Tragikomická inscenácia v podaní Ľubomíra GALKA

Ako sme boli písali v článku s názvom "K uctievaniu "obetí totalitného režimu" zo strany kruhov blízkych katolíckej cirkvi", každý, či už proletársky, alebo buržoázny štát, chráni svoje záujmy proti silám konajúcim proti jeho zriadeniu a bezpečnostným či hospodárskym záujmom. A ako píšeme v inom článku, kapitalistické zriadenie, ktoré všestranne potláča práva proletárskej väčšiny, chránia inštitúcie, tvoriace piliere buržoázneho militarizmu a byrokracie. Naopak, používanými metódami podobné, poslaním však absolútne protichodné úlohy plnia inštitúcie na ochranu socialistického zriadenia, prostredníctvom potlačenia práv buržoázie chrániace slobodu a bezpečnosť proletariátu, ktorý je v súčasnosti z ekonomických a s nimi súvisiacich dôvodov denno-denne vystavovaný existenčným ohrozeniam.

Aktuálny stav silových zložiek na kapitalistickom Slovensku charakterizuje rozklad plynúci zo vzájomných konfliktov jednotlivých buržoáznych mocenských skupín. Aj nedávne kauzy zverejnenia obsahu prepisov rozhovorov zachytených Vojenským obranným spravodajstvom (VOS) prostredníctvom informačno-technických prostriedkov (ITP) svedčia o vzájomne protichodných záujmoch vnútri buržoáznej triedy premietnutých do činnosti (jej slúžiacich) silových zložiek. Fakt, že kapitalistické médiá zverejňujú obsah jedného odposluchu novinárov za druhým, pripomína tragikomickú inscenáciu podľa scenára buržoázneho dramatika Samuela BECKETTA. Je evidentné, že ochrana utajovaných skutočností zo strany represívnych orgánov buržoáznej moci je na úrovní, ktorú predčia aj opatrenia detí v materskej škole STONOŽKA smerujúce k utajeniu poznatkov o polohe diery v plote ohradzujúcej vonkajší areál škôlky. Celý prípad tak dotvára obraz činnosti inštitúcií buržoázneho militarizmu do podoby potemkinovskej dediny.

Je nepochybné, že napriek rozvoju techniky a s tým spojenej vyššej úrovní tzv. SIGINT-u je hĺbka vzájomných rozporov záujmov buržoáznych mocenských skupín natoľko veľká, že inštitúcie buržoázneho militarizmu nie sú na využívanie ITP po viacerých stránkach zďaleka pripravené. Posledné kauzy spojené s medializáciou prepisov telefonických rozhovorov zachytených VOS svedčia o pokračujúcej demoralizácii silových zložiek na Slovensku, ktorého štátna moc nie schopná zabezpečiť podmienky, ktoré by ich motivovali ku kvalitnému výkonu služby v prospech aktuálne vládnucich vrstiev buržoázie. Zaostávanie týchto zložiek v oblasti motivácie a prípravy ich príslušníkov k zabezpečovaniu ochrany utajovaných skutočností spolu s ich neustálym technologickým napredovaním pri využívaní prostriedkov pohodlného vyťažovania informácií "na diaľku" vytvára bizarný obraz pripomínajúci riskantnú manipuláciu mentálne narušenej osoby so zbraňou – nikdy nevieš, koho vystrelený náboj zasiahne.

Posledné udalosti len potvrdzujú skutočnosť, že minister Ľubomír GALKO aka GRANKO od začiatku svojho pôsobenia na MO SR nemal elementárny rešpekt u svojich podriadených, ktorí mu za jeho chrbtom vytvárali rôznorodé skupiny založené na pestrofarebných mocenských záujmoch. Svedčia tiež o tom, že groteskná postavička GRANKA, oslepená informáciami z politického života podsúvanými riaditeľom vojenskej kontrarozviedky Pavlom BRYCHTOM, venovala viac pozornosti príprave na zákulisný politický boj, než snahe o vykostenie služieb od skupín, kontrolovaných mafiánom Robertom KALIŇÁKOM alias Mr. HARLEYOM.  Koniec koncov, snaha o ich dôkladné vykostenie by ani nemohla mať nádej na úspech, keďže ťaženie proti pevne etablovaným štruktúram s odstredivými tendenciami si vyžaduje človeka, ktorý má u príslušníkov ozbrojených síl väčší rešpekt ako kadejaký naivný poseroutka od regálov samoobsluhy.

Na záver sa žiada povedať, že v takom rozklade, ako súčasné piliere buržoázneho militarizmu na Slovensku, určite nebola Štátna bezpečnosť a Vojenská kontrarozviedka ani v roku 1989, keď bola proletárska moc v dôsledku dejinných procesov, ktoré sa začali v roku 1953, zákonite zdecimovaná a podľa niektorých hodnotení sa "zrútila ako domček z karát". A kam povedie súčasná situácia? Aktuálny stav armádnych služieb nie je dôsledkom individuálnych počinov jedného muža, ale výsledkom vnútorných protirečení kapitalistickej spoločnosti vedúcich k nevyhnutným rozkladným procesom v jej vnútri. V rámci nich bude protiváhu voči armáde, polícii a tajným službám kapitalistického Slovenska tvoriť organizovaný a (nielen) revolučnou teóriou vyzbrojený proletariát, ku ktorému sa skôr či neskôr začnú pridávať aj príslušníci a spolupracovníci demoralizovaných buržoáznych silových zložiek. O to jednoduchšia "misia" bude stáť pred revolučným proletariátom, o čo hlbší bude rozklad silových zložiek, slúžiacich nielen aktuálnemu režimu ako celku, ale aj parciálnym záujmom čoraz väčšmi rozdelených skupín vnútri vykorisťovateľskej triedy.

Môžu o nás vedieť, môžu nás rozpracúvať, môžu nás zastrašovať, my však nemáme dôvod na strach. Koleso dejín, ktoré prinesie víťazstvo proletariátu, sa zastaviť nedá!

Čítať ďalej»

Aktuálna povaha a problémy kapitalistického hospodárstva

K napísaniu tohto článku ma priviedli viaceré tvrdenia, že situáciu v svetovej ekonomike a východiská z nej nemožno vysvetliť pomocou zastaraného pojmového aparátu a teórie marxizmu-leninizmu. Viacerí ľudia, s ktorými som mal tú česť diskutovať, tvrdia, že vhodné vysvetlenia a návody ponúkajú výhradne alternatívne ekonomické prístupy, ktoré rátajú s faktami ako 1. že svetovú ekonomiku ovláda len niekoľko subjektov (bánk či rodinných klanov), ktoré si podriadili celé štáty s ich politickým a hospodárskym životom či 2. že súčasný ekonomický systém je úžernícky, založený na fiktívnom kapitále a na ničím nekrytých peniazoch a pod.. Občas je až zábavné sledovať, ako sa mnohí usilujú znovuobjaviť už dávno známe fakty a ako vymýšľajú nové, často krkolomné vysvetlenia hospodárskych procesov miesto toho, aby siahli po existujúcich a spoľahlivých popisoch fungovania kapitalistického hospodárstva v epoche imperializmu.

Rozhodol som sa preto ponúknuť protiváhu rôznym „moderným“ vysvetleniam príčin svetovej hospodárskej krízy, kapitalistického znárodňovania a ďalších ekonomických faktov sumarizáciou vybraných poznatkov marxistickej politickej ekonómie. Článok je pritom (až na jeho posledný odsek) koncipovaný ako konfrontácia výňatkov z medializovaných informácií a kurzívou oddelených poznámok autora s citátmi a parafrázami z literatúry, uvedenej na konci článku.

1. Kto ovláda americkú a globálnu ekonomiku

V pomerne nedávnej minulosti inšpiroval vznik celého hnutia pokrokový film Zeitgeist, ktorý priniesol o. i. pre mnohých šokujúcu informáciu, že v pozadí politiky a hospodárstva USA dlhodobo stojí niekoľko amerických finančníckych rodín, ako Rockefellerovci, Rotschildovci, Morganovci či Warburgovci. Poznatky o úzkej skupine subjektov ovládajúcich globálnu ekonomiku prináša tiež nasledujúca (tu krátená) mediálna správa:

Nedávno boli Švajčiarskym federálnym technickým inštitútom ETH zverejnené výsledky analýzy prepojenia hospodársky najvplyvnejších nadnárodných spoločností, ktoré ovládajú globálnu ekonomiku. Rozbor vzťahov medzi 43 060 nadnárodnými korporáciami ukázal 1318 spoločností, najmä bánk, s vzájomne prepletenými vlastníckymi vzťahmi, ktoré vo svojich rukách sústreďujú ekonomickú moc. Tvoria akési tvrdé jadro, ktoré cez podiely v ďalších inštitúciách vlastní väčšinu najväčších a najziskovejších spoločností obchodovaných na burze a výrobných firiem. V tvrdom jadre je ešte tvrdšie Ďalšie rozmotávanie siete vlastníctva priviedlo k poznatku, že v tomto tvrdom jadre existuje ešte menšie a ešte tvrdšie jadro, akási superentita elitných spoločností. Tvorí ju 147 nadnárodných korporácií s takými pevnými vzťahmi, že by sme ich v slovníku fyzikov azda mohli označiť ako silné interakcie, ktoré umožňujú existenciu stabilných atómových jadier. Na spoločnom vlastníctve tejto špičky sa podieľajú všetci jej členovia, ktorí cez komplikovanú sieť vzťahov kontrolujú 40 percent všetkých svetových nadnárodných spoločností. Menej než jedno percento všetkých spoločností pritom ovláda štyridsať percent celej siete. Čelo tohto ekonomického „top twenty“ tvorí Barclays Bank, Capital Group, Fidelity Investments a AXA. Sú v nej aj JP Morgan Chase & Co. alebo Goldmann Sachs.

Čo na to „zastaralá“ marxisticko-leninská politická ekonómia? Svetovú kapitalistickú sústavu podľa nej aktuálne charakterizuje kapitalistické spoločenské zriadenie v jeho parazitickej – imperiálnej fáze. Jedným zo základných znakov tohto štádia rozvoja kapitalizmu je existencia finančného kapitálu (ktorý vznikol splynutím kapitálu finančného a priemyselného) a v dôsledku toho existencia finančnej oligarchie. Banky využívajú voľné peňažné prostriedky a začínajú priemyselným podnikom poskytovať krátkodobé a dlhodobé pôžičky, čím získavajú možnosť vplývať na činnosť podnikov a v rade prípadov aj určovať ich osud. Prostriedky bánk sa premiestňujú do priemyslu aj nákupov akcií a vytvorenia tzv. akciového systému, ktorý pri relatívne neveľkom objeme vlastného kapitálu dovoľuje kontrolovať mnohonásobne väčšie sumy cudzích kapitálov. Spolu s tým prebieha proces pohlcovania malých bánk veľkými a vytvárania monopolistických združení – bankových konzorcií.

Finančná oligarchia je podľa príručky politickej ekonómie neveľká skupina najväčších finančných kapitalistov, ktorí ovládajú priemyselné a bankové monopoly a fakticky vládnu v najdôležitejších odvetviach hospodárstva imperialistických krajín. V imperializme úzko súvisí proces sústreďovania výroby v najväčších podnikoch a vznik priemyselných monopolov so zväčšovaním bánk a vytváraním bankových monopolov. V niekoľkých bankách sa sústreďuje leví podiel všetkých vkladov. Bankami prechádzajú takmer všetky finančné operácie krajiny. Banky získavajú cenné papiere rôzneho druhu, akcie rozličných spoločností a stávajú sa spolumajiteľmi priemyselných, obchodných a iných podnikov. Na druhej strane magnáti priemyselných podnikov vystupujú ako spolumajitelia bánk. Magnáti finančného kapitálu súčasne zastávajú vedúce miesta v bankových a priemyselných monopolistických podnikoch. Rast monopolov finančného kapitálu vedie k tomu, že v hospodárstve imperialistických krajín vládnu málopočetné finančné skupiny. Napríklad v hospodárstve USA panuje rad najväčších finančných skupín, ktoré kontrolujú stovky korporácií v rôznych odvetviach priemyslu, bankovníctva, poisťovníctva atď. Sú to Morganovci, Rockefellerovci, Du Pontovci a i.

Charakteristickou zvláštnosťou panstva finančnej oligarchie je to, že finanční magnáti disponujú nielen cudzou prácou, ale aj cudzím kapitálom. Táto kontrola sa dosahuje prostredníctvom akciovej formy kapitálu, ktorá sa v období imperializmu všade rozširuje a prináša finančnej oligarchii ohromné zisky. Panstvo finančnej oligarchie v hospodárskom živote kapitalistických štátov sa spája a doplňuje jej panstvom v politike a ideológii, pričom magnáti finančného kapitálu, ktorí si podriadili ekonomiku, určujú aj politiku kapitalistických štátov. Vo vládnych orgánoch imperialistických krajín hlavné funkcie zaberajú alebo bezprostrednej predstavitelia finančnej oligarchie, alebo jej platení agenti. Napr. v kapitalistických Spojených štátoch amerických sa slovami J. V. Stalina vykorisťované masy nezúčastňujú a nemôžu sa zúčastniť na správe krajiny, už aj preto nie, že i za najdemokratickejších poriadkov za kapitalizmu nezostavuje vlády ľud, ale Rotschildovia a Stinnesovia, Rockefellerovia a Morganovia.

2. Akciovky, cenné papiere a fiktívny kapitál

V prostredí progresívne zmýšľajúceho obyvateľstva sa často diskutuje o fiktívnej povahe kapitalistickej ekonomiky, či už vo vzťahu ku krytiu peňazí, alebo vo vzťahu k reálnemu kapitálu, na ktorý sa v období pretrvávajúcej hospodárskej krízy zákonite začína orientovať stále viac a viac ľudí. Čo vraví na tieto problémy marxisticko-leninská ekonomická teória?

K podriadeniu mnohých podnikov a spoločností magnátmi monopolistického kapitálu preniknutím akciových spoločností, ktoré kontrolujú, do iných spoločností, slúži podľa citovanej príručky tzv. akciový systém. Akciový systém spočíva v tom, že vedúca – materská spoločnosť kúpi kontrolný balík akcií inej – dcérskej spoločnosti, ktorá si zasa podriaďuje vnukovské spoločnosti. Dôsledné uplatnenie akciového systému vedie k tomu, že materská spoločnosť podriadením si jednej spoločnosti prostredníctvom inej uskutočňuje kontrolu nad rozširujúcou sa pyramídou spoločností. Skupina finančných magnátov materskej akciovej spoločnosti disponuje kapitálmi celého radu iných akciových spoločností, ktoré v súhrne mnohonásobne prevyšujú ich vlastné prostriedky. Napríklad rodina amerických miliardárov – Rockefellerovcov – v prvej polovici 70. rokov XX storočia kontrolovala vlastným kapitálom, ktorý činil 5 mld dolárov, okolo 125 mld dolárov. Rodina amerického finančného magnáta Morgana o menšom počte členov rodiny ako kontrolovala podľa toho istého prameňa asi 170 mld dolárov cudzieho kapitálu.

Na kontrolu kapitálu akciovej spoločnosti nie je potrebné vlastniť kontrolný balí akcií. Formálne ide o balík 51% akcií, pretože však faktickú moc majú v akciových spoločnostiach majitelia veľkých akcií a masa drobných akcionárov reálne nemá vplyv na finančnú a výrobnú činnosť monopolov, podľa údajov z obdobia vydania citovanej príručky stačilo monopolom na kontrolu tej či onej spoločnosti zväčša len 15 – 20%, v niektorých prípadoch aj menší podiel akcií. Väčšina drobných akcionárov nemá nijakú úlohu v riadení akciových spoločností, pretože ich riadiace orgány sa formálne volia na valných zhromaždeniach akcionárov, kde každý disponuje počtom hlasov, úmerným množstvu akcií, ktoré vlastní.

Spojením mnohých individuálnych kapitálov a sústredením finančných úspor mnohých vkladateľov prostredníctvom predaja akcií vzniká akciový kapitál. Ten je formálne kapitálom odosobneným, pretože je vlastníctvom akciovej spoločnosti ako celku, nie jednotlivých členov. V skutočnosti ním však prostredníctvom kontrolného balíka akcií disponujú najväčší finanční magnáti. Akciový kapitál vystupuje na jednej strane v podobe reálneho výrobného kapitálu (nástrojov a pracovných predmetov, prevádzkových budov atď.), ktorý funguje vo výrobe. Na druhej stane nachádza svoje vyjadrenie v cenných papieroch akciovej spoločnosti – v akciách (účastinách) a dlhopisoch (obligáciách; dlžobných úpisoch vydávaných štátom alebo podnikom pri vypísaní dlžobnej pôžičky za stanovených podmienok, ktoré ich majiteľom na rozdiel od akcií nedávajú právo hlasovať na schôdzach akcionárov), ktoré sú zvláštnym „titulom vlastníctva“ a ktoré zároveň vystupujú v podobe papierových duplikátov skutočného kapitálu. Akcie, dlhopisy a iné cenné papiere, ktoré prinášajú ich majiteľom príjem, tvoria fiktívny kapitál. Akcie a dlhopisy obiehajú nezávisle od pohybu reálneho kapitálu podnikov. Suma kapitálu, ktorú predstavujú cenné papiere, je zvyčajne podstatne vyššia ako skutočný kapitál vložený v podnikoch akciových spoločností.

Fiktívny kapitál nie je reálnym bohatstvom a neplní nijakú funkciu v národnom hospodárstve. Jeho iluzórnosť možno pozorovať v čase burzových krachov, keď sa akcie a dlhopisy znehodnocujú o mnoho miliárd peňažných jednotiek, hoci skutočné spoločenské bohatstvo sa pritom nezmenšuje. Výhody toho, kto vlastni fiktívny kapitál sa zreálňujú tým, že je oprávnený pravidelne dostávať nadhodnotu, ktorá vzniká v rámci kapitalistickej výroby. Držiteľ akcií dostáva každoročne príjem v podobe dividendy a majiteľ dlhopisov v podobe úrokov. Pohyb cenných papierov sa uskutočňuje na burze cenných papierov. Zníženie alebo zvýšenie predajnej ceny akcii a dlhopisov a špekulácia s akciami a dlhopismi je efektívnym prostriedkom obohatenia veľkej buržoázie na úkor malých a stredných držiteľov cenných papierov. Fiktívny kapitál rastie v kapitalizme nepomerne rýchlejšie ako skutočný kapitál. J. V. Stalin uvádza fakt, že je emisia cenných papierov najdôležitejším úkonom finančného kapitálu, ako jednu zo základných čŕt imperializmu, v ktorom prebieha koncentrácia kapitálu do rúk monopolov. Rast fiktívneho kapitálu je vyvolaný širokým rozvojom akciovej formy kapitalistických podnikov, rastom príjmov z cenných papierov v súvislosti so zvýšením ziskov monopolov a znížením úrokovej miery z pôžičiek, ako aj rastom štátneho dlhu.

3. Rentieri a ich obete

Veľa sa špekuluje o tom, aká je ekonomická podstata rozširovania EÚ, keď sa každá z novoprijatých krajín podrobí neokolonizačným metódam finančnej oligarchie rozvinutých kapitalistických krajín. Privatizácia priemyslu, systému vzdelávacieho a zdravotníckeho systému či sociálneho a zdravotného poistenia, to všetko je založené na rentierskom základe politiky. Ide o rovnaký princíp, na základe ktorého v kapitalistickej spoločnosti epochy imperializmu fungujú extrémne parazitické vrstvy kapitalistov, podnikajúce výhradne s fiktívnym kapitálom. Ponímanie rentierstva v marxistickej politickej ekonómii dáva odpovede napr. na otázky, prečo francúzske a nemecké banky požičiavali Grécku, čo bude s Gréckom po reštrukturalizácii dlhu či vo všeobecnosti, aká je povaha hospodárskych procesov v krajinách pod diktátom Medzinárodného menového fondu a Svetovej banky.

Zisky akciovej spoločnosti (okrem prostriedkov určených na rozšírenie výroby, na doplnenie rezervného kapitálu, okrem odmien manažmentu a daní) sa rozdeľujú medzi akcionárov vo forme dividendy na každú akciu. Z takýchto príjmov z cenných papierov, a tiež z úrokov z peňažných kapitálov, poskytovaných ako pôžičky, žije najparazitickejšia vrstva kapitalistickej spoločnosti – rentieri. Zvýšenie počtu akcií a dlhopisov a zväčšenie ich celkovej hodnoty svedčí podľa citovanej príručky o raste rentierov, ktorí definitívne stratili kontakt s výrobou a žijú len z príjmov z cenných papierov. Rozdvojenie akciového kapitálu je súčasne jasným príkladom fetišizácie kapitalistických výrobných vzťahov, pretože poberanie príjmu z cenných papierov vytvára ilúziu, akoby zisk vznikol bez výroby a nezávisle od nej. Rentieri získavajú svoje príjmy špekulačnou hrou a „strihaním kupónov“ a ich zamestnaním je, Leninovými slovami, nečinnosť. V epoche imperializmu vznikajú celé rentierske a úžernícke štáty, ktorých finančná oligarchia sa okrem privlastňovania monopolných ziskov vnútri krajín obohacuje i na úkor iných, predovšetkým menej rozvinutých štátov. Rentierske štáty používajú nové formy neokolonializmu (súhrn ekonomických, politických a ideologických prostriedkov používaných imperialistickými štátmi s cieľom nepripustiť samostatnosť a hospodársku nezávislosť menej rozvinutých štátov), pokúšajú sa dostať národy samostatných štátov do finančnej závislosti a zvečniť ich okrádanie v záujme obohacovania kapitalistických monopolov. Kapitalistické monopoly si privlastňujú značný podiel národného dôchodku týchto krajín v podobe ziskov z priamych investícií, zotročujúcich pôžičiek, poistenia, dopravných a iných služieb, ktoré poskytujú dlžníckym krajinám.

Kapitalistický štátny úver je úver, ktorý získava buržoázny štát prostredníctvom pôžičiek. Medzinárodný úver zasahuje ekonomické vzťahy medzi kapitalistickými krajinami a poskytuje sa tak v podobe obchodného, ako aj bankového úveru. Je nástrojom konkurenčného boja medzi kapitalistami rôznych krajín o výhodnejšie odbytové trhy, ziskovejšie vklady kapitálu a lacnejšie zdroje surovín. Tento úver používajú imperialistické štáty ako nástroj vykorisťovania, ekonomického útlaku a politického podmanenia si národov menej vyspelých krajín.

4. Prečo dochádza k hospodárskej kríze?

Do istej miery správne, aj keď vo rozdielnej miere úplné odpovede na otázku, prečo sa zhruba v roku 2008 začala svetová hospodárska kríza, ktorá následne viedla ku krízam rozpočtovým, ponúkajú mnohí bez toho, aby vedeli, že vlastne opakujú čiastkové závery marxisticko-leninskej teórie o kapitalistických cykloch a o hospodárskej kríze z nadvýroby.

Kapitalistický cyklus je vývoj kapitalistickej výroby v smere na seba nadväzujúcich fáz: kríza, depresia, oživenie a rozmach. Súhrn fáz od jednej krízy po druhú tvorí kapitalistický cyklus. Základom cyklického rozvoja kapitalistickej výroby je hospodárska kríza z nadvýroby ako hlavná fáza kapitalistického cyklu. Každá kríza završuje jeden cyklus a je začiatkom nového cyklu. V podmienkach súčasného kapitalizmu môžu pokusy buržoázneho štátu regulovať ekonomiku, narušiť následnosť fáz a niektoré jeho fázy môžu aj chýbať. Opatrenia, ktoré prijíma štát, nemôžu však odstrániť cyklický charakter kapitalistickej výroby a jej hlavnú fázu – krízu. Hospodársku krízu charakterizuje vyhrotenie všetkých protirečení kapitalistickej ekonomiky, ich dočasné násilné riešenie. Hospodárska kríza sa prejavuje v nadvýrobe tovarov a v prudkom zostrení ťažkostí s ich odbytom. Podniky sa buď zatvárajú, alebo značne obmedzujú výrobu tovarov, rastie masová nezamestnanosť, prudko klesá životná úroveň pracujúcich, obchod upadá, narúšajú sa peňažné a bankové vzťahy a dochádza k bankrotu priemyselných, obchodných a bankových firiem.

Príčinou hospodárskych kríz z nadvýroby je základné protirečenie kapitalizmu – protirečenie medzi spoločenským charakterom výroby a súkromnokapitalistickou formou privlastňovania výsledkov výroby. Toto protirečenie sa prejavuje v anarchii kapitalistickej výroby, v neustálom narušovaní proporcií v ekonomike kapitalistických krajín, v antagonistickom protirečení medzi výrobou a spotrebou, medzi buržoáziou a proletariátom. V priebehu kapitalistickej reprodukcie sa nevyhnutne odhaľuje nezmieriteľné protirečenie medzi cieľom kapitalistickej výroby a prostriedkami na jeho dosiahnutie. Kapitalisti v honbe za ziskom bezhranične rozširujú výrobu a vrhajú na trh stále väčšie množstvo tovarov. Súčasne zvyšujú stupeň vykorisťovania pracujúcich a snažia sa držať mzdu na najnižšej úrovni. V dôsledku toho kúpyschopný dopyt pracujúcich zaostáva za výrobnými možnosťami a zmenšuje sa v porovnaní so stále rastúcim objemom výroby. To nevyhnutne vedie k ťažkostiam pri realizácii tovarov, ktoré boli vyrobené v kapitalistických podnikoch. Tie zostávajú nepredané, podniky nemôžu uhradiť svoje náklady, a teda nemôžu pokračovať vo výrobe. V dôsledku toho sa narušuje výrobný proces v podnikoch, v odvetviach a v celej ekonomike. Z hospodárskej krízy sa kapitalisti dostávajú ničením časti výrobných síl (zatvárajú podniky, ničia tovary), stupňovaním vykorisťovania pracujúcich a obnovou fixného kapitálu, ktorá je základom východiska z krízy. Hospodárske krízy sa prejavujú vo všetkých sférach hospodárskeho života kapitalistickej spoločnosti (vo výrobe, rozdeľovaní, výmene a v spotrebe, v priemysle a poľnohospodárstve) a rozširuje sa ba celú svetovú kapitalistickú sústavu. Krízy vedú k štátnomonopolistickému kapitalizmu, k militarizácii ekonomiky, k inflácii a k ďalšiemu rastu protirečení v procese kapitalistickej reprodukcie.

5. Dôsledky krízy – kapitalistické znárodňovanie

O podstate kapitalistického znárodňovania, ktoré niekto dokonca považuje za znak nového spoločenského zriadenia či popretia základov kapitalizmu, koluje veľa mýtov. Kapitalistické znárodňovanie sa spomína najmä v súvislosti so záchranou bánk a ďalších podnikov v dôsledku hospodárskej krízy. Čoraz častejšie sa záchrana bánk skloňuje aj v súvislosti s riešením dôsledkov rozpočtových problémov kapitalistických štátov, ktoré padli a padnú za obeť úžerníckym kapitalistickým monopolom (Grécko, Taliansko...). Banky, ktoré týmto štátom požičali peniaze, budú zachraňovať imperialistické štáty ovládané tými istými veľkoburžujmi, ako tými, ktorí sú majiteľmi spomínaných bánk. Podáva „zastaralá“ marxisticko-leninská politicko-ekonomická teória nejaké vysvetlenie týchto procesov?

Podľa citovanej príručky je kapitalistické znárodnenie odovzdaním podnikov a odvetví výroby, ktoré sú majetkom jednotlivých kapitalistov, alebo ich združení, do vlastníctva buržoázneho štátu. Podstata kapitalizmu sa v dôsledku toho nemení, lebo vykorisťovanie práce zostáva, ale buržoázny štát vystupuje ako súhrnný kapitalista. Zvyčajne sa znárodňujú tie podniky alebo odvetvia výroby, ktoré sú v ťažkej hospodárskej situácii, nie sú dostatočne ziskové alebo sú stratové a potrebujú značné investície na svoje znovuvybavenie. Buržoázny štát zachraňuje kapitalistov pred bankrotom a štedro vypláca majiteľom znárodňovaných podnikov ich plnú hodnotu, ba často po mnohé roky aj úroky. Znárodnené podniky spravidla riadia ich bývalí majitelia, za čo dostávajú obrovské platy. Nezriedka po tom, čo štát z rozpočtu (t. j. z daní pracujúcich) znova vybaví podniky a zvýši ich rentabilitu, opäť ich odovzdá do vlastníctva jednotlivých kapitalistov alebo monopolov. Tento predaj štátnych podnikov sa uskutočňuje spravidla za veľmi nízke ceny. Takto sa monopoly obohacujú na znárodnení i na reprivatizácii, t. j. na odovzdaní štátnych podnikov do súkromných rúk.

6. Dôsledky krízy – rozvoj štátnomonopolistického kapitalizmu

S kapitalistickým znárodňovaním súvisí pojem štátnomonopolistického kapitalizmu, čo je taká forma monopolistického kapitalizmu, pre ktorú je charakteristické spojenie sily kapitalistických monopolov s mocou buržoázneho štátu s cieľom zachovať a upevniť kapitalistické zriadenie, dosahovať maximálne zisky, potláčať revolučné robotnícke a národnooslobodzovacie hnutie a rozpútavať dobyvačné vojny. Ekonomickým základom štátnomonopolistického kapitalizmu je mimoriadne zospoločenštenie výroby v kapitalizme, sústredenie obrovských kapitálov v rukách najväčších monopolov, čo vedie k nebývalému upevneniu ich moci. Kým v počiatočnom období rozvoja monopolistického kapitalizmu buržoázny štát bezprostredne nezasahoval do kapitalistického hospodárstva a rozšírená reprodukcia sa v zásade uskutočňovala bez priamej účasti štátneho aparátu, v období všeobecnej krízy kapitalizmu veľké monopoly využívajú vo svojom záujme zasahovanie štátu do hospodárskeho života krajiny i celý aparát štátnej moci. Štát v imperialistických krajinách vystupuje ako jeden z najdôležitejších prostriedkov zachraňovania zahnívajúceho kapitalistického zriadenia. V krajinách, kde vládne štátnomonopolistický kapitalizmus, neslabnú sociálne konflikty, naopak, nezmieriteľné protirečenia rozkladajú kapitalistickú spoločnosť. Kapitalistické monopoly všemožne hľadajú východisko v ešte väčšom využívaniu štátu proti ľudovým masám a v nástupe reakcie. Robotnícka trieda a všetci pracujúci zasa hľadajú východisko v podstatnej zmene podmienok hmotného a duševného života spoločnosti, zjednocujú a organizujú svoje sily, aby navždy skoncovali s kapitalizmom. Túto úlohu uľahčuje skutočnosť, že hŕstka veľkých monopolistov v honbe za vysokými ziskami si postavila proti sebe nielen široké vrstvy pracujúcich, ale aj značnú časť drobnej a strednej buržoázie. Dialektika štátnomonopolistického kapitalizmu je taká, že namiesto upevnenia kapitalistického systému, s ktorým počíta buržoázia, táto forma kapitalizmu ešte viac vyostruje protirečenia kapitalizmu, otriasa jeho základmi.

7. Dôsledky krízy – inflácia

Začnime opäť niekoľkými citátmi:

Ekonóm Pavel Staněk v rozhovore pre aktuality.sk: Najskôr to bude tzv. riadená inflácia na úrovni 8, 10, 15 percent a keď nezaberie, použijú ako hlavný vojnový nástroj hyperinfláciu. To znamená infláciu na úrovni 20, 30, 40 percent ročne.

Predseda parlamentného Výboru pre financie a rozpočet v článku na svojom blogu: Eurolídri chcú v eurovale „z jedného eura urobiť päť”. Ak tomu nezabránime, hyperinflácia je len otázkou času.

Fiktívnosť kapitalistickej ekonomiky podľa marxistickej politickej ekonómie dotvára kríza menovo-finančného systému kapitalizmu, ktorým je prudké narušenie menových a finančných vzťahov tak v celom kapitalistickom hospodárstve, ako aj v jednotlivých kapitalistických krajinách. Tá bola historicky podmienená akútnym zaostávaním zásob zlata a jeho zameniteľov za rastom svetového platobného obratu. Ako sa dozvedáme z marxistickej politickej ekonómie, nové systémy, ktoré zamenili krytie mien, nemôžu nahradiť reálne peniaze, akými je fyzické zlato, a teda nemôžu radikálne vyviesť menový systém kapitalizmu z krízového stavu, v ktorom sa ocitajú aj samé rezervné meny, na ktorých sa zakladá súčasný kapitalistický menovo-finančný systém. Žiadne opatrenia štátnomonopolistického charakteru nedokážu odvrátiť hroziace nebezpečenstvo znehodnotenia dolára, ktoré vyvolá krízu celého menovo-finančného systému kapitalizmu.

Kríza menovo-finančného systému kapitalizmu je spojená so stálym rozpočtovým deficitom, ostrejším prepukaním menovo-finančných kríz, drahotou a infláciou, ktoré sú chronickou chorobou mnohých kapitalistických krajín. Inflácia je pritom preplnenie kanálov peňažného obehu sumou papierových peňazí, ktorá je nadbytočná v porovnaní s potrebami tovarového obehu. Prebytok peňazí v obehu je obyčajne spojený so vznikom rozpočtového deficitu, keď buržoázny štát nie je schopný kryť z bežných zdrojov príjmov svoje prudko rastúce výdavky a je nútený pristúpiť k dodatočnému výdaju peňazí. Infláciou najviac trpí robotnícka trieda, reálna mzda ktorej prudko klesá v súvislosti s rastom cien spotrebných predmetov. Infláciou trpia aj drobní výrobcovia tovaru, pretože ceny ich produkcie rastú podstatne pomalšie ako ceny produkcie veľkých kapitalistických podnikov. Veľkoburžoázia sa vyhýba stratám z inflácie zvyšovaním cien svojich tovarov, predajom tovarov v zahraničí a premenou kapitálov na zlato, drahocennosti a zahraničné valuty. Veľkoburžoázia využíva úpadok malých a stredných podnikateľov, ktorí nevydržali inflačné otrasy, a skupuje za bagateľ ich podniky.

8. Záver – kam z konope?

Krízy prinášajú pracujúcim obrovské útrapy, prudko zvyšujú nezamestnanosť a značnej mase kapitalistických krajín hrozia hladom, biedou a vojnami, ktoré sú dôsledkom militarizácie ekonomiky imperialistických štátov a faktu, že imperializmus nedokáže riešiť svoje protirečenia mierovou cestou. Krízy však súčasne vyvolávajú odpor pracujúcich, spájajú a zjednocujú ich v boji proti kapitalistickému vykorisťovateľskému zriadeniu. Súčasný štátnomonopolistický kapitalizmus ako prejav snahy veľkoburžoázie upevniť kapitalizmus v čase jeho všeobecnej krízy je podľa Lenina najúplnejšou materiálnou prípravou socializmu, je tým stupňom historického rebríka, medzi ktorým a stupňom nazývaným socializmus niet nijakých medzistupňov.

Cesta určite nevedie cez voličskú podporu KSS alebo inej maloburžoáznej či buržoáznej strany. Dokonca vôbec nevedie cez buržoázny parlamentarizmus, aj keď by volebná účasť skutočne komunistickej strany, ak by taká na Slovensku existovala, nesporne mohla byť takticky zmysluplná a užitočná. V boji proti neobmedzenej moci monopolov sa, slovami Stalina, ukázalo, že obvyklé metódy robotníckej triedy – odborové organizácie a družstvá, parlamentné strany a parlamentný boj – sú úplne nepostačujúce. Ak nadviažem na Leninovu metaforu, medzistupňov medzi súčasným štádiom rozvoja kapitalizmu a socializmu niet, je však medzi nimi ostrá hranica, ktorá sa nazýva revolúciou. Oslabenie buržoázie vzájomnými bojmi vytvára predpolie pre frontálny útok na základne buržoáznej moci. A v tomto svetle možno východisko vidieť len v organizácii triedne uvedomelých – proletárskych skupín, ktoré sa budú cieľavedome a systematicky pripravovať na prekročenie spomínanej hranice, ku ktorej prídeme v čase, keď protirečenia kapitalizmu dosiahnu svoju maximálnu úroveň.

Semion Michajlovič

Literatúra:

A.V. Afanasjev, G. V. Donskoj, G. I. Libman: Politicko-ekonomický slovník. Definícia výrazov a hesiel z oblasti politiky a socialistickej ekonómie. Prel. J. Košnár. Praha : Pravda 1974, (orig. Politekonomičeskij slovar. Moskva : Izdateľstvo političeskoj literatury 1972)

Kol. autorov: Stručný filosofický slovník. Praha : Svoboda 1966

J. V. Stalin: Otázky leninizmu. Bratislava : Pravda 1951 (orig. Voprosy leninizma. Moskva : Ogiz, Gospolitizdat 1945)

Čítať ďalej»

Poučenie z novembrového víťazstva buržoázie a reakcie

Už dvadsiaty druhýkrát si budeme v podmienkach kapitalistickej diktatúry pripomínať deň boja za buržoáznu slobodu a demokraciu. Ide o akúsi zrkadlovo prevrátenú obdobu Víťazného februára, o (dočasné) novembrové víťazstvo buržoázie a reakcie nad pracujúcim ľudom. Zatiaľ čo buržoázia, ktorej november priniesol slobodu a demokraciu, má dôvod na oslavu, o proletariáte platí opak. Sloboda a demokracia pre vykorisťovateľov znamená preň obnovenie novodobého otroctva a vylúčenie z demokracie slúžiacej úzkym vrstvám kapitalistov. Kontrarevolučný prevrat, ktorý bol zákonitým vyústením procesov, ktoré sa začali v roku 1953, je vhodnou príležitosťou na zamyslenie nad tým, aké poučenie si máme my, komunisti, zobrať z týchto udalostí pri riešení aktuálnych problémov robotníckeho hnutia.

V tejto súvislosti sa ukazuje ako aktuálna predovšetkým potreba existencie silnej triednej – proletárskej strany, ktorá zjednotí predvoj robotníckej triedy v aktívnom boji za zvrhnutie režimu a za jeho nahradenie proletárskou diktatúrou. Strany, schopnej rozumieť teórii marxizmu-leninizmu, riadiť sa ňou v praxi a voliť správnu taktiku a stratégiu. A v neposlednom rade stranu, ktorá sa nezľakne nutnosti zaujať činorodú pozíciu pri uskutočňovaní násilnej spoločenskej zmeny a následne systematicky uplatňovať násilie voči triednemu nepriateľovi. Fakt, že túto úlohu prestala plniť KSSZ (a tiež KSČ), viedol v XX. storočí k pádu socializmu. Ak má vývoj dospieť k opätovnému nastúpeniu na cestu budovania socializmu, musia komunistické strany túto úlohu znovu začať plniť.

Môže túto rolu zohrať KSS? Isté pozitívne náznaky sú badateľné v rámci vývoja v SZM a radikalizácie nálad a vystupovania členov niektorých organizácií KSS. Napriek tomu, že (nielen) program (link na analýzu) a stanovy (link na analýzu) tejto strany jasne svedčia o jej maloburžoáznej povahe, azda by ktosi mohol podľahnúť dojmu, že v jej radoch prebieha pomalá boľševizácia. Cieľom tohto článku nie je podávať vyčerpávajúci prehľad o stave tejto organizácie, koniec-koncov, každý sa o ňom môže pri vyvinutí menšej námahy presvedčiť sám (stručnú bilanciu za rok 2009 sme v minulosti priniesli tu). Nebudeme tiež uvádzať citácie slov predsedu Jožka HRDLIČKU, ktorými sa hlási k reformistickým myšlienkam sociálneho štátu, sociálno-demokratickému programu tzv. socializmu pre 21. storočie, k napĺňaniu programu strany SMER či odsudzuje tzv. ľavicový extrémizmus. Nebudeme podrobnejšie pripomínať ani fakt rozkradnutia 47 miliónov korún z pokladne KSS z čias, keď bol HRDLIČKA ešte podpredsedom strany, ani skutočnosť, že jeho prostredníctvom jeden zo súčasných podpredsedov strany získal svoj post vo vedení strany a miesto na kandidátke vďaka sprostredkovaniu sponzorského daru, ktorý bol použitý v predchádzajúcej volebnej kampani.

Sčasti azda možno akceptovať tvrdenie, že predseda strany či ani jej vedenie nie je celá strana. Naozaj, osoba predsedu nie je totožná s celou, napriek mŕtvym dušiam a rozširujúcim sa radom odídencov stále ešte pomerne početnou členskou základňou KSS. Je však zároveň nepopierateľné, že je za svoje vedenie zodpovedná strana, ktorá ho opakovane zvolila a ktorú vedenie na základe tejto skutočnosti reprezentuje. Strana, ktorá si do svojho čela nezvolila iné, vhodnejšie osoby, ale ktorá konzervuje vo funkcii nevýrazného, neschopného a názorovo v nevídanej miere ohybného sociálneho demokrata. Nechajme však radšej tieto všeobecne známe fakty bokom a využime priestor tohto článku na niekoľko postrehov k nedávnym krokom KSS, ktorými sa budeme usilovať doplniť mozaiku informácií potrebných k vysloveniu úsudku, či je vôbec mysliteľné, aby táto strana začala napĺňať ciele, ktoré spomíname na začiatku tohto článku.

Horúcou témou posledných dní je skutočnosť, že na kandidátke KSS budú v nadchádzajúcich voľbách figurovať členovia strán, ako Úsvit, Združenie robotníkov Slovenska, Robotnícka strana ROSA či v súčasnosti už neexistujúceho Ľavicového bloku. Čo na tom, že na Slovensku dnes nie je zaregistrovaná žiadna proletárska, revolučná komunistická strana! Funkcionári spomínaných strán sa v zmysle viery, že nula sčítaná nulou činí viac než nulu, rozhodli pre integráciu „ľavicových“ síl pod značkou KSS. Socdemáci, reformisti, sociálfašisti, všetci svorne pod jednou strechou zjednocujú „ľavicu“ v boji za „lepšie postavenie pracujúcich“. A v akých podmienkach sa má to lepšie postavenie uskutočňovať, je zrejmé nielen z ich programov, ale aj z rôznych medializovaných vyjadrení týchto ľudí, ktorí ašpirujú na možnosť „ponúknuť slovenským voličom skutočnú ľavicovú alternatívu a program záchrany Slovenska“. Je evidentné, že Hrdličkovcov, Hoptovcov Kočnárovcov či Kalmanovcov nezjednocuje vôľa k deštrukcii kapitalistického systému, ale túžba po výhodách plynúcich z členstva v buržoáznom parlamente. A ak sa to nepodarí, budú sa usilovať zaútočiť na métu získania štátnej dotácie či aspoň vrátenia volebnej kaucie na základe 2% odovzdaných hlasov.

V súvislosti s vyššie spomínanou kauciou je zaujímavé, že „členovia KSS“ v dokumente „Pracovná syntéza návrhov členov“ žiadajú „zrušenie volebnej kaucie a odstránenie 5% nej kvóty pre vstup do NR SR, aby nedochádzalo k prepadnutiu hlasov a diskriminácii menších politických subjektov“. Ťažko sa orientovať v požiadavkách KSS, ktorej jej poslanci, medzi ktorých patril aj súčasný predseda strany, v čase jej účasti v parlamente podporili všetky opatrenia, ktoré smerovali k obmedzeniu možnosti malých strán pri ich účasti na politickom boji, vrátane príslušného Zákona č. 333/2004 Z.z. o voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky (o výsledkoch hlasovania s menovitým zoznamom poslancov, ktorí zákon podporili, sa možno presvedčiť na tomto linku). Nuž čo, platí zrejme, že kým si bola KSS počas rokov 2002 – 2006 istá svojou pozíciou a snažila sa ju upevniť vylúčením menších z politického boja, dnes v pozícii menšieho kričí proti pravidlám, ktoré boli presadené aj s jej podporou. Potvrdzuje sa stará múdrosť, že kto druhému kope jamu, sám do nej spadne.

Mimochodom, vyššie spomínaný dokument s názvom „Pracovná syntéza návrhov členov“, s ktorými sa KSS mieni po voľbách obrátiť na vládu a parlament, môže opäť len vyvolať rozpaky u tých, ktorí aspoň okrajovo sledujú dianie v robotníckom hnutí. Desať bodov z dvanástich bolo totiž bezo zmeny okopírovaných zo skupiny na Facebooku „STOP KAPITALIZMU - 10 požiadaviek“, ktorej aktívni účastníci a nečlenovia KSS sa voči takémuto postupu ihneď ohradili. Dalo by sa povedať, že vydávanie cudzích myšlienok za svoje predstavuje v KSS už copypasterský tradičný folklór; veď nie tak dávno bol medializovaný podobný počin zo strany predsedu KSS Jožka HRDLIČKU.

O jeho osobe sme sa vyššie vyjadrili, že ide o nevýrazného, neschopného a názorovo v nevídanej miere ohybného sociálneho demokrata. Zlé jazyky pritom hovoria, že Jožko mení názory podľa toho, s kým sa naposledy stretol, a že pre zaistenie želaného správania je potrebné stretnúť sa s ním bezprostredne pred momentom, ktorý je v danej veci rozhodujúci. Krivdili by sme mu však, ak by sme tvrdili, že je celkom človekom bez názoru. Je známe, v akej miere preberá postoje Filipovcov, na ktoré nedá dopustiť a ktorých sa drží ako pes ježa – aj v tom spočíva istá miera jeho názorovej ustálenosti. Prakticky pred niekoľkými dňami, v čase, keď sme si pripomínali výročie Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie, bola medializovaná informácia o tom, že Generálna prokuratúra SR postúpila policajnému útvaru na preverenie vec možného porušenia ustanovenia trestného zákona o „jáchymovskej lži“ zo strany KSS. Jožko podľa očakávaní zvolil defenzívnu taktiku, keď sa nevyjadril k podstate činov, označovaných za „zločiny komunizmu“, pripísal ich však nie systému, lež jednotlivcom na čele štátu. Jeho pozícia je všetkým známa a skutočne sa v ničom sa nelíši od pozície českých „komunistov“ na čele KSČM.

V kontexte zhody s oficiálnou líniou KSČM si možno poľahky domyslieť, ako by sa Jožko vyjadril k priamo položenej otázke, ktorá by ho donútila vyjadriť sa k podstate tvrdení o „zločinoch komunizmu“: „Procesy přelomu 40. a 50. let KSČM odsuzuje jednoznačně jako selhání tehdejší moci. Neomlouvá je ani to, že byly zarámovány atmosférou pokračující studené války a bipolárního světa s hrozbou světové války v pozadí. Politická elita tehdejšího režimu volila takové prostředky boje proti svým skutečným či domnělým odpůrcům, které byly naprosto neadekvátní a porušovaly zásady humanity, právního státu a nejzákladnější lidská práva“. Darmo možno od nášho pokakančeka čakať niečo iné; jednak si nič iné nemyslí, jednak sa všemožnými silami snaží zamedziť tomu, aby niekto z jeho strany verejne vyslovil opak, a totiž že boli tieto skutky nevyhnutné a z pozície proletariátu správne. „Len aby nás pre boha nezakázali!“, taký je riadiaci princíp ideológie a mediálnej politiky KSS.

Nová oficiálna doktrína KSS zvaná „socializmom pre 21 storočie“ definitívne vytlačila myšlienky marxizmu-leninizmu (pozri napr. tento link). Veľkou inšpiráciou je pritom KSČM; stačí si porovnať napr. starší, ale Jožkom toľko vychvaľovaný volebný manuál tejto strany s oficiálnymi dokumentmi KSS. Všade samý rešpekt k pluralite vlastníckych foriem, k politickej pluralite a odmietanie násilia (vrátane triedneho boja, násilnej revolúcie a diktatúry proletariátu). Samý triedny zmier a všeľudová demokracia. Páni zrejme zabúdajú na to, že je každý štát organizovaným násilím jednej triedy proti druhej, a že zrušenie násilia, ktoré používa buržoázia proti proletariátu, je možné len násilím proletariátu na buržoázii. Zabúdajú tiež na to, že sa hlásaním plurality vlastníckych foriem vyčleňujú von z radov komunistov; veď cieľ zrušenia buržoázneho vlastníctva je definičnou vlastnosťou komunistu! Hovoriť o komunistovi, presvedčenom o tom, že „masové a plošné zoštátňovanie nevedie k prosperujúcej a sociálne spravodlivej spoločnosti“, má asi taký zmysel, ako hovoriť o buržoáznom liberálovi, odmietajúcom súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov.

Oportunistický prúd v robotníckom hnutí, hlásajúci zmierenie tried a všeľudové blaho v podmienkach kapitalizmu, popierajúci nezmieriteľnosť protikladov vykorisťujúcich a vykorisťovaných a odmietajúci triedny boj, násilnú revolúciu a diktatúru proletariátu sa nazýva sociálnym reformizmom. Ako je známe, robotnícke hnutie sa pritom člení na tri hlavné prúdy: komunistický, spomínaný reformistický a anarchistický. Kam patrí KSS s jej oficiálnou politikou, je zrejmé. Situácia, za ktorej KSS a nesie názov „komunistická“, je podobná, ako keby „Budhistická univerzita Van Hanh“ niesla názov „Vysoká škola katechizmu Katolíckej cirkvi sv. Márie GORETTI“ .

Politika ústupkov buržoázii má u nás v Československu dlhé tradície, taký oportunizmus, aký je od jej založenia prítomný v poprevratovej komunistickej strane, však nebol vlastný ani DUBČEKOVI a spol. Početné vyjadrenia MARXA, ENGELSA, LENINA a STALINA o nutnosti boja proti oportunizmu a revizionizmu, ale aj konkrétna historická skúsenosť s príčinami pádu socializmu svedčia o tom, aké dôležité je stavať na stranu principiálnom, ideovo vyhranenom a triedne uvedomelom jadre. A reformista hrdličkovského typu nie je o nič lepší, ako pravicový liberál. Naopak, z hľadiska vytvárania spomínaného jadra nepochybne predstavuje škodnú.

Dá sa predpokladať, že napriek evidentnému vzostupu komunistických nálad v spoločnosti v nadchádzajúcich voľbách nezaznamenáme výrazný nárast podpory KSS. Pravda, voličská podpora ako taká nie je ukazovateľom, ktorý by sa dal priamo interpretovať ako ukazovateľ správnosti politiky komunistickej strany. Za podmienok, že sú komunistické idey v spoločnosti na vzostupe, ktorý je očividný nielen v internetových diskusiách, ale aj v náladách neinternetizovaného proletariátu, bude však neúspech jednoznačným signálom nesprávnosti politiky KSS; veď kedy inokedy, ako za podmienok nami všetkými pozorovanej radikalizácie politických postojov pracujúceho obyvateľstva sú lepšie podmienky pre úspech komunistickej strany?

A aká je podstata činov, ku ktorým sa tvrdošijne zdráha vyjadriť náš neochvejný revolucionár a vodca pracujúceho ľudu Jožko HRDLIČKA? Podstata spočíva zhruba v realizácii nasledujúceho presvedčenia: čím menej buržujov, ktorí stoja proletariátu v ceste pri vybudovaní socializmu, tým lepšie. A to aj za cenu ľudských životov, ktoré musia padať zákonite. A to mnohokrát aj v prípadoch, keď to mnohí nepovažujú za nutné, ale operatívno-taktická situácia si vyžaduje bezodkladné prijatie rozhodnutia; veď keď sa rúbe les, lietajú triesky. Nastolenie a udržanie socializmu je bez násilia na vykorisťovateľoch nemožné. Z hľadiska schvaľovania a nebodaj rizika pripravenosti k uplatňovaniu podobného prístupu môžeme generálnu prokuratúru a ďalšie štátne inštitúcie ubezpečiť, že súčasná KSS nepredstavuje pre systém žiadnu hrozbu. Akékoľvek obavy sú v tomto smere zbytočné.

V tejto súvislosti sa však zároveň ukazuje ako bytostne aktuálna otázka potreby skutočnej, revolučnej komunistickej strany. Strany, pripravenej na uplatňovanie spomínaného princípu, nevyhnutného k opätovnému víťazstvu pracujúceho ľudu nad buržoáziou a reakciou, ktorá aktuálne pripravuje oslavy dňa svojej slobody a demokracie. Okrem snáh o boľševizáciu KSS, ktorú už vzdali mnohí a ktorá možno nie je úplne nemožná, ale dozaista je z hľadiska stráveného času a vynaloženej energie neefektívna, sa ako schodné javia predovšetkým dva varianty postupu: 1. cieľavedomé, postupné, otvorené a „poctivé“ získavanie proletárov pre revolučné učenie robotníckej triedy s perspektívou, že strana v dohľadnej dobe podľa všetkého nebude zaregistrovaná, čo však ani nie je z hľadiska dosahovania bezprostredných cieľov robotníckeho hnutia v danej etape nevyhnutné a 2. paralelné rozpracovanie viacerých existujúcich politických strán s cieľom ich skrytého ovládnutia a následne okamžitého začatia uplatňovania premyslenej taktiky smerom k efektívnemu využitiu tohto subjektu v triednom boji. Oba prístupy, jeden takticky nevyhnutný a štandardný a druhý menej obvyklý, vnímame v túto chvíľu ako legitímne.

Čítať ďalej»

Čo spôsobilo pád socializmu v XX. storočí?

V nadväznosti na mailovú komunikáciu s našim súdruhom odpovedáme na otázku, aké sú podľa mienky RKS príčiny pádu socializmu na konci XX. storočia. Odpoveď na túto otázku pripravila novo vymenovaná vedúca odboru ideológie a propagandy RKS súdružka Elena SLAVAKOVÁ.

Neustále sa stretávame s otázkou, prečo padol socializmus a prečo tu máme opäť kapitalizmus. Je to otázka, na ktorú musí odpovedať každý, kto chce opäť zvíťaziť v socialistickej revolúcii. Maloburžoázna KSS napríklad v tejto súvislosti nedokázala uskutočniť sebareflexiu ani kritickú analýzu. A to ani v náznaku. Napriek tomu, že ju od nej očakávali mnohí ľudia, ktorí túžia po systémovej zmene a preto sa orientovali na túto stranu.

Asi nikoho neprekvapí, ak začnem odpoveď, o ktorú ma požiadal súdruh PIVOŇKA, nasledovne. Každý si asi vie predstaviť, že ak proletariát vedie do víťazných bojov neochvejný vodca, ktorého zavraždia a štátnou doktrínou ho vyhlásia za samovládcu a tyrana, spôsobí to proletariátu fatálnu ranu. CHRUŠČOVOVA kritika súdruha STALINA na XX. zjazde mala presne taký efekt. Jej výsledkom bola, mierne povedané, výrazná demotivácia.

Otázkam zostrovania triedneho boja sme sa už venovali v článku „Dve výročia“. Ten je pri hľadaní odpovede na otázku v nadpise článku bytostne aktuálny. Na pripomenutie problematiky niekoľko citácií z diela súdruha STALINA (podľa STALIN, J. V. : Otázky leninizmu. BRATISLAVA : PRAVDA 1951). „Diktatúra proletariátu je najostrejšou formou triedneho boja“ – dozvedáme sa (tamtiež, s. 238). LENIN na rozdiel od BUCHARINA „učí, že triedy môžu byť úplne odstránené iba urputným triednym bojom, ktorý sa stáva za diktatúry proletariátu ešte urputnejším ako pred diktatúrou proletariátu“ (tamtiež, s. 239). „Odstránenie tried zmierňovaním triedneho boja a vrastaním kapitalistov do socializmu“ – taká je podľa súdruha STALINA formula BUCHARINA (tamtiež, s. 240), pravicového zradcu, špióna a sprisahanca proti štátu robotníkov a roľníkov.

Otázku zostrovania triedneho boja v socialistickej spoločnosti súdruh STALIN charakterizuje takto: „Ide o to, že socializmus úspešne útočí proti kapitalistickým živlom, že socializmus rastie rýchlejšie ako kapitalistické živly, že špecifická váha kapitalistických živlov klesá, a práve preto, že špecifická váha kapitalistických živlov klesá, vetria kapitalistické živly nebezpečenstvo a zosilňujú svoj odpor. A zosilniť odpor môžu dosiaľ nielen preto, že ich podporuje svetový kapitalizmus, ale aj preto, že – napriek poklesu ich špecifickej váhy, napriek tomu, že v porovnaní zo vzrastom socializmu ich pomerný rast klesá – absolútne kapitalistické živly predsa len rastú, a to im do istej miery predsa len umožňuje zhromažďovať sily, aby sa stavali na odpor vzrastu socializmu“ (tamtiež, s. 241).

Predstavme si situáciu, že kapitalistické živly zosilňujú svoj odpor voči socializmu a na ich prekonanie je nutné zostriť triedny boj. A za týchto podmienok zavraždia vodcu proletariátu a jeho vrahovia na XXII. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vyhlásia, že v ZSSR už nie je diktatúra proletariátu, ale že sa zakončila jeho transformácia na všeľudový štát. A že teda utícha triedny boj, keďže bol triedny nepriateľ (ktorý v skutočnosti naďalej zosilňuje svoj odpor) definitívne porazený. A že o dvadsať rokov bude obyvateľstvo krajín svetovej socialistickej sústavy žiť v komunizme, spoločnosti bez tried.

Ak bolo historickou zásluhou MARXA a ENGELSA, že komunizmus pretvorili z utopickej viery na vedecké učenie, LENINA a STALINA, že toto učenie teoreticky rozvinuli a prakticky uskutočnili, zásluhou CHRUŠČOVA bolo, že komunizmus premenil naspäť na utópiu a objekt posmeškov. Proletári nielenže videli, že žiaden všeľudový štát nie je na programe dňa a teda stratil vieru vo vybudovanie komunizmu. Zmierňovanie triedneho boja zároveň viedlo k víťazstvu nepriateľa, ktorý sa neúprosne chopil svojej príležitosti a zosilnil svoj odpor na maximum.

Ďalšie príčiny dočasného neúspechu socializmu spočívajú spočívajú v „nomenklatúrno-vykorisťovateľskej“ politike CHRUŠČOVA, ktorý chaoticky vnášal kapitalistické prvky do sovietskeho hospodárstva. V dôsledku toho sa v 60. rokoch rapídne znížil hospodársky rast ZSSR oproti porovnateľným predvojnovým rokom. CHRUŠČOV si dal za cieľ za každú cenu dohnať USA v poľnohospodárskej produkcii, čo viedlo ku krádežiam dobytku, zabíjaniu nedorastených kusov, k hospodársky neefektívnemu výkupu dobytku zo susedných oblastí, aby sa splnil vytýčený plán. Bežnou praxou CHRUŠČOVA pritom boli požiadavky, aby plán trojnásobne prekračoval dovtedajšiu produkciu, čo často nebolo ani možné splniť.

Aký mala táto politika efekt? Proletárovi bolo jedno, či drie na buržuja, alebo na novovytvorenú triedu „červenej buržoázie“ či „nomenklatúrnych vykorisťovateľov“. To sa zákonite odrazilo na efektivite práce, ktorú sa CHRUŠČOV usilovať direktívne zvýšiť. Raz ale darmo, zatiaľ čo súdruh STALIN dokázal nadchnúť pracujúce masy k nevídanej produktivite (spomeňme si 30. roky XX. str. v ZSSR či povojnové budovateľské nadšenie u nás), CHRUŠČOV svojou politikou dokázal presný opak. Tvrdil, že ak ZSSR v danom smere nedoženie Západ, je zbytočné nadchýnať ľudí pre ideu komunizmu. Pritom sám dokázal masy iba znechutiť protiproletárskou diktatúrou straníckej byrokracie a obrať ich o víziu vybudovania beztriednej spoločnosti.

CHRUŠČOV sa preslávil najmä jeho mániou v pestovaní kukurice. To bol spôsob, v ktorom videl jedinú šancu, ako riešiť hospodárske problémy ZSSR. Nariaďoval pestovať kukuricu na všetkej úrodnej pôde, namiesto zemiakov a obilia, navrhoval pestovať ju v Jakutsku a dokonca na Čukotke. Katastrofálna hospodárska politika CHRUŠČOVA viedla k likvidácii toho, čo proletariát pod vedením LENINA a STALINA s nadšením vybudoval. Rady v obchodoch, nedostatok tovaru a ďalšie produkty práce CHRUŠČOVOVA a jeho nasledovníkov – prostredníctvom toho sa kapitalisti usilujú diskreditovať socializmus. Nediskreditujú ale to, čo tvrdia, ale hospodársku politiku obdobia odovzdávania moci do rúk buržoázie.

Proletariát citlivo vnímal vznik novej vládnucej triedy; nomenklatúrnych vykorisťovateľov. K nim sa primkla reakčná časť inteligencie a robotník prestal byť považovaný za nositeľa najpokrokovejších ideí, ale, v lepšom prípade, za poloretardovaného nevzdelanca. Kam môže viesť „budovanie socializmu“ pri obnovení vykorisťovania? Akú má perspektívu budovanie socializmu, ak sa stiera vedúca úloha najpokrokovejšej triedy spoločnosti? Aký má pre proletára zmysel robiť na novú vládnucu triedu so záujmami, ktoré sú antagonické s jeho záujmami?

Úplatkárstvo, rodinkárstvo a protekčníctvo – to sú ďalšie z prejavov vlády „červených“ vykorisťovateľov. Celkový úpadok spoločnosti, strata viery v svetlé zajtrajšky proletariátu (kto rozumný by v ne veril za podmienok, ak im vládne nomenklatúrna byrokracia odtrhnutá od robotníckej triedy?). Hospodársky rozvrat, fenomén nedostatkového tovaru, okrádanie štátu na všetkých úrovniach. Úspechy triumfujúceho revizionizmu a pravicového oportunizmu. S miernymi výkyvmi až po GORBAČOVA a tragikomickú postavičku JAKEŠA postupné a neodvratné odovzdávanie moci do rúk buržoázie. Víťazstvo kontrarevolúcie.

Pád socialistickej sústavy a dočasné víťazstvo kapitalizmu potvrdzuje slová súdruha LENINA:, že „s reformistami a menševikmi vo vlastných radoch nemožno zvíťaziť v proletárskej revolúcii, nemožno ju uhájiť“. Potvrdilo sa, že správny princíp je LENINOVO : „jednota strany je nám nesmierne drahá, čistota zásad revolučnej sociálnej demokracie je nám však drahšia“. Predstavitelia tzv. stalinskej „úchylky“, obviňovaní z rozbíjania jednoty v strane, konali a konajú v súlade s učením marxizmu-leninizmu. Citované slová sa, prirodzene, vzťahujú aj na dianie v KSS, ktorej vedenie revolúcia nemilosrdne zmietne.

Napriek tomu, že revolučných komunistov často považujú za exotov či extrémistov, ktorí bažia po násilí, platí MARXOVO: „Choď si svojou cestou a ľudia nech si vravia čo chcú!“. Socializmus a komunizmus napriek dočasným neúspechom zvíťazí!

Vedúca odboru ideológie a propagandy
Elena SLAVAKOVÁ

Čítať ďalej»

Komunisti si urobili z miliardárov terče: článok v denníku Plus JEDEN DEŇ

Náš čitateľ si už dozaista zvyká na to, že Revolučná komunistická strana (RKS) bez servítky hovorí o historickej nevyhnutnosti uskutočnenia revolučných zmien, ktoré povedú k násilnému zvrhnutiu moci buržoázie, ku konfiškácii jej majetkov a k ustanoveniu diktatúry proletariátu. V nadväznosti na posledné video z dielne odboru propagandy RKS prinášame našim čitateľom článok v denníku Plus JEDEN DEŇ, ktorý vyšiel po krátkom rozhovore s novinárom Martinom MITOŠINKOM .

Komunisti si urobili z miliardárov terče

Zdroj: PLUS Jeden deň/MARTIN MITOŠINKA 26. október 2011, 08:19

Svojrázny protest proti slovenským veľkopodnikateľom podnikla neslávne známa Revolučná komunistická strana. Zobrazili ich vo videoklipe s terčmi na tvári. Strana neskrýva, že násilie môže byť cestou, ako zobrať boháčom ich majetok.

Zdroj: internet Patrik Tkáč:
Aj jeho si v klipe zobrali na mušku.

Revoluční komunisti na seba upútali pozornosť pred časom, keď doplnili k radikálnej piesni fotografie, ktoré jej dávali inú súvislosť. V piesni Smrť buržujom sa kedysi vyhrážali nepriamo obesením Ivete Radičovej, Mikulášovi Dzurindovi, Ivanovi Miklošovi či Robertovi Ficovi, alebo Jánovi Slotovi.

Teraz prichádzajú s „klipom“ k piesni Vylezte, buržuji! Na fotografiách sa striedajú tváre popredných podnikateľov: Vladimír Lexa, Slavomír Hatina, Zoroslav Kollár, Patrik Tkáč, Peter Korbačka, Ivan Jakabovič či Juraj Široký majú na tvárach dorobený terč ako pri pohľade cez zameriavač ostreľovača. Na stránke komunisti uvádzajú, že dielo je z produkcie odboru propagandy strany.

Radikáli: Príde čas...

HAŠČÁK:
Aj jeho si v klipe zobrali na mušku.
Foto: internet

„Osoby, zobrazené na videu, koncentrujú obrovskú časť bohatstva do svojich zločinných rúk... Je len otázkou času, kým im proletariát toto vlastníctvo, ktoré predpokladá obmedzenie vlastníctva iných, násilím zoberie,“ uviedol nám predstaviteľ strany Eugen Pivoňka.

Podnikatelia: Nekomentujeme

Boja sa pre klip naši veľkopodnikatelia? „Spoločnosť je prísne apolitická a na žiadnu takúto vec nebudeme reagovať,“ uviedla hovorkyňa J&T, teda firmy Jakaboviča a Tkáča, Nikol Kubaská. Martin Danko z Penty, ktorú vo videoklipe „zastupuje“ Marek Dospiva s Jaroslavom Haščákom, tiež na klip nechcel príliš reagovať. „Keby sme na to reagovali, popularizovali by sme takýchto ľudí,“ uviedol.

Eugen Pivoňka
Foto: internet

Čítať ďalej»

Vylezte, buržuji / Вылезай, буржуи

V nadväznosti na mediálnu popularitu klipu k piesni kapely Ešelon Protiburžoázna (Smrť buržujom!) pridávame na našu stránku ďalší klip z produkcie nášho odboru propagandy. Ide o klip k piesni Ivana BARANOVA "Vylezte, buržuji" / "Вылезай, буржуи", v ktorom účinkujú buržuji Slavomír HATINA, Juraj ŠIROKÝ, Zoroslav KOLLÁR, Jaroslav HAŠČÁK, Marek DOSPIVA, Vladimír LEXA starší, Milan FIĽO, Patrik TKÁČ, Andrej BABIŠ, Jozef ORAVKIN, Peter KORBAČKA a Ivan JAKABOVIČ. Text priesne a jeho preklad nájdete pod embedovaným videom.

Чудная природа, зелёный дивный лес,
Впереди дорога, а в руках обрез,
А у кого - граната, а у кого - УЗИ;
Вот и иномарка - СТОИ, затормози!

(Nádherná príroda, krásny zelený len,
vpredu cesta a a rukách skrátená brokovnica.
Niekto má granát, uný zas UZI,
A tu hľa auto zahraničnej výroby - Stoj, zastav!)

Ведь мы живем в колхозе “Рассветы Октября”,
И сейчас, скотина, зажарим мы тебя.
Ведь мы за Власть Советов, мы за Красный Флаг -
По заветам Ленина будет только так!
Вылезай, буржуи! Будем вас судить.
За измену Родине будете платить.
Напевают птицы, комары жужжат,
Мертвые буржуи источают смрад!
Только смрад! Как я рад!

(Veď žijeme na kolchoze "Úsvit Októbra",
a teraz ťa, dobytok, upražíme.
Veď my sme za moc sovietov, sme za červenú zástavu -
v zmysle LENINOVHO odkazu to bude iba tak!
Vylezte, buržuji! Budeme vás súdiť.
Za vlastizradu nám zaplatíte.
Nôtia vtáci, bzučia komáre,
a mŕtvi buržuji vydávajú smrad!
Iba smrad! Ako som rád!)

Небо голубое, яркий солнца свет,
Чья-то иномарка сброшена в кювет;
Так скоро разнесётся по всей родной Руси
Наше боевое: “СТОИ, ЗАТОРМОЗИ!!!”

(Nebo je belasé a slnko jasne svieti,
Čiesi auto zahraničnej výroby zhodili do priepasti;
Skoro sa roznesie po celej rodnej Rusi
naše bojové: "STOJ, ZABRZDI!".)

Ведь мы живем в колхозе “Рассветы Октября”,
И сейчас, скотина, зажарим мы тебя.
Ведь мы за Власть Советов, мы за Красный Флаг -
По заветам Ленина будет только так!
Вылезай, буржуи! Будем вас судить.
За измену Родине будете платить.
Напевают птицы, комары жужжат,
Мертвые буржуи источают смрад!
Только смрад! Как я рад!

(Veď žijeme na kolchoze "Úsvit Októbra",
a teraz ťa, dobytok, upražíme.
Veď my sme za moc sovietov, sme za červenú zástavu -
v zmysle LENINOVHO odkazu to bude iba tak!
Vylezte, buržuji! Budeme vás súdiť.
Za vlastizradu nám zaplatíte.
Nôtia vtáci, bzučia komáre,
a mŕtvi buržuji vydávajú smrad!
Iba smrad! Ako som rád!)

Čítať ďalej»

Pochod stalinského delostrelectva / Марш Сталина артилерии

V predchádzajúcich dňoch sme zverejnili klip k piesni "Pochod sovietskych tankistov" a rozsiahlu odpoveď istému trockistovi na diskusný príspevok, ktorým okomentoval nami vytvorené video. Zostaneme pri historických témach a do tretice pridávame klip k piesni Pochod delostrelecov / Марш артилеристов, ktorý pre vás pripravil náš odbor propagandy a ktorý obsahuje zábery s. STALINA a delostreleckej, predovšetkým raketomentnej techniky používanej v II. svetovej vojne.

Марш артиллеристов
Музыка: Т. Хренников Слова: В. Гусев

(Pochod delostrelcov
hudba: T. CHRENNIKOV, text V. GUSEV)

Горит в сердцах у нас любовь к земле родимой,
Мы в смертный бой идем за честь родной страны.
Пылают города, охваченные дымом,
Гремит в седых лесах суровый бог войны.

(Horí v našich srdciach láska k zemi materinskej
Ideme do smrteľného boja za česť rodnej krajiny
Plápolajú mestá, zachátené dymom
Hrmí v šedých lesoch surový boh vojny)

Припев:
Артиллеристы, Сталин дал приказ!
Артиллеристы, зовет Отчизна нас!
Из многих тысяч батарей
За слезы наших матерей,
За нашу Родину - огонь! Огонь!

(Refrén:
Delostrelci, STALIN vydal rozkaz!
Delostrelci, volá nás otčina!
Z mnohých tícícov batérií
Za slzy našich materí,
Za našu vlasť - páľ! Páľ!

Узнай, родная мать, узнай жена-подруга,
Узнай, далекий дом и вся моя семья,
Что бьет и жжет врага стальная наша вьюга,
Что волю мы несем в родимые края!

Vedz, rodná mať, vez, žena-priateľka,
Vedz, ďaleký dom a celá moja rodina,
Že bije a páli nepriateľa naša oceľová metelica,
Že nesieme slobodu no rodných krajov!

Припев.

(Refrén)

Пробьет победы час, придет конец походам.
Но прежде чем уйти к домам своим родным,
В честь нашего Вождя, в честь нашего народа
Мы радостный салют в победный час дадим!

(Odbije hodina slobody, príde koniec výpravám
No kým odídeme k svojim rodným domom
Na počesť nášho vodcu, na česť nášho ľudu
Spustíme v hodinu víťazstva radostnú salvu!

Припев:

(Refrén)

1943

Čítať ďalej»

Hlásne trúby buržoáznej propagandy

Po zverejnení článku "Trafená hus zagágala" pokračujeme v pestovaní žánru "odpovede na diskusné príspevky našich čitateľov". S potešením sme totiž pod klipom k piesni "Pochod sovietskych tankistov" objavili príspevky istého trockistu, ktorý v nich uvádza nasledovné:

Haha. Na smiech cez slzy ako glorifikujete paranoika Stalina po tom, ako svojim neschopnym velenim a voluntarizmom sposobil Cervenej armade porazku za porazkou a obrovske straty. Stalin bol totalne nekompetentnym velitelom ktory chcel o vsetkom rozhodovat. To odhalil uz Chruscov v roku 1956 a tiez to ze extremne straty sposobil tym, ze v dosledku svojej psychickej poruchy spravil tesne pred vojnou obrovske cistky v sovietskej armade. V 30. rokoch vyvrazdil takmer vsetkych schopnych velitelov a 3/4 generality. Cervenej armade nemal kto velit a ked sa toho chopil Stalin, vznikla z toho katastrofa.

Z ceskej wikipedie: Obrovské ztráty Sovětů. Čistky od května 1937 do konce roku 1939. Dle oficiálních statistik si čistka vyžádala život 3 z 5 maršálů SSSR, 13 z 15 velitelů armád, 56 z 60 velitelů armádních sborů a všech 16 komisařů armád. Více než 150 ze 180 velitelů divizí bylo popraveno nebo posláno do táborů gulagu. A to i budoucí hrdina Sovětského svazu a druhé světové války Konstantin Rokossovskij. Od počátku čistky do jejího "oficiálního" konce bylo popraveno, mučeno nebo v různých délkách vězněno a postiženo téměř 50 000 generálů a důstojníků Rudé armády. Téměř celý "Nejvyšší vojenský výbor" Rudé armády byl vyhlazen. Ze 108 členů bylo 98 zatčeno a zastřeleno.

Dajte si uz pohov s tymito haluzami, ste uplne mimo reality a velebite zlocincov. Postavit cinnost armady na totalnej nedovere voci vysokym dostojnikom a na rozhodovani bez ohladu na ich nazor moze len blazon, ktory si neceni zivoty obyvatelov vlastneho statu. Takeho spraveho hodnotenia historiou sa tanto psychopat aj dockal.

Milý Trockista!

Máš plnú pravdu v tom, že trockista CHRUŠČOV, ktorého syn počas II. svetovej vojny kolaboroval s fašistickou nemeckou armádou, vyslovil o súdruhovi STALINOVI na XX. zjazde KSSZ o. i. nasledovné tvrdenie: „STALIN mal ďaleko od vnímania reálnej situácie na frontoch, nepoznal povahu velenia bojových operácii, plietol sa vojakom pod nohami“. Máš pravdu aj v tom, že oficiálna sovietska historiografia tvrdila, že "armádne čistky boli dôsledkom „patologicky podozrievavej povahy“ J. V. Stalina a likvidácia veľkého množstva „kvalifikovaných profesionálnych vojakov“ nebola racionálne odôvodnená. Tieto čistky mali podľa ich teórie „katastrofálnym spôsobom oslabiť bojaschopnosť Červenej armády“ a spôsobiť jej ťažké porážky na začiatku nemecko-sovietskej vojny v roku 1941".

Keďže má však lož krátke nohy, neutečú pred nami ani klamstvá chruščovovskej propagandy, ktorú povyšuješ na "správne hodnotenie históriou", ktorého sa podľa teba dočkal súdruh STALIN. Oprieme sa pritom o údaje, ktoré sú voľne prístupné a ktoré si môžeš bez väčších problémov overiť.

V dojemnej zhode potkanom CHRUŠČOVOM tvrdíš, že bol STALIN paranoik a že chorobne nedôveroval svojim podriadeným. Čítajme teda názory jeho súčasníkov!

Za svojho života nemohol vydať svoje cenné pamäte hlavný maršál delostrelectva Alexander Jevgeňjevič GOLOVANOV, ktorý v nich napísal: "Chcel by som sa pristaviť pri osobnosti vrchného veliteľa STALINA. Stál na čele v najťažšej svetovej vojne. Keď spoznal toho ktorého človeka, presvedčil sa o jeho vedomostiach a schopnostiach, dôveroval mu takpovediac bezhranične. Ale, ako sa vraví, nedajbože aby sa prejavil zo svojej zlej strany. STALIN také veci nikomu neodpúšťal. Jeho vzťah k ľuďom zodpovedal, možno povedať, ich práci, ich vzťahu k zverenej veci".

Podľa slov hlavného intendanta Červenej armády, náčelníka tylu a armádneho generála Andreja Vasiľjeviča CHRUĽOVA „STALIN podpisoval dokumenty, takmer ich nečítajúc – no dovtedy, pokiaľ sa človek, ktorý mu ich predkladal, neskompromitoval. Všetko bolo postavené na dôvere. Ak sa STALIN presvedčil, že je daný človek podvodník, ktorý ho oklamal, že špekuluje, o osude takého pracovníka bolo rozhodnuté. Dával som STALINOVI na podpis tisíce dokumentov, ale keď som ich pripravoval, dával som si pozor na každé písmeno“. Je jasné, že takýto pohľad na STALINA tvojmu patrónovi CHRUŠČOVOVI nevyhovoval, a preto v rokoch jeho samovlády dané slová, vyslovené v nepublikovanom interview, v dôsledku zásahu cenzora nemohli byť zverejnené.

Takmer bezhranične dôverujúci paranoik? Contradictio in adjecto!

Vo svojom pomýlenom príspevku ďalej uvádzaš, že STALIN ignoroval názory skúsených veliteľov (tých niekoľkých, ktorí podľa teba ostali po "čistkách" - k tomuto probému sa dostaneme nižšie). Skutočne súdruh STALIN nenačúval hlasom svojich podriadených?

Pozrime sa, čo písal o stalinskom štýle velenia maršál Sovietskeho zväzu a neskorší chruščovovský minister obrany Rodion Jakovlevič MALINOVSKIJ: „V našej prítomnosti súdruh STALIN rozhodoval o mnohých dôležitých otázkach. Vždy sa nás pýtal: „Čo si myslíte o tejto otázke?“. Bola to výnimočne veľká lekcia pre náš osobný rast. Samozrejme, že mal súdruh STALIN na každú vzniknutú otázku svoje premyslené a podložené riešenie, ale aj tak sa pýtal na mienku prítomných. Tým nás učil načúvať názorom podriadených pri vypracúvaní riešenia.

Maršál Sovietskeho zväzu Alexander MIchailovič VASILIEVSKÝ popisuje vystupovanie s. STANINA takto: "Pokojne, nenáhliac sa, takmer prikrčený, pozorne počúval vystupujúcich, pýtal sa a vyslovoval svoje poznámky".

A že nie je vo svojich spomienkach ojedinelý, ukazuje to, ako si v roku 1977 pamätal svetlý obraz STALINA maršál Sovietskeho zväzu Ivan Christoforovič BAGRAMIAN (ktorého CHRUŠČOV vyzýval na falošne svedčiť proti STALINOVI na XX. zjazde KSSZ slovami: „je tu prítomný maršál BAGRAMIAN, ktorý vám môže potvrdiť, čo vám teraz porozprávam“): Vediac o ohromných právomociach a skutočne železnej moci STALINA, bol som ohromený jeho spôsobom velenia. Mohol krátko zaveliť a bodka, miesto toho sa však s veľkým taktom a trpezlivosťou prepracúval k tomu, aby spoludiskutujúci sám prišiel k záveru u nevyhnutnosti daného kroku. Sám som sa musel v roli veliteľa frontu často rozprávať s vrchným veliteľom, a presvedčil som sa, že vedel načúvať názoru podriadených. Ak diskutujúci stál za svojim a predkladal v prospech svojho názoru pádne argumenty, STALIN takmer vždy ustúpil“.

Maršál Sovietskeho zväzu Konstantin Konstantinovič ROKOSSOVSKIJ takto spomína na bieloruskú operáciu: „Vrchný veliteľ a jeho zástupcovia trvali na tom, že má byť uskutočnený jeden hlavný útok, a nie dva (ako navrhoval ROKOSSOVSKIJ, pozn.). Dvakrát mi navrhli ísť do susednej miestnosti, aby som premyslel návrh hlavného stanu. Po každom premyslení som s novými silami zastával mnou navrhované riešenie. Keď sa presvedčil, že pevne stojím za svojim návrhom, STALIN schválil pán operácie v tej podobe, ako sme ho predložili. „Vytrvalosť veliteľa frontu dokazuje, že je organizácia útoku dobre premyslená. To je spoľahlivá garancia úspechu“.

Ako vidno, tvrdenie chruščovovskej propagandy, že súdruh STALIN ignoroval mienku vojenských veliteľov, je preukázateľne lživé.

Poďme ďalej. Spolu s CHRUŠČOVOM tvrdíš, že bol STALIN nekompetentný veliteľ, bez spoľahlivého takticko-strategického myslenia, bez kontaktu s realitou a bez zodpovedajúcich poznatkov z oblasti vojenstva. Slovom, veci neznalý STALIN sa podľa teba plietol skutočným vojakom pod nohami. Pozrime sa teda na to, aký názor mali na jeho kompetentnosť maršáli a generáli, s ktorých vojenským úsudkom môžu sami seba porovnávať azda len trockistickí filistri a malé deti, ktoré sú absolútne neznalé veci.

Veľmi zaujímavý je v danej súvislosti názor prvého námestníka ministra obrazy v CHRUŠČOVOVEJ vláde maršála Sovietskeho zväzu Alexandra Michailoviča VASILIEVSKÉHO z jeho memoárov "Vec celého života": "V priebehu prvých povojnových rokov som mal dobré vzťahy s CHRUŠČOVOM. Ale prudko sa zmenili po tom, ako som nepodporil jeho tvrdenia o tom, že sa STALIN nevyznal v operatívno-strategických otázkach a že v pozícii vrchného veliteľa nekvalifikovane riadil vojenské operácie. Doteraz nemôžem pochopiť, ako to mohol tvrdiť. Ako člen politbyra ÚV strany a člen vojenského sovietu radu frontov nemohol nevedieť, aká vysoká bola autorita STALINA v otázkach vedenia vojenských operácií. nemohol tiež nevedieť, že velitelia frontov a armád sa stavali k s veľkou úctou к hlavnému stanu, k STALINOVI a že si ich cenili za výnimočnú kompetentnosť bojového velenia. (...) "Podľa môjho hlbokého presvedčenia bol STALIN najsilnejšou a najráznejšou osobnosťou strategického velenia. Úspešne velil frontom a bol schopný výrazne vplývať na politické a vojenské vedenie spojeneckých krajín". (...) STALIN mal nielen ohromnú vrodenú inteligenciu, ale aj výnimočné poznatky. Jeho schopnosť analyticky myslieť bolo možné sledovať na politbyre ÚV KSSZ, Štátneho výboru obrany a pri nepretržitej práci v hlavnom stane. Neunáhliac sa, takmer prikrčený, pozorne počúval vystupujúcich, pýtal sa a vyslovoval svoje poznámky. Keď sa končila diskusia, presne zhrnul závery. Jeho závery neboli mnohoslovné, ale poli obsahovo hlboké a spravidla tvorili základ rozhodnutí ÚV KSSZ či NVO, a tiež direktív a rozkazov vrchného veliteľa.

Už spomínaný hlavný maršál delostrelectva Alexander Jevgeňjevič GOLOVANOV vo svojich pamätiach píše: "Špecifická váha STALINA počas Veľkej vlasteneckej vojny bola maximálne vysoká tak v prostredí veliteľov Červenej armády, ako aj v prostredí všetkých vojakov a dôstojníkov OS ZSSR. To je nenapadnuteľný fakt, ktorý nemôže nikto poprieť".

Veľmi vysoko hodnotil v roku 1945 vrchného veliteľa jeho zástupca v rokoch Veľkej vlasteneckej vojny a jeho spolubojovník v doslovnom zmysle Georgij Konstantinovič ŽUKOV: „Vyhrali sme preto, že nás viedol od víťazstva k víťazstvu veľký vodca a geniálny vojvodca maršál Sovietskeho zväzu STALIN". Toto hodnotenie sa nezmenilo ani v jeho pamätiach „Spomienky a úvahy“, ktoré vyšli po odchode CHRUŠČOVA z politickej scény: „"Ako vojenského činiteľa som J.V. Stalina poznal dokonale, pretože spolu s ním som prešiel celou vojnou. J. V. Stalin ovládal otázky organizácie frontových operácií a operácií skupín frontu a velil im s plnou znalosťou veci, dobre sa vyznal v obsiahlych strategických otázkach... Vo vedení ozbrojeného boja pomáhali Stalinovi jeho prirodzený rozum a bohatá intuícia. Vedel nájsť hlavný článok v strategickej situácii a keď ho uchopil, vedel sa vzoprieť nepriateľovi, spraviť tu či onu veľkú víťaznú operáciu. Bezpochyby bol dôstojným vrchným veliteľom. Okrem toho, v zabezpečovaní operácií, vo vytváraní strategických rezerv, v organizácii výroby bojovej techniky a vo všeobecnosti vo všetkom, čo bolo potrebné pre front, sa STALIN, a poviem to otvorene, prejavoval ako vynikajúci organizátor“.

O týchto ŽUKOVOVÝCH slovách sa zmieňuje admirál námorných síl Nikolaj Gerasimovič KUZNECOV: „S názorom ŽUKOVA, že bol STALIN úctyhodným vrchným veliteľom, súhlasia, nakoľko mi je známe, všetci vojenskí velitelia, ktorí sa videli a stretli so STALINOM".

"Behom prejednávania návrhov nebol vrchný veliteľ mnohorečný. Viac počúval, zriedka dával krátke, presne zformulované otázky. Mal ideálnu pamäť na čísla, mená, názvy sídiel, výstižné vyjadrovanie. STALIN bol maximálne sústredený", napísal v roku 1977 maršál Sovietskeho zväzu Ivan Christoforovič BAGRAMIAN.

S maximálnou úctou sa k STALINOVMU chápaniu vojenských otázok vyjadril v roku 1988 maršál Sovietskeho zväzu Dmitrij Fiodorovič USTINOV: "Stalin mal unikátnu schopnosť pracovného nasadenia, ohromnú silu vôle, mal veľký organizačný talent. Chápal každú zložitosť a všestrannosť otázok vedenia vojny".

Z vystúpenia W. CHURCHILLA v Hornej snemovni 23. 12 1959 pri príležitosti 80. výročia narodenia J.V. STALINA sa dozvedáme: „Pre Rusko bolo veľkým šťastím, že v dobe ťažkých skúšok v jeho čele stál génius a neochvejný vojvodca J.V. STALIN. Bol vynikajúcou osobnosťou, imponujúcou našej ťažkej dobe, v ktorej žil. Stalin bol človekom neobyčajne energickým, erudovaným, pevnej vôle, ostrým, tvrdým. Bol to človek neľútostný ako v práci tak i pri jednaní. Ani ja, vychovaný v anglickom parlamente, som mu nevedel oponovať. Stalin mal predovšetkým veľký zmysel pre humor a sarkazmus, vedel presne vyjadriť svoje vlastné myšlienky. Svoje vystúpenia si písal výhradne sám a z jeho prác vyžarovala neochvejná sila. Táto sila bola v samotnom Stalinovi natoľko veľká, že sa zdal neopakovateľný medzi štátnikmi všetkých dôb a všetkých národov. Stalin robil na nás veľmi dobrý dojem. Mal neodolateľný vplyv na ľudí. Keď vchádzal do sály na Jaltskej konferencii, my všetci, ako na povel sme povstali a z dajakých dôvodov sme stáli v pozore.

Alebo, pozrime sa pre zmenu na slová Charlesa de GAULLA: "STALIN mal kolosálnu autoritu, a to nielen v Rusku. Dokázal si "osedlať" svojich nepriateľov, nepanikáriť pri prehre a nekochať sa víťazstvami. A víťazstiev mal viac než prehier.

Takže, milý Trockista! Buď sa aj s chuščovovskou krysou mýliš ty, alebo sa mýlia všetci vtedajší maršáli a generáli Sovietskeho zväzu a aj CHURCHILL, ktorý STALINA považuje za génia, neochvejného vojvodcu a erudovaného človeka. Pripusťme však pod ťarchou výpovedí pamätníkov, že chruščovovsko-trockistická propaganda zlyháva na plnej čiare!

Poďme k tvojim tvrdeniam o údajných perzekúciách, ktoré mali spôsobiť fatálne oslabenie obranyschopnosti ZSSR. Aby si sa uistil o tom, aký blud to hlásaš, uveďme plné znenie článku, ktorého autor (ako sa môžeš presvedčiť zo znenia jeho textu) zastáva stanoviská buržoázneho hodnotenia ideológie marxizmu-leninizmu a úlohy komunistickej strany v spoločnosti. Naše komentáre uvádzame v zátvorke s poznámkou, že ide o naše tvrdenie. Tučné písmo sme použili na zvýraznenie záverov autora ohľadom tézy zníženia bojaschopnosti červenej armády v dôsledku tzv. prezekúcií v armáde.

MÝTUS O ČISTKÁCH V ČERVENEJ ARMÁDE

Čistky v dôstojníckom zbore Červenej armády v rokoch 1937-1938 používala oficiálna sovietska (chruščovovská a postchruščovovská, pozn. RKS) historiografia ako jeden z hlavným argumentov, ktorým vysvetľovala nepripravenosť Sovietskeho zväzu na vojnu s Nemeckom. Avšak súčasní ruskí historici tento argument vyvrátili a na základe svojich výskumov ukázali, ako to v skutočnosti bolo s armádnymi čistkami. Títo historici už neboli odkázaní na dokumenty, ktorých zverejnenie schválila historická komisia Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a ani na knihy napísané sovietskymi historikmi na základe jednotnej línie (revizionistického, pozn. RKS) Ústavu marxizmu a leninizmu. Súčasní ruskí autori už pracujú s archívnymi zdrojmi, ktoré sa po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 stali oveľa prístupnejšími než tomu bolo v minulosti.

Nedôveryhodnosť oficiálnych sovietskych historikov vyplýva z toho, že boli riadení tým istým oddelením straníckeho aparátu, ktoré malo na starosť propagandu. Išlo o privilegované nomenklatúrne kádre, ktoré boli dobre vyškolené a vedeli čo majú utajovať a čo propagovať. Sami seba nazývali „bojovníci ideologického frontu“ a ich straníckou úlohou bolo produkovať „historické dôkazy“ o vedúcej úlohe komunistickej strany, o vyspelosti socialistického zriadenia, o neporaziteľnosti Červenej armády a o nerozbornej jednote strany a ľudu... Títo historici ani zďaleka neplnili úlohu historikov - výskumníkov, tak ako je chápaná v každej normálnej spoločnosti (skúmať svoju históriu a brať si poučenia z vlastných chýb). Naopak úlohou oficiálnej sovietskej historiografie bolo dezinformovať vlastný národ a celý vonkajší svet. Svoju prácu spravili dôkladne a profesionálne - reálna história Sovietskeho zväzu je zahrabaná pod celými vrstvami mýtov a legiend (manipulácií a falzifikácií) a jej odkrývanie súčasnými ruskými historikmi je pomalé a bolestivé (Celý odsek sa nesie v duchu buržoáznej propagandy. Úlohou buržoáznej histórie je vykladať dejiny a falzifikovať ich spôsobom, aký vyhovuje vykorisťovateľom. Problém chruščovovskej propagandy nespočíva v tom, že bola komunistická, ale naopak v tom, že bola nekomunistická, že ustupovala od triednych pozícií a v záujme buržoázie sa snažila diskreditovať všetko, čo triedne pozície zastávalo. Pravdou je, že išlo o čisto nomenklatúrne kádre. Kým za STALINA bola vládnucou triedou spoločnosti robotnícka trieda a strana bola jej predvojom, za CHRUŠČOVA sa vládnocou triedou stala "červená" buržoázia, byrokracia a stranícka nomenklatúra. Pozn. vložila RKS).

Jedným z takýchto príkladov falzifikácie sú čistky v dôstojníckom zbore Červenej armády v rokoch 1937-38. Oficiálna sovietska historiografia tvrdila, že armádne čistky boli dôsledkom „patologicky podozrievavej povahy“ J. V. Stalina a likvidácia veľkého množstva „kvalifikovaných profesionálnych vojakov“ nebola racionálne odôvodnená. Tieto čistky mali podľa ich teórie „katastrofálnym spôsobom oslabiť bojaschopnosť Červenej armády“ a spôsobiť jej ťažké porážky na začiatku nemecko-sovietskej vojny v roku 1941.

Túto legendu podložili sovietski historici konštatovaním, že „v rokoch 1937-38 boli perzekvovaní 3 zástupcovia národného komisára obrany, 2 zástupcovia náčelníka politickej správy Červenej armády, 1 národný komisár Vojenského námorníctva, 1 náčelník politickej správy Vojenského námorníctva, 16 veliteľov vojenských okruhov, 25 zástupcov veliteľov vojenských okruhov, 25 náčelníkov štábov vojenských okruhov, flotíl a ich zástupcov, 8 náčelníkov vojenských akadémií, 33 veliteľov zborov, 76 veliteľov divízií, 40 veliteľov brigád, 291 veliteľov plukov a celkovo približne 35.000 - 44.000 dôstojníkov“. Ďalším variantom tejto tézy bolo konštatovanie, že „spomedzi perzekvovaných dôstojníkov bolo popravených - 3 maršali, 5 armádnych veliteľov 1.stupňa (KomArm), 2 velitelia flotíl 1.stupňa (KomFlot), 1 armádny komisár 1.stupňa, 10 armádnych veliteľov 2.stupňa, 15 armádnych komisárov 2.stupňa, 60 zborových veliteľov (KomKor), 25 zborových komisárov, 136 divíznych veliteľov (KomDiv), 221 brigádnych veliteľov (KomBrig), 34 brigádnych komisárov a niekoľko desiatok tisíc nižších dôstojníkov“. Až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 sa tieto konštatovania len s malými odchýlkami opakovali vo všetkých oficiálnych sovietskych historických prácach a stali sa nekonečnou „mantrou“, ktorú slepo prevzala aj väčšina zahraničných historikov.

Tieto údaje boli prezentované ako „nevyvrátiteľný dôkaz“ toho, že Stalinove čistky v rokoch 1937-38 zlikvidovali veľkú časť dôstojníckeho zboru Červenej armády a že v roku 1941 nebol dostatočný počet skúsených veliteľov, ktorí by mohli profesionálne a efektívne veliť sovietskym jednotkám. Na základe týchto konštatovaní sa vybudovala veľmi pekná teória (pretože jednoduchá a zrozumiteľná), vysvetľujúca nepripravenosť Sovietskeho zväzu na vojnu s Nemeckom a odôvodňujúca jeho počiatočné vojenské neúspechy. Nakoľko sovietske archívy boli do roku 1991 uzatvorené, túto teóriu nekriticky preberali aj západoeurópski a americkí historici. Avšak už prvý pohľad na vyššie citované konštatovania, ktoré sa objavujú vo všetkých starších a aj v niektorých novších historických prácach, vyvoláva celý rad otázok:

Aký bol počet perzekvovaných dôstojníkov v pomere k celkovému počtu dôstojníkov Červenej armády? (Bolo ich skutočne tak veľa ako sa tvrdí?)
Aký bol podiel perzekvovaných dôstojníkov medzi dôstojníkmi, ktorí ukončili službu v Červenej armáde? (Bolo zatknutie skutočne hlavným dôvodom ukončenia služby tak ako sa tvrdí?)
Aký bol podiel perzekvovaných dôstojníkov medzi bojovými dôstojníkmi? (Boli zatýkaní len štábny dôstojníci a velitelia jednotiek tak ako sa tvrdí, alebo išlo aj o o politický, administratívny, technický a pomocný personál v dôstojníckych hodnostiach, respektíve o dôstojníkov v zálohe?)

Do roku 1991 nebolo možné tieto otázky zodpovedať, pretože oficiálna sovietska historiografia neposkytla žiadne relevantné údaje a potrebné informácie zatajovala. Boli to až súčasní ruskí historici, ktorí po otvorení archívov postupne zverejňujú výsledky svojich výskumov opierajúce sa o dovtedy neprístupné zdroje. Ako prvý bol vyvrátený mýtus o tom, že čistky a zatýkanie postihli 35.000 – 44.000 dôstojníkov a zapríčinili ukončenie ich služby v Červenej armáde. Skutočnosť je taká, že dôstojnícky zbor každej armády sa prirodzene obmieňa a každý rok končí službu množstvo dôstojníkov, ktorí dosiahli dôchodkový vek a ktorí sú nahradení mladými absolventmi dôstojníckych škôl. Ďalšou príčinou ukončenia služby sú profesionálne dôvody - pracovná nevýkonnosť, nerešpektovanie disciplíny, majetková trestná činnosť, osobná nespôsobilosť (napr. alkoholizmus). V neposlednom rade medzi takéto prirodzené príčiny ukončenia služby patria aj rodinné a osobné problémy.

Podľa štatistických údajov z dobových dokumentov ukončili službu v Červenej armáde nasledujúce počty dôstojníkov:

1933 – 9.642 dôstojníkov
1934 – 7.110 dôstojníkov
1935 – 8.560 dôstojníkov
1936 – 4.918 dôstojníkov

Išlo de facto o dôstojníkov, ktorý ukončili službu z vyššie spomenutých prirodzených dôvodov. V rokoch 1937-38 došlo v dôstojníckom zbore k čistkám, ktorých rozsah zachytávajú dobové dokumenty v nasledujúcej podobe:

1937 – 2.328 zatknutých dôstojníkov

V roku 1937 okrem 2.328 zatknutých ukončilo službu v Červenej armáde ešte ďalších 15.426 dôstojníkov, z ktorých časť odišla z prirodzených dôvodov a časť bola prepustená z politických dôvodov.

1938 – 4.952 zatknutých dôstojníkov

V roku 1938 okrem 4.952 zatknutých ukončilo službu v Červenej armáde ešte ďalších 10.754 dôstojníkov, z ktorých časť odišla z prirodzených dôvodov a časť bola prepustená z politických dôvodov. (V roku 1939 sa do služby vrátilo 5.570 dôstojníkov, ktorí boli pôvodne prepustení v rokoch 1937 – 1938 z politických dôvodov).

Ak sa údaje za roky 1937-38 porovnajú s údajmi za roky 1933-36, tak z toho vyplýva, že v období čistiek službu v Červenej armáde ukončilo v priemere dva krát viac dôstojníkov ako v predchádzajúcom „pokojnom“ období. Na základe toho je možné spraviť záver, že počet perzekvovaných dôstojníkov v rokoch 1937-38 dosiahol 7.280 zatknutých a okolo 13.000 prepustených z politických dôvodov. Sovietska historiografia však spravila podvod so štatistickými údajmi a za obete perzekúcie označila paušálne všetkých dôstojníkov, ktorí v rokoch 1937-38 ukončili službu v Červenej armáde. Takáto manipulácia s číslami následne umožnila tvrdiť, že za obeť čistkám padla „veľká časť dôstojníckeho zboru“. Toto je však druhý mýtus, pretože skutočnosť bola taká, že k 1. januáru 1937 Červená armáda disponovala 206.000 dôstojníkmi v aktívnej službe. Na konci roku 1938 už počet všetkých dôstojníkov Červenej armády dosiahol 278.000. V pomere k tomuto celkovému počtu dôstojníkov predstavovalo 7.280 zatknutých a okolo 8.000 prepustených z politických dôvodov (po odrátaní 5.570 dôstojníkov prijatých naspäť do služby v roku 1939) len cca 7% zo stavu k roku 1937, respektíve 5% zo stavu k roku 1938. (Použitie výrazov "čistky" a perzekúcie tu vyvoláva dojem, že objekty týchto procesov boli "perzekvované" neprávom, že boli akýmisi nevinnými obeťami zločinného systému riadeného jedným mužom. Tieto nepodložené tvrdenia samozrejme tiež slúžia triednym záujmom buržoázie a majú za cieľ diskreditovať robotnícke hnutie a jeho vodcu J. V. STALINA. Pozn. vložila RKS.)

V tejto súvislosti je potrebné upozorniť, že nešlo len o štábnych dôstojníkov a veliteľov jednotiek, ale išlo aj o politický, administratívny, technický, zdravotnícky a iný pomocný personál v dôstojníckych hodnostiach. Aj keď 5%- 7% z celkového počtu dôstojníkov Červenej armády predstavuje cca 15.000 osôb, tento rozsah čistiek nie je možné interpretovať takým zavádzajúcim spôsobom, akým to robila oficiálna sovietska historiografia, ktorá čistkami v Červenej armáde vysvetľovala „úplnú nepripravenosť“ Sovietskeho zväzu na vojnu s Nemeckom a ospravedlňovala počiatočné vojenské porážky.

Čistky v Červenej armáde zasiahli najmä jej najvyššie velenie, ktoré bolo najviac zaangažované do politiky a do vnútorných straníckych zápasov o moc. (Všetci vysokí dôstojníci Červenej armády boli príslušníkmi komunistickej strany a popri príslušníkoch NKVD predstavovali druhú najdôležitejšiu mocenskú oporu sovietskeho režimu). Avšak ani v prípade generality Červenej armády nie sú tradičné údaje o rozsahu čistiek presné a aj tuná sa sovietska historiografia dopustila falzifikácie štatistických údajov. Na základe prác ruských historikov je v súčasnosti už možné rekonštruovať reálny obraz udalostí a určiť rozsah čistiek v radoch najvyššieho veliteľského zboru Červenej armády.

Dňa 22.9.1935 rozhodol Ústredný výkonný výbor Komunistickej strany Sovietskeho zväzu o zavedení nových dôstojníckych hodností v Červenej armáde. V dôsledku tohto rozhodnutia získali dňa 20.11.1935 hodnosť maršala 5 vysokí dôstojníci, hodnosť armádny veliteľ 1.stupňa (KomArm 1.ranga) taktiež 5 vysokí dôstojníci a hodnosť armádny veliteľ 2.stupňa (KomArm 2.ranga) získali ďalší 10 vysokí dôstojníci. (Okrem toho boli vytvorené hodnosti armádnych komisárov 1. a 2stupňa, ale keďže nešlo o profesionálnych veliacich dôstojníkov, nezahrnul som ich do nasledujúceho zoznamu):

Maršal Sovietskeho zväzu:

Kliment Jefremovič Vorošilov
Semjon Michajlovič Buďonnyj
Michail Nikolajevič Tuchačevskyj (zatknutý 22.5.1937, popravený 11.6.1937)
Aleksandr Konstantinovič Jegorov (zatknutý 27.3.1938, popravený 23.2.1939)
Vasilij Konstantinovič Bljucher (zatknutý 22.10.1938, zabitý pri vypočúvaní 9.11.1938)


Armádny veliteľ 1.stupňa:

Sergej Sergejevič Kamenev
Boris Michajlovič Šapošnikov
Jona Emmanuilovič Jakir (zatknutý 28.5.1937, popravený 11.6.1937)
Jeronim Petrovič Uborevič (zatknutý 28.5.1937, popravený 11.6.1937)
Ivan Panfilovič Belov (zatknutý 7.1.1938, popravený 28.7.1938)

Armádny veliteľ 2. stupňa:

Ivan Fedorovič Feďko (následne povýšený na armádneho veliteľa 1.stupňa – viď. nasledujúci zoznam)
Avgust Ivanovič Kork (zatknutý 12.5.1937, popravený 11.6.1937)
Nikolaj Dmitrijevič Kaširin (zatknutý 19.8.1937, popravený 14.6.1938)
Ivan Naumovič Dubovoj (zatknutý 21.8.1937, popravený 28.7.1938)
Innokentij Andrejevič Chalepskij (zatknutý 13.11.1937, popravený 28.7.1938)
Jakov Ivanovič Alksnis (zatknutý 23.11.1937, popravený 28.7.1938)
Aleksandr Ignatievič Seďjakin (zatknutý 2.12.1937, popravený 28.7.1938)
Michail Dmitrijevič Velikanov (zatknutý 20.12.1937, popravený 28.7.1938)
Michail Karlovič Levandovskij (zatknutý 23.2.1938, popravený 28.7.1938)
Pavel Jefimovič Dybenko (zatknutý 26.2.1938, popravený 28.7.1938)

V období po roku 1935 boli do hodností armádnych veliteľov 1. a 2.stupňa povyšovaní aj ďalší vysokí dôstojníci. Išlo o prirodzený proces kariérneho rastu profesionálnych vojakov, avšak oficiálna sovietska historiografia tieto štatistiky utajovala. Cieľom tejto manipulácie bolo zostaviť „šokujúcu“ štatistiku perzekuovaných (3 z 5 maršalov, 2 zo 4 armádnych veliteľov 1.stupňa, 12 z 12 armádnych veliteľov 2.stupňa atd.) a vyvolať dojem, že čistky medzi najvyššími dôstojníkmi Červenej armády mali väčší rozsah ako tomu bolo v skutočnosti. Nasledujúci zoznam uvádza dôstojníkov, ktorí boli v rokoch 1936-1939 povýšení do hodností armádnych veliteľov 1. a 2. stupňa (do hodnosti maršala v tomto období nebol povýšený nikto):

Armádny veliteľ 1.stupňa:

I.F.Feďko (zatknutý 7.7.1938, popravený 23.2.1939)
S.K.Timošenko
G.I.Kulik

(Do tejto hodnosti bol výnimočne povýšený aj M.P.Frinovskij, ktorý riadil Hlavnú správu štátnej bezpečnosti NKVD v rokoch 1938-39. Do celkovej štatistiky nie je zahrnutý, pretože nešlo o profesionálneho vojenského dôstojníka)

Armádny veliteľ 2.stupňa:

J.J.Vacetis (zatknutý 29.11.1937, popravený 28.7.1938)
S.K.Timošenko (následne povýšený na armádneho veliteľa 1.stupňa)
G.I.Kulik (následne povýšený na armádneho veliteľa 1.stupňa)
J.R.Apanasenko
K.I.Gorodovikov
M.P.Kovaljov
N.N.Voronov
V.D.Grendaľ
V.N.Kurďjumov
I.S.Konev
A.D.Loktionov
J.V.Smuškevič
K.A.Mereckov
I.V.Smorodionov
D.G.Pavlov
I.V.Ťjulenev
G.M.Štern

Dňa 7.5.1940 bolo prijaté rozhodnutie o zrušení hodnostných označení zavedených v roku 1935 a o ich nahradení tradičnými dôstojníckymi hodnosťami (maršal, armádny generál, generálplukovník, generálporučík, generálmajor). Z toho vyplýva, že v uvedenom období hodnosť maršala dosiahlo v Červenej armáde 5 vysokých dôstojníkov, hodnosť armádneho veliteľa 1.stupňa dosiahlo 8 vysokých dôstojníkov a hodnosť armádneho veliteľa 2. stupňa dosiahlo 24 vysokých dôstojníkov. (Do tejto skupiny nie sú zarátaní I.F.Feďko, S.K.Timošenko a G.I.Kulik, pretože boli povýšení dva krát a sú zahrnutí do skupiny armádnych veliteľov 1.stupňa).

Aké závery vyplývajú z tejto štatistiky? Môžeme ju interpretovať dvoma spôsobmi – podľa stavu vysokých dôstojníkov v roku 1935 a podľa celkového stavu vysokých dôstojníkov povýšených v rokoch 1935-1939. V prvom prípade je štatistika čistiek v najvyššom veliteľskom zbore Červenej armády nasledujúca: 3 z 5 maršalov, 3 z 5 armádnych veliteľov 1.stupňa, 9 z 10 armádnych veliteľov 2.stupňa. V druhom prípade, ktorý je podľa môjho názoru objektívnejší, je štatistika čistiek nasledujúca: 3 z 5 maršalov, 4 z 8 armádnych veliteľov 1.stupňa, 10 z 24 armádnych veliteľov 2.stupňa.

Ak si porovnáme tieto výsledky so štatistikou, ktorú vyprodukovala oficiálna sovietska historiografia a ktorú prebrali zahraniční historici tak vidíme, že sovietske údaje nezodpovedajú skutočnosti. Čo sa týka štatistiky čistiek v Červenej armáde na úrovni nižších hodností, tak pomer perzekvovaných dôstojníkov sa výrazne znižoval a dosiahol len 5 - 7% z celkového počtu dôstojníckeho zboru. Čistky citeľnejšie zasiahli len najvyšší veliteľský zbor, avšak ich dôsledky nie je možné dramatizovať takým spôsobom, akým to robili sovietski historici.

Politicky motivovaná likvidácia časti najvyššieho vojenského velenia nemala zďaleka taký zásadný vplyv na bojaschopnosť Červenej armády ako sa to snažila propagovať oficiálna sovietska historiografia (korektné by bolo uviesť, že o aký typ politickej motivácie išlo - t. j. zvoliť takú formuláciu, ktorá by obsahovala údaj o skutočnosti, že išlo o súčasť zostrujúceho sa triedneho boja. Pozri aj poznámku na konci odseku. Pozn. vložila RKS). Súčasní ruskí historici sa zhodujú, že čistky v Červenej armáde boli priamym pokračovaním straníckych čistiek a týkali sa odstránenia skutočných aj potenciálnych politických protivníkov J.V.Stalina. Nakoľko Červená armáda bola kompletne spolitizovaná a nachádzala sa pod úplnou kontrolou komunistickej strany, všetci vyšší dôstojníci mali stranícku príslušnosť a politické konexie. Veľká časť z nich budovala svoje kariéry pod záštitou L.D.Trockého a podporovala ho v zápase so Stalinom. Ďalší vyšší dôstojníci mali blízko k G.I.Zinovievovi, L.B.Kamenevovi, N.I.Bucharinovi a ďalším komunistickým vodcom, ktorých sa Stalin postupne zbavil. Po odstránení vodcov prišli v 30-tych rokoch na rad ich sympatizanti, ktorí mohli sabotovať realizáciu Stalinovej politiky. K čistkám došlo nielen v komunistickej strane a v Červenej armáde, ale vo všetkých štátnych inštitúciách, spoločenských organizáciách ako aj v hospodárstve. (Autor preberá buržoázno-propagandistický blud. Nešlo o osobnú moc s. STALINA, ale o moc proletariátu, ohrozovanú trockistami, rozvratníkmi a fašistickými spiklencami. Ich likvidácia bola nevyhnutná a procesy s nimi z pohľadu triednych záujmov proletariátu spravodlivé. Pozn. RKS).

V rokoch 1937 – 1938 boli odstránení vysokí dôstojníci, ktorí nepatrili do straníckej frakcie komunistickej strany vedenej J.V.Stalinom. V Červenej armáde bola táto frakcia predstavovaná mocenskou skupinou tzv. „konarmejcov“. Išlo o dôstojníkov, ktorí počas občianskej vojny slúžili v 1. jazdeckej armáde pod vojenským velením S.M.Buďonného a pod politickým vedením frontového predstaviteľa Ústredného výkonného výboru strany J.V.Stalina. Hlavnou konkurenčnou mocenskou skupinou boli tzv. „červonnyje kozaki“, ktorých neformálnym vodcom bol M.N.Tuchačevskij a ktorí v rámci straníckych frakcií podporovali Stalinových politických oponentov. Po zatknutí M.N.Tuchačevského a s ním spojenej skupiny vysokých dôstojníkov sa Stalin zbavil hrozby, že v prípade vojny nebudú títo velitelia rešpektovať jeho rozkazy, alebo dokonca budú konať proti jeho politickým zámerom. Táto skupina maršalov a generálov, ktorá vo vnútropolitických bojoch stála na strane jeho straníckych protivníkov, bola zo Stalinovho hľadiska a priory nespoľahlivá. (TUCHAČEVSKIJ a spol. spolupracovali s trockistickými spiklencami a vykonávlai špionáž v prospech fašistického Nemecka. Poz. RKS).

Predstavitelia oboch mocenských skupín vnútri Červenej armády mali rovnaké vojenské skúsenosti z občianskej vojny (1918-1922) a nie je možné súhlasiť s oficiálnou sovietskou historiografiou, ktorá tvrdila že vysokí dôstojníci okolo Tuchačevského boli „vojenskí géniovia“ na rozdiel od „úplne neschopných“ vysokých dôstojníkov okolo Buďonného a Vorošilova. V tejto súvislosti ruskí historici zdôrazňujú skutočnosť, že občianska vojna mala veľmi špecifický charakter a nepredstavovala regulárny ozbrojený konflikt, v ktorom by dôstojníci Červenej armády mohli získať skúsenosti z vedenia klasických bojových operácií. Jedinou výnimkou bola sovietsko-poľská vojna v roku 1920, ktorá skončila katastrofálnou porážkou Červenej armády. V týchto bojoch bol porazený Západný front M.N.Tuchačevského (bitka u Varšavy), rovnako ako bola porazená 1. jazdecká armáda S.M.Buďonného (bitka u Brody). V oboch mocenských skupinách vnútri Červenej armády slúžili dôstojníci, ktorých jediné praktické vojenské skúsenosti pochádzali z bojov proti bielogvardejským jednotkám a ktorí sa vyznamenali masovým terorom proti povstaniam a vzburám svojho vlastného obyvateľstva (Kronštand 1921, Tambov 1921, atd.) (autor opäť preberá tvrdenia buržoáznej propagandy.Poz. RKS). Taktiež sovietskymi historikmi vychvaľované teoretické práce M.N.Tuchačevského nedosahovali podľa hodnotenia súčasných autorov úroveň prác takých vojenských teoretikov ako V.K.Triandofilov alebo B.M.Šapošnikov.

Tak ako to dokazujú nájdené archívne dokumenty a výskumy súčasných ruských historikov, rozsah čistiek v Červenej armáde bol omnoho menší než ako to tvrdila oficiálna sovietska historiografia (a ako to po nej opakovali zahraniční autori). Historické skutočnosti boli falzifikované s cieľom zamaskovať skutočné príčiny vojenských porážok Sovietskeho zväzu v roku 1941. Mýtus o likvidácii veľkej časti dôstojníckeho zboru Červenej armády bol používaný ako jeden zo základov legendy o „mierumilovnom Sovietskom zväze, ktorý sa nepripravoval na vojnu a bol prekvapivo napadnutý Nemeckom“ (Hodnotenie, že ide o legendu, je subjektívnym názorom autora). Fakty však dokazujú, že dôstojnícky zbor Červenej armády v rokoch 1937-1938 čistkami výrazne neutrpel a 93 – 95% profesionálnych dôstojníkov, ktorí boli v tomto období v aktívnej službe, ostalo ďalej pôsobiť v Červenej armáde až do vypuknutia sovietsko-nemeckej vojny v júni 1941.

Mýtus o „masových čistkách najtalentovanejších dôstojníkov“ bol vyfabrikovaný po nástupe N.S.Chruščova do funkcie generálneho tajomníka strany a po zmene politického kurzu na XX. zjazde strany v roku 1956. Tento mýtus mal slúžiť ako jeden z kľúčových dôkazov, že Červená armáda nebola pripravená na vojnu a že Stalin v dôsledku čistiek katastrofálne oslabil jej bojaschopnosť. Prečo sovietski historici venovali 35-ročné úsilie, aby o tejto legende všetkých nástojčivo presviedčali? Na túto otázku dali odpoveď až výskumy súčasných ruských historikov, ktoré dokazujú pravý opak tvrdení sovietskej historiografie. Podľa ich záverov sa Sovietsky zväz dlhodobo a systematicky pripravoval na expanzívnu vojnu, prostredníctvom ktorej malo dôjsť k rozšíreniu komunizmu ďalej do Európy. Už od roku 1940 bolo sovietske hospodárstvo prevádzané na vojnový režim a na začiatku roku 1941 bola zahájená skrytá mobilizácia. Červená armáda pred vypuknutím sovietsko-nemeckej vojny disponovala výraznou kvantitatívnou prevahou nad Wehrmachtom vo všetkých druhoch ťažkej výzbroje. V prípade tankov a delostrelectva Červená armáda disponovala aj výraznou kvalitatívnou prevahou a o niečo zaostávala len v prípade letectva. (Viac v článku: http://www.valka.cz/newdesign/v900/clanek_11701.html ).

V tejto súvislosti vzniká logická otázka – ako za týchto okolností mohla Červená armáda v lete a na jeseň 1941 utrpieť také ťažké porážky? Táto otázka nie je nová, ale objavila sa hneď po skončení vojny. Sovietske stranícke vedenie počas pôsobenia S.N.Chruščova na túto otázku naformulovalo odpoveď, ktorá zamaskovala skutočné príčiny porážok a poskytla relatívne dôveryhodné vysvetlenie. Touto odpoveďou bol mýtus o čistkách v Červenej armáde, prostredníctvom ktorého sovietska historiografia ospravedlňovala vojenské fiasko na začiatku vojny. Prostredníctvom tejto legendy sa sovietskym historikom nielenže podarilo vyfabrikovať jasný a zrozumiteľný argument, ktorý pôsobil dôveryhodne, ale zároveň sa im podarilo skryť skutočný rozsah a úroveň príprav Červenej armády na vojnu.

Na začiatku roku 1937 slúžilo v Červenej armáde 206.000 dôstojníkov a v Sovietskom zväze existovalo 75 vojenských škôl a učilíšť, ktoré pripravovali nové dôstojnícke kádre. (Z týchto vojenských škôl a učilíšť bolo 18 leteckých a 7 námorných). Na začiatku roku 1941 slúžilo v Červenej armáde už 579.581 dôstojníkov a v Sovietskom zväze existovalo 255 vojenských škôl a učilíšť, ktoré pripravovali nové dôstojnícke kádre. (Z týchto vojenských škôl a učilíšť bolo 104 leteckých a 16 námorných). Za krátke obdobie 4 rokov od začiatku roku 1937 do začiatku roku 1941 stúpol počet dôstojníkov Červenej armády o 280% a počet vojenských škôl a učilíšť o 340%. (Reálny nárast bol ešte o niečo vyšší, pretože až do vypuknutia vojny naďalej dochádzalo k prirodzenému odchodu dôstojníkov z armády, ktorí boli nahrádzaní mladými absolventmi). Niekoľkonásobný nárast počtu dôstojníkov a vojenských škôl a učilíšť priamo súvisel so systematickou prípravou Sovietskeho zväzu na vojnu a v rokoch 1940 – 1941 bol sprevádzaný nárastom početných stavov vojakov v celej Červenej armáde. Tieto fakty si dokonca ani sovietska historiografia netrúfla vysvetľovať ako obranné opatrenia pre prípad vojny s Nemeckom a uvedené štatistiky ostali utajené v archívoch až do rozpadu Sovietskeho zväzu. Namiesto toho bola propagovaná legenda o čistkách v Červene armáde, ktorá veľmi účinne zamaskovala skutočný rozsah a charakter predvojnovej prípravy dôstojníckych kádrov pre sovietsku vojnovú mašinériu (toto azda netreba bližšie komentovať. Pozn. RKS).

Údaje o dynamike rastu dôstojníckeho zboru v posledných 4 rokoch pred sovietsko-nemeckou vojnou odhaľujú nielen intenzitu vojnových príprav Sovietskeho zväzu, ale zároveň aj jednu z reálnych príčin porážok Červenej armády. Táto príčina ma systémový pôvod a priamo súvisí s charakterom sovietskeho totalitného režimu. Jedná sa o personálnu politiku komunistickej strany a o jej postoj k ľudským zdrojom. V Sovietskom zväze bol výber kádrov robený na základe „správneho“ triedneho pôvodu a ideologická indoktrinácia zohrávala dôležitejšiu úlohu ako profesionálna príprava. Tento systémový problém sa naplno prejavil aj v Červenej armáde a negatívne ovplyvnil prípravu nových kádrov. V rokoch 1937 – 1941 sa dôstojnícky zbor rozšíril minimálne o 373.581 nových príslušníkov a títo predstavovali skoro 2/3 celkového počtu všetkých dôstojníkov. Avšak noví dôstojníci, najmä tí ktorí končili vojenské školy a učilištia v rokoch 1939 – 1941, získavali vojenské vzdelanie v zrýchlených kurzoch a do začiatku vojny v júni 1941 im ostalo už len veľmi málo času, aby v útvaroch nadobudli praktické veliteľské návyky. Tento kvalitatívny faktor sa následne prejavil už v prvých bojoch, keď noví dôstojníci neboli schopní efektívne veliť svojim vojakom a zvládať rýchlo sa meniacu frontovú situáciu a náročné bojové podmienky. Bolo to spôsobené nielen nedostatkom praktických skúseností, ale aj jednostranným orientovaním ich vojenskej prípravy a výcviku len na vedenie útočnej bojovej činnosti podľa ofenzívnej doktríny Červenej armády.

Rýchle a masové rozšírenie dôstojníckeho zboru bez všestrannej profesionálnej prípravy nových dôstojníkov bolo jednou z hlavných reálnych príčin porážok Červenej armády na začiatku sovietsko-nemeckej vojny. Toto rozšírenie nesúviselo s armádnymi čistkami rokov 1937-1938, lebo ich rozsah bol len veľmi malý. Nárast dôstojníckeho zboru Červenej armády v rokoch 1937 – 1941 súvisel s agresívnou politikou J.V.Stalina a s jeho strategickým zámerom rozšíriť sféru vplyvu Sovietskeho zväzu prostredníctvom mocenskej expanzie. Tomuto cieľu bol podriadený politický a hospodársky život v Sovietskom zväze a jeho dôsledkom bola totálna militarizácia štátu a spoločnosti, intenzívne zbrojenie a posilňovanie Červenej armády. Tento proces však sprevádzalo niekoľko skrytých nedostatkov, ktoré sa prejavili až po vypuknutí vojny. Jedným z nich bola neadekvátna vojenská príprava dôstojníckych kádrov, ktorá bola príliš rýchla a v ktorej ideologicko-triedne kritéria prevládali nad vojensko-profesionálnymi. Išlo o systémový nedostatok, ktorý bol charakteristický pre fungovanie sovietskeho totalitného režimu od Lenina až po Gorbačova. Uprednostňovanie kvantity pred kvalitou, nesprávna personálna politika a nezáujem o ľudské zdroje boli nielen príčinami obrovských strát Červenej armády počas sovietsko-nemeckej vojny, ale v konečnom dôsledku tieto príčiny viedli postupom času k politickej a hospodárskej kríze Sovietskeho zväzu, ktorá sa skončila jeho rozpadom (Dominancia ideologicko-triednych kritérií bola, pravdaže, pri budovaní robotnícko-roľníckej armády nevyhnutnosťou. Pre proletariát je lepšia o niečo slabšia proletárska armáda ako silnejšia buržoázna armáda. Silná buržoázna armáda je pre proletariát prakticky najhorším riešením. Záver článku o vojenských prípravách ZSSR, militarizácii štátu a agresívnej politike J. V. STALINA hodnotíme ako nepodloženú špekuláciu autora. Pokiaľ by bol ZSSR skutočne vo vysokej miere militarizovaný, nepredstavovalo by žiaden problém okamžite odvrátiť vojenskú agresiu fašistického Nemecka. Pozn. vložila RKS).

Zdroje:
-V.V.Bešanov: „Kadry rešajut vse – surovaja pravda o vojne“ (Kádre rozhodujú o všetkom – surová pravda o vojne), vyd. AST, Moskva 2006
-L.M.Mlečin: „Josif Stalin, jevo maršaly i generaly“ (Josif Stalin, jeho maršali a generáli), vyd. Centrpoligraf, Moskva 2005
-L.M.Mlečin: „Russkaja armija meždu Trockim i Stalinym“ (Ruská armáda medzi Trockym a Stalinom), vyd. Centrpoligraf, Moskva 2002
-B.N.Petrov: „Ot revoljucionnoj česotky k vojennoj katastrofe“ (Od revolučného svrbenia k vojnovej katastrofe), Vojenno-istoričeskyj archiv 3/2001 (Vojensko-historický archív 3/2001), Moskva 2001
-V.Suvorov: Očista, vyd. Naše vojsko, Praha 2002
--M.V.Zacharov: „Generaľnyj štab v predvojennyje gody“ (Generálny štáb v predvojnových rokoch), Vyd. AST, Moskva 2005
-N.Zenkovič: „Vyššij generalitet v gody potrjasenij“ (Vyššia generalita v rokoch otrasov), vyd. Olma-Press, Moskva 2005
-„Statistika armejskovo terora“ (Štatistika armádneho teroru), Vojenno-istoričeskyj archiv 2/1997 (Vojensko-historický archív 2/1997), Moskva 1997
-„Tragedija RKKA“ (Tragédia Robotníckej a roľníckej Červenej armády), Vojenno-istoričeskyj archiv 1/1997 (Vojensko-historický archív 1/1997), Moskva 1997

Milý Trockista! Napriek faktu, že je vyššie citovaný článok v mnohom nepresný a v zásadných otázkach preberá tvrdenia buržoáznej propagandy, jedna vec sa v ňom podarila: vierohodne vyvrátiť chruščovovský mýtus o tom, že bola relatívne nízka obranyschopnosť ZSSR v čase nemeckej agresie zapríčinená údajnými "stalinskými čistkami" v armáde. Alebo, presnejšie povedané, podarilo sa mu dokázať, že v (hypotetickom) prípade, že odsúdení vojenskí velitelia neboli vinní napr. z účasti na trockistickom sprisahaní či špionáže v prospech fašistického Nemecka, fakt ich odsúdenia sa významnejším spôsobom nedotkol obranyschopnosti ZSSR. Skutočnosťou však zostáva, že sa ich odsúdenie odrazilo na obranyschopnosti ZSSR v pozitívnom zmysle a z hľadiska jej zachovania bolo praktickou nevyhnutnosťou.

Tento fakt dokazuje aj skutočnosť, že sa mnohí maršáli a generáli vrátane KUZNECOVA a ROKOSSOVSKÉHO, ktorí boli vyšetrovaní a ktorí preto mali so STALINOM veľmi komplikovaný vzťah, nepridali po jeho smrti k jeho ohováračom. Komplikovanosť ich vzťahov sa snažil náležie využiť CHRUŠČOV, ktorý vo svojom prejave pripomenul ROKOSSOVSKÉMU a MERECKOVI, že za STALINA sedeli vo väzení, ale bez ohľadu na prežité utrpenie sa počas vojny prejavili ako skutoční vlastenci a bezvýhradne bojovali za slávu vlasti. Mysliac si, že si týmto ROKOSSOVSKÉHO kúpil, ponúkol mu intrigán CHRUŠČOV post námestníka ministra obrany. Ale keď ho po opätovnom pochovaní STALINA CHRUŠČOV vyzval, aby o ňom napísal niečo negatívne, maršál mu odpovedal: „Nikita Sergejevič, súdruh STALIN je pre mňa svätý“. A keď prišiel na ďalší deň ROKOSSOVSKÝ do práce, uvidel vo svojom kresle chruščovovského „maršála“ MOSKALENKA, jedného z BERIJOVYCH katov...

Záverom: po analýze skutočného stavu vecí nezostal v tvojich domnienkach kameň na kameni. Ukázalo sa, že s. STALIN nebol paranoidný, neignoroval názory vojenských veliteľov, nebol nekompetentným najvyšším veliteľom a že tzv. čistky v armáde nezapríčinili zníženie bojaschopnosti Červenej armády. Žiadne z tvojich sugestívnych tvrdení neodolalo jeho kritickému rozboru. Jediné, čo sa ti podarilo preukázať je miera, v akej trockisti plnia rolu hlásnych trúb buržoáznej propagandy pri jej snahe o diskreditáciu ideí a lídrov marxizmu-leninizmu.

Česť práci!

Čítať ďalej»