým a stupňom nazývaným socializmus niet nijakých medzistupňov.

Cesta určite nevedie cez voličskú podporu KSS alebo inej maloburžoáznej či buržoáznej strany. Dokonca vôbec nevedie cez buržoázny parlamentarizmus, aj keď by volebná účasť skutočne komunistickej strany, ak by taká na Slovensku existovala, nesporne mohla byť takticky zmysluplná a užitočná. V boji proti neobmedzenej moci monopolov sa, slovami Stalina, ukázalo, že obvyklé metódy robotníckej triedy – odborové organizácie a družstvá, parlamentné strany a parlamentný boj – sú úplne nepostačujúce. Ak nadviažem na Leninovu metaforu, medzistupňov medzi súčasným štádiom rozvoja kapitalizmu a socializmu niet, je však medzi nimi ostrá hranica, ktorá sa nazýva revolúciou. Oslabenie buržoázie vzájomnými bojmi vytvára predpolie pre frontálny útok na základne buržoáznej moci. A v tomto svetle možno východisko vidieť len v organizácii triedne uvedomelých – proletárskych skupín, ktoré sa budú cieľavedome a systematicky pripravovať na prekročenie spomínanej hranice, ku ktorej prídeme v čase, keď protirečenia kapitalizmu dosiahnu svoju maximálnu úroveň.

Semion Michajlovič

Literatúra:

A.V. Afanasjev, G. V. Donskoj, G. I. Libman: Politicko-ekonomický slovník. Definícia výrazov a hesiel z oblasti politiky a socialistickej ekonómie. Prel. J. Košnár. Praha : Pravda 1974, (orig. Politekonomičeskij slovar. Moskva : Izdateľstvo političeskoj literatury 1972)

Kol. autorov: Stručný filosofický slovník. Praha : Svoboda 1966

J. V. Stalin: Otázky leninizmu. Bratislava : Pravda 1951 (orig. Voprosy leninizma. Moskva : Ogiz, Gospolitizdat 1945)

Čítať ďalej»

streda 16. novembra 2011

Poučenie z novembrového víťazstva buržoázie a reakcie

Už dvadsiaty druhýkrát si budeme v podmienkach kapitalistickej diktatúry pripomínať deň boja za buržoáznu slobodu a demokraciu. Ide o akúsi zrkadlovo prevrátenú obdobu Víťazného februára, o (dočasné) novembrové víťazstvo buržoázie a reakcie nad pracujúcim ľudom. Zatiaľ čo buržoázia, ktorej november priniesol slobodu a demokraciu, má dôvod na oslavu, o proletariáte platí opak. Sloboda a demokracia pre vykorisťovateľov znamená preň obnovenie novodobého otroctva a vylúčenie z demokracie slúžiacej úzkym vrstvám kapitalistov. Kontrarevolučný prevrat, ktorý bol zákonitým vyústením procesov, ktoré sa začali v roku 1953, je vhodnou príležitosťou na zamyslenie nad tým, aké poučenie si máme my, komunisti, zobrať z týchto udalostí pri riešení aktuálnych problémov robotníckeho hnutia.

V tejto súvislosti sa ukazuje ako aktuálna predovšetkým potreba existencie silnej triednej – proletárskej strany, ktorá zjednotí predvoj robotníckej triedy v aktívnom boji za zvrhnutie režimu a za jeho nahradenie proletárskou diktatúrou. Strany, schopnej rozumieť teórii marxizmu-leninizmu, riadiť sa ňou v praxi a voliť správnu taktiku a stratégiu. A v neposlednom rade stranu, ktorá sa nezľakne nutnosti zaujať činorodú pozíciu pri uskutočňovaní násilnej spoločenskej zmeny a následne systematicky uplatňovať násilie voči triednemu nepriateľovi. Fakt, že túto úlohu prestala plniť KSSZ (a tiež KSČ), viedol v XX. storočí k pádu socializmu. Ak má vývoj dospieť k opätovnému nastúpeniu na cestu budovania socializmu, musia komunistické strany túto úlohu znovu začať plniť.

Môže túto rolu zohrať KSS? Isté pozitívne náznaky sú badateľné v rámci vývoja v SZM a radikalizácie nálad a vystupovania členov niektorých organizácií KSS. Napriek tomu, že (nielen) program (link na analýzu) a stanovy (link na analýzu) tejto strany jasne svedčia o jej maloburžoáznej povahe, azda by ktosi mohol podľahnúť dojmu, že v jej radoch prebieha pomalá boľševizácia. Cieľom tohto článku nie je podávať vyčerpávajúci prehľad o stave tejto organizácie, koniec-koncov, každý sa o ňom môže pri vyvinutí menšej námahy presvedčiť sám (stručnú bilanciu za rok 2009 sme v minulosti priniesli tu). Nebudeme tiež uvádzať citácie slov predsedu Jožka HRDLIČKU, ktorými sa hlási k reformistickým myšlienkam sociálneho štátu, sociálno-demokratickému programu tzv. socializmu pre 21. storočie, k napĺňaniu programu strany SMER či odsudzuje tzv. ľavicový extrémizmus. Nebudeme podrobnejšie pripomínať ani fakt rozkradnutia 47 miliónov korún z pokladne KSS z čias, keď bol HRDLIČKA ešte podpredsedom strany, ani skutočnosť, že jeho prostredníctvom jeden zo súčasných podpredsedov strany získal svoj post vo vedení strany a miesto na kandidátke vďaka sprostredkovaniu sponzorského daru, ktorý bol použitý v predchádzajúcej volebnej kampani.

Sčasti azda možno akceptovať tvrdenie, že predseda strany či ani jej vedenie nie je celá strana. Naozaj, osoba predsedu nie je totožná s celou, napriek mŕtvym dušiam a rozširujúcim sa radom odídencov stále ešte pomerne početnou členskou základňou KSS. Je však zároveň nepopierateľné, že je za svoje vedenie zodpovedná strana, ktorá ho opakovane zvolila a ktorú vedenie na základe tejto skutočnosti reprezentuje. Strana, ktorá si do svojho čela nezvolila iné, vhodnejšie osoby, ale ktorá konzervuje vo funkcii nevýrazného, neschopného a názorovo v nevídanej miere ohybného sociálneho demokrata. Nechajme však radšej tieto všeobecne známe fakty bokom a využime priestor tohto článku na niekoľko postrehov k nedávnym krokom KSS, ktorými sa budeme usilovať doplniť mozaiku informácií potrebných k vysloveniu úsudku, či je vôbec mysliteľné, aby táto strana začala napĺňať ciele, ktoré spomíname na začiatku tohto článku.

Horúcou témou posledných dní je skutočnosť, že na kandidátke KSS budú v nadchádzajúcich voľbách figurovať členovia strán, ako Úsvit, Združenie robotníkov Slovenska, Robotnícka strana ROSA či v súčasnosti už neexistujúceho Ľavicového bloku. Čo na tom, že na Slovensku dnes nie je zaregistrovaná žiadna proletárska, revolučná komunistická strana! Funkcionári spomínaných strán sa v zmysle viery, že nula sčítaná nulou činí viac než nulu, rozhodli pre integráciu „ľavicových“ síl pod značkou KSS. Socdemáci, reformisti, sociálfašisti, všetci svorne pod jednou strechou zjednocujú „ľavicu“ v boji za „lepšie postavenie pracujúcich“. A v akých podmienkach sa má to lepšie postavenie uskutočňovať, je zrejmé nielen z ich programov, ale aj z rôznych medializovaných vyjadrení týchto ľudí, ktorí ašpirujú na možnosť „ponúknuť slovenským voličom skutočnú ľavicovú alternatívu a program záchrany Slovenska“. Je evidentné, že Hrdličkovcov, Hoptovcov Kočnárovcov či Kalmanovcov nezjednocuje vôľa k deštrukcii kapitalistického systému, ale túžba po výhodách plynúcich z členstva v buržoáznom parlamente. A ak sa to nepodarí, budú sa usilovať zaútočiť na métu získania štátnej dotácie či aspoň vrátenia volebnej kaucie na základe 2% odovzdaných hlasov.

V súvislosti s vyššie spomínanou kauciou je zaujímavé, že „členovia KSS“ v dokumente „Pracovná syntéza návrhov členov“ žiadajú „zrušenie volebnej kaucie a odstránenie 5% nej kvóty pre vstup do NR SR, aby nedochádzalo k prepadnutiu hlasov a diskriminácii menších politických subjektov“. Ťažko sa orientovať v požiadavkách KSS, ktorej jej poslanci, medzi ktorých patril aj súčasný predseda strany, v čase jej účasti v parlamente podporili všetky opatrenia, ktoré smerovali k obmedzeniu možnosti malých strán pri ich účasti na politickom boji, vrátane príslušného Zákona č. 333/2004 Z.z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky (o výsledkoch hlasovania s menovitým zoznamom poslancov, ktorí zákon podporili, sa možno presvedčiť na tomto linku). Nuž čo, platí zrejme, že kým si bola KSS počas rokov 2002 – 2006 istá svojou pozíciou a snažila sa ju upevniť vylúčením menších z politického boja, dnes v pozícii menšieho kričí proti pravidlám, ktoré boli presadené aj s jej podporou. Potvrdzuje sa stará múdrosť, že kto druhému kope jamu, sám do nej spadne.

Mimochodom, vyššie spomínaný dokument s názvom „Pracovná syntéza návrhov členov“, s ktorými sa KSS mieni po voľbách obrátiť na vládu a parlament, môže opäť len vyvolať rozpaky u tých, ktorí aspoň okrajovo sledujú dianie v robotníckom hnutí. Desať bodov z dvanástich bolo totiž bezo zmeny okopírovaných zo skupiny na Facebooku „STOP KAPITALIZMU - 10 požiadaviek“, ktorej aktívni účastníci a nečlenovia KSS sa voči takémuto postupu ihneď ohradili. Dalo by sa povedať, že vydávanie cudzích myšlienok za svoje predstavuje v KSS už copypasterský tradičný folklór; veď nie tak dávno bol medializovaný podobný počin zo strany predsedu KSS Jožka HRDLIČKU.

O jeho osobe sme sa vyššie vyjadrili, že ide o nevýrazného, neschopného a názorovo v nevídanej miere ohybného sociálneho demokrata. Zlé jazyky pritom hovoria, že Jožko mení názory podľa toho, s kým sa naposledy stretol, a že pre zaistenie želaného správania je potrebné stretnúť sa s ním bezprostredne pred momentom, ktorý je v danej veci rozhodujúci. Krivdili by sme mu však, ak by sme tvrdili, že je celkom človekom bez názoru. Je známe, v akej miere preberá postoje Filipovcov, na ktoré nedá dopustiť a ktorých sa drží ako pes ježa – aj v tom spočíva istá miera jeho názorovej ustálenosti. Prakticky pred niekoľkými dňami, v čase, keď sme si pripomínali výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, bola medializovaná informácia o tom, že Generálna prokuratúra SR postúpila policajnému útvaru na preverenie vec možného porušenia ustanovenia trestného zákona o „jáchymovskej lži“ zo strany KSS. Jožko podľa očakávaní zvolil defenzívnu taktiku, keď sa nevyjadril k podstate činov, označovaných za „zločiny komunizmu“, pripísal ich však nie systému, lež jednotlivcom na čele štátu. Jeho pozícia je všetkým známa a skutočne sa v ničom sa nelíši od pozície českých „komunistov“ na čele KSČM.

V kontexte zhody s oficiálnou líniou KSČM si možno poľahky domyslieť, ako by sa Jožko vyjadril k priamo položenej otázke, ktorá by ho donútila vyjadriť sa k podstate tvrdení o „zločinoch komunizmu“: „Procesy přelomu 40. a 50. let KSČM odsuzuje jednoznačně jako selhání tehdejší moci. Neomlouvá je ani to, že byly zarámovány atmosférou pokračující studené války a bipolárního světa s hrozbou světové války v pozadí. Politická elita tehdejšího režimu volila takové prostředky boje proti svým skutečným či domnělým odpůrcům, které byly naprosto neadekvátní a porušovaly zásady humanity, právního státu a nejzákladnější lidská práva“. Darmo možno od nášho pokakančeka čakať niečo iné; jednak si nič iné nemyslí, jednak sa všemožnými silami snaží zamedziť tomu, aby niekto z jeho strany verejne vyslovil opak, a totiž že boli tieto skutky nevyhnutné a z pozície proletariátu správne. „Len aby nás pre boha nezakázali!“, taký je riadiaci princíp ideológie a mediálnej politiky KSS.

Nová oficiálna doktrína KSS zvaná „socializmom pre 21 storočie“ definitívne vytlačila myšlienky marxizmu-leninizmu (pozri napr. tento link). Veľkou inšpiráciou je pritom KSČM; stačí si porovnať napr. starší, ale Jožkom toľko vychvaľovaný volebný manuál tejto strany s oficiálnymi dokumentmi KSS. Všade samý rešpekt k pluralite vlastníckych foriem, k politickej pluralite a odmietanie násilia (vrátane triedneho boja, násilnej revolúcie a diktatúry proletariátu). Samý triedny zmier a všeľudová demokracia. Páni zrejme zabúdajú na to, že je každý štát organizovaným násilím jednej triedy proti druhej, a že zrušenie násilia, ktoré používa buržoázia proti proletariátu, je možné len násilím proletariátu na buržoázii. Zabúdajú tiež na to, že sa hlásaním plurality vlastníckych foriem vyčleňujú von z radov komunistov; veď cieľ zrušenia buržoázneho vlastníctva je definičnou vlastnosťou komunistu! Hovoriť o komunistovi, presvedčenom o tom, že „masové a plošné zoštátňovanie nevedie k prosperujúcej a sociálne spravodlivej spoločnosti“, má asi taký zmysel, ako hovoriť o buržoáznom liberálovi, odmietajúcom súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.

Oportunistický prúd v robotníckom hnutí, hlásajúci zmierenie tried a všeľudové blaho v podmienkach kapitalizmu, popierajúci nezmieriteľnosť protikladov vykorisťujúcich a vykorisťovaných a odmietajúci triedny boj, násilnú revolúciu a diktatúru proletariátu sa nazýva sociálnym reformizmom. Ako je známe, robotnícke hnutie sa pritom člení na tri hlavné prúdy: komunistický, spomínaný reformistický a anarchistický. Kam patrí KSS s jej oficiálnou politikou, je zrejmé. Situácia, za ktorej KSS a nesie názov „komunistická“, je podobná, ako keby „Budhistická univerzita Van Hanh“ niesla názov „Vysoká škola katechizmu Katolíckej cirkvi sv. Márie GORETTI“ .

Politika ústupkov buržoázii má u nás v Československu dlhé tradície, taký oportunizmus, aký je od jej založenia prítomný v poprevratovej komunistickej strane, však nebol vlastný ani DUBČEKOVI a spol. Početné vyjadrenia MARXA, ENGELSA, LENINA a STALINA o nutnosti boja proti oportunizmu a revizionizmu, ale aj konkrétna historická skúsenosť s príčinami pádu socializmu svedčia o tom, aké dôležité je stavať na stranu principiálnom, ideovo vyhranenom a triedne uvedomelom jadre. A reformista hrdličkovského typu nie je o nič lepší, ako pravicový liberál. Naopak, z hľadiska vytvárania spomínaného jadra nepochybne predstavuje škodnú.

Dá sa predpokladať, že napriek evidentnému vzostupu komunistických nálad v spoločnosti v nadchádzajúcich voľbách nezaznamenáme výrazný nárast podpory KSS. Pravda, voličská podpora ako taká nie je ukazovateľom, ktorý by sa dal priamo interpretovať ako ukazovateľ správnosti politiky komunistickej strany. Za podmienok, že sú komunistické idey v spoločnosti na vzostupe, ktorý je očividný nielen v internetových diskusiách, ale aj v náladách neinternetizovaného proletariátu, bude však neúspech jednoznačným signálom nesprávnosti politiky KSS; veď kedy inokedy, ako za podmienok nami všetkými pozorovanej radikalizácie politických postojov pracujúceho obyvateľstva sú lepšie podmienky pre úspech komunistickej strany?

A aká je podstata činov, ku ktorým sa tvrdošijne zdráha vyjadriť náš neochvejný revolucionár a vodca pracujúceho ľudu Jožko HRDLIČKA? Podstata spočíva zhruba v realizácii nasledujúceho presvedčenia: čím menej buržujov, ktorí stoja proletariátu v ceste pri vybudovaní socializmu, tým lepšie. A to aj za cenu ľudských životov, ktoré musia padať zákonite. A to mnohokrát aj v prípadoch, keď to mnohí nepovažujú za nutné, ale operatívno-taktická situácia si vyžaduje bezodkladné prijatie rozhodnutia; veď keď sa rúbe les, lietajú triesky. Nastolenie a udržanie socializmu je bez násilia na vykorisťovateľoch nemožné. Z hľadiska schvaľovania a nebodaj rizika pripravenosti k uplatňovaniu podobného prístupu môžeme generálnu prokuratúru a ďalšie štátne inštitúcie ubezpečiť, že súčasná KSS nepredstavuje pre systém žiadnu hrozbu. Akékoľvek obavy sú v tomto smere zbytočné.

V tejto súvislosti sa však zároveň ukazuje ako bytostne aktuálna otázka potreby skutočnej, revolučnej komunistickej strany. Strany, pripravenej na uplatňovanie spomínaného princípu, nevyhnutného k opätovnému víťazstvu pracujúceho ľudu nad buržoáziou a reakciou, ktorá aktuálne pripravuje oslavy dňa svojej slobody a demokracie. Okrem snáh o boľševizáciu KSS, ktorú už vzdali mnohí a ktorá možno nie je úplne nemožná, ale dozaista je z hľadiska stráveného času a vynaloženej energie neefektívna, sa ako schodné javia predovšetkým dva varianty postupu: 1. cieľavedomé, postupné, otvorené a „poctivé“ získavanie proletárov pre revolučné učenie robotníckej triedy s perspektívou, že strana v dohľadnej dobe podľa všetkého nebude zaregistrovaná, čo však ani nie je z hľadiska dosahovania bezprostredných cieľov robotníckeho hnutia v danej etape nevyhnutné a 2. paralelné rozpracovanie viacerých existujúcich politických strán s cieľom ich skrytého ovládnutia a následne okamžitého začatia uplatňovania premyslenej taktiky smerom k efektívnemu využitiu tohto subjektu v triednom boji. Oba prístupy, jeden takticky nevyhnutný a štandardný a druhý menej obvyklý, vnímame v túto chvíľu ako legitímne.
Čítať ďalej»

sobota 29. októbra 2011

Čo spôsobilo pád socializmu v XX. storočí?

V nadväznosti na mailovú komunikáciu s našim súdruhom odpovedáme na otázku, aké sú podľa mienky RKS príčiny pádu socializmu na konci XX. storočia. Odpoveď na túto otázku pripravila novo vymenovaná vedúca odboru ideológie a propagandy RKS súdružka Elena SLAVAKOVÁ.

Neustále sa stretávame s otázkou, prečo padol socializmus a prečo tu máme opäť kapitalizmus. Je to otázka, na ktorú musí odpovedať každý, kto chce opäť zvíťaziť v socialistickej revolúcii. Maloburžoázna KSS napríklad v tejto súvislosti nedokázala uskutočniť sebareflexiu ani kritickú analýzu. A to ani v náznaku. Napriek tomu, že ju od nej očakávali mnohí ľudia, ktorí túžia po systémovej zmene a preto sa orientovali na túto stranu.


Asi nikoho neprekvapí, ak začnem odpoveď, o ktorú ma požiadal súdruh PIVOŇKA, nasledovne. Každý si asi vie predstaviť, že ak proletariát vedie do víťazných bojov neochvejný vodca, ktorého zavraždia a štátnou doktrínou ho vyhlásia za samovládcu a tyrana, spôsobí to proletariátu fatálnu ranu. CHRUŠČOVOVA kritika súdruha STALINA na XX. zjazde mala presne taký efekt. Jej výsledkom bola, mierne povedané, výrazná demotivácia.

Otázkam zostrovania triedneho boja sme sa už venovali v článku „Dve výročia“. Ten je pri hľadaní odpovede na otázku v nadpise článku bytostne aktuálny. Na pripomenutie problematiky niekoľko citácií z diela súdruha STALINA (podľa STALIN, J. V. : Otázky leninizmu. BRATISLAVA : PRAVDA 1951). „Diktatúra proletariátu je najostrejšou formou triedneho boja“ – dozvedáme sa (tamtiež, s. 238). LENIN na rozdiel od BUCHARINA „učí, že triedy môžu byť úplne odstránené iba urputným triednym bojom, ktorý sa stáva za diktatúry proletariátu ešte urputnejším ako pred diktatúrou proletariátu“ (tamtiež, s. 239). „Odstránenie tried zmierňovaním triedneho boja a vrastaním kapitalistov do socializmu“ – taká je podľa súdruha STALINA formula BUCHARINA (tamtiež, s. 240), pravicového zradcu, špióna a sprisahanca proti štátu robotníkov a roľníkov.

Otázku zostrovania triedneho boja v socialistickej spoločnosti súdruh STALIN charakterizuje takto: „Ide o to, že socializmus úspešne útočí proti kapitalistickým živlom, že socializmus rastie rýchlejšie ako kapitalistické živly, že špecifická váha kapitalistických živlov klesá, a práve preto, že špecifická váha kapitalistických živlov klesá, vetria kapitalistické živly nebezpečenstvo a zosilňujú svoj odpor. A zosilniť odpor môžu dosiaľ nielen preto, že ich podporuje svetový kapitalizmus, ale aj preto, že – napriek poklesu ich špecifickej váhy, napriek tomu, že v porovnaní zo vzrastom socializmu ich pomerný rast klesá – absolútne kapitalistické živly predsa len rastú, a to im do istej miery predsa len umožňuje zhromažďovať sily, aby sa stavali na odpor vzrastu socializmu“ (tamtiež, s. 241).

Predstavme si situáciu, že kapitalistické živly zosilňujú svoj odpor voči socializmu a na ich prekonanie je nutné zostriť triedny boj. A za týchto podmienok zavraždia vodcu proletariátu a jeho vrahovia na XXII. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vyhlásia, že v ZSSR už nie je diktatúra proletariátu, ale že sa zakončila jeho transformácia na všeľudový štát. A že teda utícha triedny boj, keďže bol triedny nepriateľ (ktorý v skutočnosti naďalej zosilňuje svoj odpor) definitívne porazený. A že o dvadsať rokov bude obyvateľstvo krajín svetovej socialistickej sústavy žiť v komunizme, spoločnosti bez tried.

Ak bolo historickou zásluhou MARXA a ENGELSA, že komunizmus pretvorili z utopickej viery na vedecké učenie, LENINA a STALINA, že toto učenie teoreticky rozvinuli a prakticky uskutočnili, zásluhou CHRUŠČOVA bolo, že komunizmus premenil naspäť na utópiu a objekt posmeškov. Proletári nielenže videli, že žiaden všeľudový štát nie je na programe dňa a teda stratil vieru vo vybudovanie komunizmu. Zmierňovanie triedneho boja zároveň viedlo k víťazstvu nepriateľa, ktorý sa neúprosne chopil svojej príležitosti a zosilnil svoj odpor na maximum.

Ďalšie príčiny dočasného neúspechu socializmu spočívajú spočívajú v „nomenklatúrno-vykorisťovateľskej“ politike CHRUŠČOVA, ktorý chaoticky vnášal kapitalistické prvky do sovietskeho hospodárstva. V dôsledku toho sa v 60. rokoch rapídne znížil hospodársky rast ZSSR oproti porovnateľným predvojnovým rokom. CHRUŠČOV si dal za cieľ za každú cenu dohnať USA v poľnohospodárskej produkcii, čo viedlo ku krádežiam dobytku, zabíjaniu nedorastených kusov, k hospodársky neefektívnemu výkupu dobytku zo susedných oblastí, aby sa splnil vytýčený plán. Bežnou praxou CHRUŠČOVA pritom boli požiadavky, aby plán trojnásobne prekračoval dovtedajšiu produkciu, čo často nebolo ani možné splniť.

Aký mala táto politika efekt? Proletárovi bolo jedno, či drie na buržuja, alebo na novovytvorenú triedu „červenej buržoázie“ či „nomenklatúrnych vykorisťovateľov“. To sa zákonite odrazilo na efektivite práce, ktorú sa CHRUŠČOV usilovať direktívne zvýšiť. Raz ale darmo, zatiaľ čo súdruh STALIN dokázal nadchnúť pracujúce masy k nevídanej produktivite (spomeňme si 30. roky XX. str. v ZSSR či povojnové budovateľské nadšenie u nás), CHRUŠČOV svojou politikou dokázal presný opak. Tvrdil, že ak ZSSR v danom smere nedoženie Západ, je zbytočné nadchýnať ľudí pre ideu komunizmu. Pritom sám dokázal masy iba znechutiť protiproletárskou diktatúrou straníckej byrokracie a obrať ich o víziu vybudovania beztriednej spoločnosti.

CHRUŠČOV sa preslávil najmä jeho mániou v pestovaní kukurice. To bol spôsob, v ktorom videl jedinú šancu, ako riešiť hospodárske problémy ZSSR. Nariaďoval pestovať kukuricu na všetkej úrodnej pôde, namiesto zemiakov a obilia, navrhoval pestovať ju v Jakutsku a dokonca na Čukotke. Katastrofálna hospodárska politika CHRUŠČOVA viedla k likvidácii toho, čo proletariát pod vedením LENINA a STALINA s nadšením vybudoval. Rady v obchodoch, nedostatok tovaru a ďalšie produkty práce CHRUŠČOVOVA a jeho nasledovníkov – prostredníctvom toho sa kapitalisti usilujú diskreditovať socializmus. Nediskreditujú ale to, čo tvrdia, ale hospodársku politiku obdobia odovzdávania moci do rúk buržoázie.

Proletariát citlivo vnímal vznik novej vládnucej triedy; nomenklatúrnych vykorisťovateľov. K nim sa primkla reakčná časť inteligencie a robotník prestal byť považovaný za nositeľa najpokrokovejších ideí, ale, v lepšom prípade, za poloretardovaného nevzdelanca. Kam môže viesť „budovanie socializmu“ pri obnovení vykorisťovania? Akú má perspektívu budovanie socializmu, ak sa stiera vedúca úloha najpokrokovejšej triedy spoločnosti? Aký má pre proletára zmysel robiť na novú vládnucu triedu so záujmami, ktoré sú antagonické s jeho záujmami?

Úplatkárstvo, rodinkárstvo a protekčníctvo – to sú ďalšie z prejavov vlády „červených“ vykorisťovateľov. Celkový úpadok spoločnosti, strata viery v svetlé zajtrajšky proletariátu (kto rozumný by v ne veril za podmienok, ak im vládne nomenklatúrna byrokracia odtrhnutá od robotníckej triedy?). Hospodársky rozvrat, fenomén nedostatkového tovaru, okrádanie štátu na všetkých úrovniach. Úspechy triumfujúceho revizionizmu a pravicového oportunizmu. S miernymi výkyvmi až po GORBAČOVA a tragikomickú postavičku JAKEŠA postupné a neodvratné odovzdávanie moci do rúk buržoázie. Víťazstvo kontrarevolúcie.

Pád socialistickej sústavy a dočasné víťazstvo kapitalizmu potvrdzuje slová súdruha LENINA:, že „s reformistami a menševikmi vo vlastných radoch nemožno zvíťaziť v proletárskej revolúcii, nemožno ju uhájiť“. Potvrdilo sa, že správny princíp je LENINOVO : „jednota strany je nám nesmierne drahá, čistota zásad revolučnej sociálnej demokracie je nám však drahšia“. Predstavitelia tzv. stalinskej „úchylky“, obviňovaní z rozbíjania jednoty v strane, konali a konajú v súlade s učením marxizmu-leninizmu. Citované slová sa, prirodzene, vzťahujú aj na dianie v KSS, ktorej vedenie revolúcia nemilosrdne zmietne.

Napriek tomu, že revolučných komunistov často považujú za exotov či extrémistov, ktorí bažia po násilí, platí MARXOVO: „Choď si svojou cestou a ľudia nech si vravia čo chcú!“. Socializmus a komunizmus napriek dočasným neúspechom zvíťazí!
Vedúca odboru ideológie a propagandy
Elena SLAVAKOVÁ



Čítať ďalej»

streda 26. októbra 2011

Komunisti si urobili z miliardárov terče: článok v denníku Plus JEDEN DEŇ

Náš čitateľ si už dozaista zvyká na to, že Revolučná komunistická strana (RKS) bez servítky hovorí o historickej nevyhnutnosti uskutočnenia revolučných zmien, ktoré povedú k násilnému zvrhnutiu moci buržoázie, ku konfiškácii jej majetkov a k ustanoveniu diktatúry proletariátu. V nadväznosti na posledné video z dielne odboru propagandy RKS prinášame našim čitateľom článok v denníku Plus JEDEN DEŇ, ktorý vyšiel po krátkom rozhovore s novinárom Martinom MITOŠINKOM .

Komunisti si urobili z miliardárov terče

Zdroj: PLUS Jeden deň/MARTIN MITOŠINKA 26. október 2011, 08:19

Svojrázny protest proti slovenským veľkopodnikateľom podnikla neslávne známa Revolučná komunistická strana. Zobrazili ich vo videoklipe s terčmi na tvári. Strana neskrýva, že násilie môže byť cestou, ako zobrať boháčom ich majetok.

Zdroj: internet Patrik Tkáč:
Aj jeho si v klipe zobrali na mušku.

Revoluční komunisti na seba upútali pozornosť pred časom, keď doplnili k radikálnej piesni fotografie, ktoré jej dávali inú súvislosť. V piesni Smrť buržujom sa kedysi vyhrážali nepriamo obesením Ivete Radičovej, Mikulášovi Dzurindovi, Ivanovi Miklošovi či Robertovi Ficovi, alebo Jánovi Slotovi.

Teraz prichádzajú s „klipom“ k piesni Vylezte, buržuji! Na fotografiách sa striedajú tváre popredných podnikateľov: Vladimír Lexa, Slavomír Hatina, Zoroslav Kollár, Patrik Tkáč, Peter Korbačka, Ivan Jakabovič či Juraj Široký majú na tvárach dorobený terč ako pri pohľade cez zameriavač ostreľovača. Na stránke komunisti uvádzajú, že dielo je z produkcie odboru propagandy strany.

Radikáli: Príde čas...

HAŠČÁK:
Aj jeho si v klipe zobrali na mušku.
Foto: internet
„Osoby, zobrazené na videu, koncentrujú obrovskú časť bohatstva do svojich zločinných rúk... Je len otázkou času, kým im proletariát toto vlastníctvo, ktoré predpokladá obmedzenie vlastníctva iných, násilím zoberie,“ uviedol nám predstaviteľ strany Eugen Pivoňka.


Podnikatelia: Nekomentujeme

Boja sa pre klip naši veľkopodnikatelia? „Spoločnosť je prísne apolitická a na žiadnu takúto vec nebudeme reagovať,“ uviedla hovorkyňa J&T, teda firmy Jakaboviča a Tkáča, Nikol Kubaská. Martin Danko z Penty, ktorú vo videoklipe „zastupuje“ Marek Dospiva s Jaroslavom Haščákom, tiež na klip nechcel príliš reagovať. „Keby sme na to reagovali, popularizovali by sme takýchto ľudí,“ uviedol.


Eugen Pivoňka
Foto: internet
Čítať ďalej»